Psychologická a emočná poradňa - ARCHÍV

Dobrý deň, mám tetániu a panickú poruchu. Tretí mesiac beriem Lyxit 2x denne, pred dvoma týždňami som navýšila dávku na 3x denne, no zatiaľ sa stav nezlepšil. Iné antidepresíva by som už nechcela skúšať. Bolo by vhodné ešte počkať, prípadne užívať benzodiazepíny?

Dobrý deň, mám 14 mesačnú dcérku, posledný mesiac som raz do týždňa začala chodit mimo dom a je s ňou moja mama, bola na mna veľmi naviazaná, stále ma hľadala, typická separacna úzkosť, mne to nevadilo, len rodina si z toho občas robila žarty a bála som sa ako zvládne ten jeden deň bezo mna. Zvládla to dobre, občas ma hľadala po byte ale neplakala a keď aom prišla domov tešila sa. Teraz cez veľkonočné sviatky sme boli doma viacej všetci aj s manželom spolu, hádame sa dost často, ja som pomerne výbušná a neviem prečo ale začala byt hrozne na neho naviazaná, stále len k nemu, uspavat len on, keď sa udrie ide k otcovi, odo mna sa odťahuje…veľmi ma to boli neviem či je to spôsobené tým, že som bola teraz nervóznejšia že sme sa hadali a mala sa ma zľakla alebo je to len zas nejaká vývojová fáza a nemám z toho robiť “Halo”…každopádne keď sme samy dve pekne sa spolu hráme, aj sa prituli, keď je doma otec tak len jeho vidí…a dnes mi to urobila už aj s mojou mamou, ktorá bola na návšteve, bola unavená a len na ruky k mojej mame keď som ju nasilu zobrala lebo som videla, že už musí ísť spat strašný plač, odtahovala sa akoby som bola najväčší nepriateľ…moja otázka teda znie, je to podľa Vás normálne a prejde to? Alebo som urobila niekde chybu ja? Aké kroky podniknúť aby sa to zlepsilo medzi nami resp dcéra znova chcela byt pri mne? Očakávala som niečo takéto okolo 2,5-3 roku keď je obdobie vzdoru, keby to tak bolo tak nic ani neriešim ale toto mi príde u tak malého dieťaťa nie úplne v poriadku. Veľmi pekne dakujem

Dobrý deň, ja by som mala otázku na tému cumlík. Čoskoro bude mať náš syn 1,5 roka. Približne od 6-7 mesiaca sme cumlík používali len na spánok a na cestách, pri denných činnostiach ho prirodzene nepotreboval a takto nám to ostalo skoro doteraz. Odjakživa bol naučený po spánku cumlík odložiť a vždy ho to bavilo a tešil sa z tejto činnosti. Syn nebol ani dojčený, preto nám iná možnosť ako cumlík neostávala. Skoro presne po roku sa nám narodila dcérka, pri nej si začal postupne uvedomovať, že dcérka má cumlík aj počas dňa a samozrejme jej ich aj bral. Kým nejaký nevidel, ani nevedel, že existujú. Posledné obdobie si začal cumlík pýtať skoro stále, aj keď žiadny nevidel (ani u dcérky). Nie som z toho nadšená, pretože cumlík ho vždy zlomil a koľkokrát nejaký nájde aj napr. 2 hodiny pred obedným spánkom, tak začne byť unavený už veľmi skoro a naozaj mám čo robiť aby som mu stále vymýšľala iné podnety, aby nejako na ten cumlík nemyslel. Väčšinou to “pýtanie” sprevádza neustále mrnčanie, až plač. Ak by si ho už raz dal, tak by bol naozaj schopný ho mať aj celý deň v ústach.

Preto moja otázka znie, ako toto riešiť? Keď mu ho dám, vzbudím v ňom ešte väčšiu “závislosť” ako keď mu ho budem stále brať? Snažila som sa ho vždy brať takým spôsobom, aby si to neuvedomil, že mu ho beriem z úst. Ale niekedy sa stalo, že sa predomnou utekal schovať, aby som mu ho náhodou nezobrala a preto sa bojím, že tým braním to bude ešte horšie a navyše sa tam celkom narušila dôvera. Nechcem aby sa ma bál. Rozumie už väčšine vecí, čo mu poviem, preto neviem, čo si slovne vymyslieť aby som ho nejako nastavila, lebo kontakt nepomáha. Ďakujem veľmi pekne.

Dobrý deň prajem. Ide o vztah-nevztah s mojím partnerom ktorý máme. Už to spolu ťaháme 5ty rok. Rok sme spolu chodili. Potom sa stali dve nepríjemné veci. Za prvé bol to môj potrat. Išla som dobrovolne. On sa o tom dozvedel uz keď bolo neskoro. Za ďalšie som mala aférku s jeho kolegom. Nikdy som sa s ním nevidela ani nestrtla. Posielali sme si intímne foto a chápem, že toto je tiež považované za neveru. Podotýkam toto všetko sa stalo, keď bol môj partner v Zahraničí. Nemal na mňa čas kvôli práci a preto došlo ku skratu a preto som to spravila, aj keď by sa to nikdy v živote nemalo stavat. Po tomto všetkom sme spolu neboli v kontakte rok a teraz už asi 3 roky sa stretávame, keď on príde na SR, čo je raz za čas. Občas príde raz za 3 mesiace a už prišiel aj po 9 mesiacoch. Povedal mi, že tie dve nešťastne veci ktoré sa nám stalo, tak na to zabudol a vymazal to do života. Myslíte, že sa niečo také dá vymazať zo života? Ja sa strašné trápim odkedy sa stali tieto veci, aj keď to bolo 4 roku dozadu. Mna to stále trápi, že prečo som to spravila, keď som toho človeka tak milovala a stále. Sú dni kedy si aj poplacem a uprimne ja už neviem, ako z tohto začarovaného kruhu vyjsť von. On stále pracuje v Zahraničí. Je tam kvôli peniazom. Teraz kúpil byt na SR tak preto tam chce zarobiť čo najviac a potom sa niekedy vrátiť na SR a povedal, že to chce byť so mnou. Že chce na to, čo bolo zabudnúť a zacat od začiatku. Ako mám ja vedieť, koľko to ešte bude? Dní, mesiacov alebo rokov? Ako dlho mám ja ešte čakať? Táto otázka mi stále vŕta v hlave. Za ďalšie mi komunikujeme len cez Skype. On proste nemá žiadne číslo len ten Skype a tam so všetkými komunikuje. To mne vobec nevadí, že si tam pisrme, ale teraz sa ozýva raz za 2 mesiace. Je to podľa vás v poriadku, aj keď by som mala byť teda jeho kamarátka s výhodami? Ak sa na to spýtam, prečo píše po takom čase, tak hovorí, že práca, že ma toho veľa, že končí neskoro večer a potom si zase ľahne do postele a spí. Ja neverím, že človek nemôže napísať ani jednu správu. Inokedy sú dni, keď si píšeme aj hodiny. Všetko sa pokazilo, keď sa stali tie dve nešťastne veci. Môže sa v takomto komplikovanom vzťahu obnoviť dôvera po case? Môže mať tam v Zahraničí nejakú inú? Akože moc tomu neverím. Stále hovorí, že má len mňa a aj keď som si ešte písala s jeho kolegom, tak tvrdil, že ak mi niekoho tak nedokáže mať nejakú inú. Predo mnou mal 14 ročný vzťah, tak to asi o niečom svedčí a oni chceli má veľmi dieťa, ale nedarilo sa im. Myslíte, že ta moja správa do dost zasiahla? Povedal mi, že z jeho strany je tam cit, že má ľúbi. My si dokonale rozumieme v sexuálnom živote, ale ak príde natrvalo na SR a nebudeme si rozumieť v partnerskom života, tak čo potom? Môže sa toto stat? On mi nechce nič hovorit k svojej rodine, ak sa ja nespytam alebo o tom byte, čo kúpil a prerába ho. Keď sa nespytam na, tak on mi nič nepovie. Za ďalšie som sa ho pýtala, či by chcel ešte deti, nakoľko je aj odona starší a povedal že, sám neviem. Možno áno, možno nie ako mám ja toto brat? Ja mám 25 rokov a úprimne po tom, čo sa stalo sa vôbec necítim na dieťa a zatiaľ ani nechcem. Myslíte, že sa to môže ešte zmeniť? Obaja sme strašné tvrdohlavé povahy. Ja som pár krát rozmýšľala aj občas rozmýšľam, že to všetko vzdám a napíšem mu, že je koniec a že nám to proste nevyšlo, ale ja nemám odvahu to urobiť. Ja asi nedokážem bez neho žiť lebo som strašné na neho naviazaná, nakoľko sme toho dosť prežili. Keď bol na SR a med sme spolu chodili, tak mi písal nonstop, stále každý deň v kuse. Ja sa ho aj bojim proste niečo spýtať, aby mi nevynadal alebo podobné. Môžem mať v sebe nejaký blok? Ja som mala dosť prísneho otca keď som bola malá, takže či to nemôže s tým mať súvis. Ešte jedna vec: ja sa od 8mich rokoch zajakavam. Nie je to také strašné a mám to len občas, takže nie stále. On o tom vie a povedal, že to je v pohode a že mu to vôbec nevadí. Nemusim sa takto báť, že by mu to vadilo do budúcna? Keď príde na SR tak si len užijeme a to je koniec, takže sme len spolu 4-5 hodín a zase ide preč a zase to isté dookola. Keby mal asi niekoho, tam asi by nechodil kvôli mne na SR, nie? Lebo viem, že chodí len za mnou na SR a že ani za rodicmi nejde domov. Úprimne neviem, čo si mám o tomto všetkom myslieť a ako to bude ďalej. Viete mi niečo odporučiť a poradiť? Niekedy už nevládzem. A ešte on nie je moc na city, že nehovorí, čo ku danej osobe cíti, ale skôr to dokazuje. V tomto bude už taký istý? Ja by som hlavne rada vedela o tej dôvere, či mi bude veriť, ako kedysi a ak sa vráti na SR či by sme mohli mať spolu pekny a plnohodnotný vzťah. PS: zaujíma sa o mňa, aj chce vedieť, čo mám nové, ako sa mi darí, či mi niečo nechýba. Ďakujem krásne za odpoveď.

Dobrý deň, už dva roky mám pocit že si neviem odpočinúť. Mala som aj psychické problémy, navštevovala psychologičku. Bola som aj doma celé tehotenstvo, nemusela som nič robiť ale aj tak sa mi nič nechcelo a mala som pocit že aj keď celý deň ležím, tak si neviem oddýchnuť. Teraz mám bábätko a celý deň sa nezastavím a je to ešte horšie. Mám pocit že je toho na mňa veľa a už si nikdy neoddýchnem, pričom som si nevedela oddýchnuť ani ked som nerobila nič. Nechápem tomu.

Ďakujem vopred za odpoveď

Dobrý deň
Už dlhšie pozorujem problém so správaním u mojej dcéry. Má Dva a pol roka a neviem ako ďalej.
Netuším či ide o obdobie vzdoru alebo sme zlyhali vo výchove. V poslednom období nám veľmi oponuje pripravím obed povie chcem iné, obliekam ju do šiat...aké ja chcem iné....ako mám na toto reagovať správne...
Momentálne čakáme druhé dieťa keďže často chodím k doktorovi stráži ju babka ktorú začala úplne odmietať...choď preč, ty sem nechoď, ty nemôžeš,....veľmi ma toto správanie trápi a neviem kde sa to v nej berie...taktiež keď prídu k starým rodičom aj iné vnúčatá a trha hračky z rúk alebo ich stipe...bojím sa aby sa u nej takýmto spôsobom neprejavovala nejaká porucha. Prosím o radu ďakujem

Dobrý deň,

Mám dve dcérky jednu 2 ročnú a druhú polročnú. Od kedy som bola v pôrodnici (september 2022) s mladšou dcérkou tak ma staršia začala odmietať. Brali sme to ako prechodné obdobie ktoré trvalo nakoniec iba niekoľko dní. O deti sa starám ja, manžel chodí do práce. Vo februári bol na operácii odvtedy je častejšie doma. Ale obaja sme si všimli že keď sme na návšteve u našich rodičov a má sa s kým hrať zabudne že existujeme. Proste vystačí si aj bez nás...tak momentálne nás nepotrebuje a dáva to aj najavo. Pritom sa ju snažíme viesť aj k úcte voči sebe navzájom k starším...
Vzdoruje už pár mesiacov (postupne to naberá na sile).
Teraz som bola chorá, dva dni úplne K.O. vysoké teploty, triašky boli sme u rodičov ostali sme tam aj spať a ona sa zas tak preorientovala na iných ľudí ze na mňa úplne zabudla. Nerozumiem tomu, som s ňou denno-denne starám sa o ňu a príde situácia že s ňou byť nemôžem a ona ma vytesni. A to tak že ma ani neosloví ani sa na mňa nepozrie. Bola som aj v nemocnici hospitalizovaná s mladšou dcérkou 5 dní (cca 2 týždne dozadu ) a zdá sa že sa preorientovala na iných ľudí. Teraz je veľmi fixovaná na ocinka. Aj predtým mala už fázy že chvíľu maminka potom zas ocinko bol najlepší. Ale toto jej správanie, že ma úplne vytesňuje ma veľmi zraňuje. Čo môžem v takejto situácii urobiť aby sa náš vzťah zlepšil?

Dobrý deň mám syna bude mať 2.5 roka v podstate dobre dieťa má niekedy svoje ale to asi všetci avšak posledné 3 mesiace sú šialené ???? už nevládzem vždy som ho viac menej nútila ustúpiť, odísť, nechať iným hracku ale teraz si to asi vynahradza prídeme so klubu k deťom chvíľku je dobre stačí maly impulz napr. Príde k nemu niekto do bazénu s gulickami a hodí gulicku ani nie k nemu a už útočí a hádže aj on, zoberú mu hracku hodí sa o zem alebo dotyčne dieťa capne ???? ak sú na smykacke a je tam viac detí a salia sa napr. Ze niekto ide pred ním a natruc zdržuje môj ho posunie (súrne ho) a lebo kričí alebo ho odstrci ???? 100 krát mu to vysvetľujem aj vie ze urobí zle ale opäť ideme stačí málo a už je zle???? od malička malička je medzi detmi, to ze nepozicia svoje hracky doma by som ešte prežila ale toto ze sme niekde a staci máličko a ide do útoku ???? dnes napr. Do bazéna prišiel chlapec s kladivom dreveným zahnal sa na môjho a už ro išlo potom tam už ani dievčatko nechcel pustit???? celé ho to tak rozladilo ze už bol zlý na všetky deti:( predchádzala tomu aj zla noc ma atypický ekzém a pravdepodobne aj alergiu zatiaľ sme v štádiu vysetreni???? je to náročné prídem si ako policajt a to o 2 mesiace robím a bojím sa ze sa to ešte zhorší ???? nechcem mu dat na zadok keď toto robí bojím sa aby mu to neprilialo ešte viac agresivneho:( neviem si už poradiť pritom není zlý dnes si už od jedu išiel buchnut hlavu o chlapčeka pred ním keď to robí zoberiem ho nabok zmacknem ruku aj pozriem do očí ale to je chvíľkové, aj sa snažím ho zabaviť inde, aj skúšam odpútať pozornosť nie vždy sa to dá a v septembri nás čaká skolka :(

Dobrý deň, rozišla som sa s partnerom po 6 rokoch, ale mám pocit že je to iba z mojej strany. Najskôr sa hneval, potom mi písal že je smutný , v depresiach, nevie bezomňa byť (skrátka citové nátlaky). Stále mi píše o bežných veciach, ako sme boli zvyknutý predtým. Akoby nechcel a nevedel pochopiť že to nebol zdravý vzťah a nebude pokračovať. Ako by som mala postupovať? To že prestanem reagovať na správy vôbec nepomáha. Blokovať ho mi príde blbosť. Viem že máme dosť skúsenosti a zážitkov spolu a zvyknúť si bez toho druhého je ťažké. Tiež s tým bojujem. Ale takto to nemôže byť večne. Ďakujem

Dobrý deň prajem,

Chcela by som Vás pekne poprosiť o radu, či je vhodné a po psychickej stránke aj v poriadku pre jeden a pol ročného chlapca, aby nastúpil do jasličiek. Ak áno, ako ho môžem na to pripraviť?

Ďakujem.

Dobrý deň, obraciam sa na vás pretože už som zúfalá. Som dospela a mám malé dieťa. Všetko by bolo perfektne keby mi moja mama všetko neorganizovala. Do všetkého sa stará, všetko čo robím je zle. Začala vychovávať moju dcéru, kupovat jej veci, mne hovoriť ako co robiť a neustále ma kontrolovať cez soravy s otázkami či je mala zdravá, či jedla, kedy jedla, kedy vstala, či zjedla vsetko, si si odgrgla a pod. Je to choré. Ako keby som sa nevedela postarať o vlastne dieta. Začala sa mi montovať aj do vzťahu s partnerom a zhadzovať ho, čím mi ho častokrát samej znechutila. Najhoršie na tom je, že sa cítim ako vo väzení a nemozem jej na to nič povedať pretože nám veľmi pomáhala aj finančne, keď som otehotnela. Cítim ze jej nemozem nič povedať lebo by mi to vyhodila na oci. Porozprávať sa s ňou nedá pretože sa hneď urazí a začne sa vyhrážať ze so mnou skončila a pod. Toto mi robí uz od detstva. Všetko organizuje. Lenže ja som z toho uz psychicky na dne. Nemozem si ani domov zavolať návštevu pretože mi vkuse vypisuje a vyvolava a keď jej poviem ze mame návštevu tak začne robiť cirkus ze to nemyslím vážne ze som najhoršia matka a nezodpovedná a ze jej sa to nepáči, nech vypadnú, ze mám malé dieta a nemajú mi co chodiť domov známi. Príde mi to uz prehnane choré a som z toho úplne zdeptana. Netuším co by som mala robit. Ďakujem za radu.

Dobry den, prosim o radu- nas 4r syncek (zdrave, stastne, empaticke dieta) nastupil do skolky ako 3,5r, cize uz do zabehnuteho kolektivu a tesil sa tam. Asi druhy den v skolke zazil sok pri tom ako sa jeden chlapcek, ktory sedel pri jeho stole, pocas obeda povrackal. Velmi to syna vystrasilo kedze to este nezazil a ani nevidel myslel si (tak to opisuje)ze chlacek vypluva a dusi sa. Pani ucitelky sa zachovali neprofesionalne jedna zacala kricat+ buchat rukou do stola aby sa situacia utisila kezde nase dieta jedine hystercky plakalo a chlapcek este po mojom prichode sedel polovyzleceny pri umyvarkach. Krd som prisla predieta pani ucitelka povedala ze zazil sok.
Odvtedy sme sa Zacali bat chodit do skolky (prekonali sme to) zacali sme sa bat cudzich ludi(prekonali sme to) teraz ma syn 4,5r na jesen sme dostali vsetci vyrozu a zvracali sme- strasne sa toho bal a spraval sa panicky ked vrackal. Odvtedy sa neskutocne boji ze bude opat vracat; dychame si, upokojujemesaale stale mi rozpra a ze vidi v hlavicke obrazky o vrackani a kazdu chvilu niekolko krat za den sa ma pyta ci nebude vrackat alebo rozprava ze ho boli brusko, ze ho tlaci v krcku ze sa boji ze z bude vrackat. Robime petri program aby nemal cas tolko nad tym uvazovat ale aj ked sa hraje tak sa spyta ci ked brusko boli (a boli lebo je v neustalom strachu)ci uz ide vracat
Neviem ako pomoct; bojim sa aby si to neprivolal slebo aby neprestal jest lebo pri kazdom jedle sa pyta ci sa z toho nevraca a papa velmi pomaly aby sa mu to nestalo
Velmi dakujem za pomoc
E

Dobrý deň, mám 3,5 ročného syna a bojí sa vetra. Ked vonku fúka co i len malý vetrík nasleduje strach. Ten strach sa prejavuje asi tak, že začne plakať až vrieskať a do toho stále hovorí "bojím sa" a keď sa ho opýtam prečo sa bojí vetra, že vietor mu predsa nič neurobí tak mi odpovie, že nevie a potom, že mu odfukne čiapku a znova, že sa bojí. Skúšali sme mu vysvetľovať, že vetrík musí občas byť ako aj dážď alebo búrka ale nepomáha to. Potrebujem od vás radu, názor či treba nejakú odbornú pomoc vyhľadať alebo nie. Majú s tym problém v škôlke, pretože keď idú na dvor a vonku je vietor malý samozrejme ma strach a chytá ho plač a bojí sa. Dnes mi bolo podané zo strany škôlky, pretože fukal vietor a stalo sa to asi druhy krat, že mám s tým niečo robiť lebo že potom vypadaju keď ľudia chodia okolo ako zverinec, ze co si pomyslia. Ako vetru nerozkazem nech nefuka a ta reakcia škôlky bola otrasná. Veľmi pekne ďakujem za odpoveď.

Dobrý deň,
obraciam sa na vás s prosbou o pomoc. Takmer 3 roky sa s manželom pokúšame o dieťa. Na tejto ceste som stratila prirodzený menštruačný cyklus (2 roky užívam progesterón), ani raz sme si nenašli 2 čiarky. Pred rokom sme začali chodiť do CAR, skúsili prirodzenú stimuláciu vaječníkov estrogénmi, neskôr mi pichli Ovitrelle a bolo to opäť neúspešné. Medzitým mi zistili trombofíliu s ďalšími pridruženými faktormi, ktoré sú rizikom pre donosenie. Preventívne užívam Aspirín na riedenie krvi. Postupne som sa počas liečby začala cítiť už akosi unavená. Mám silný dojem, že progesterón mi po toľkom čase nerobí už dobre. Cítim stiahnuté lýtka a mierne závraty, keď ho beriem. Zároveň som počas tých rokov z jeho užívania nabrala aj niekoľko kíl a často sa z neho cítim veľmi naliata. Tiež mám dojem, že vždy, keď ho nasadím v druhej polovici cyklu, začnem mať problémy s dutinami...hromadenie hlienov, pocit choroby a pod. Tento mesiac som ho teda vynechala...s tým, že nech sa už deje, čo má. Lenže po 35. dňoch ešte menzes neprišiel. Počas predošlých týždňov ma začali bolieť kríže, občas s kŕčami, cítim aj ako keby prichádzajúci menzes, ale nič. Posledné dni návaly horúčavy, potenie...skáče teplota...raz dobre, raz zle. Cítim, ako keby som sa nevedela pohnúť z miesta. Testov som si už robila niekoľko, zatiaľ sú všetky negatívne. Neviem, čo robiť. Dať sa ďalej na progesterón, aby som mala aspoň pravidelný cyklus? Neuškodí mi to ešte viac? Máme skúsiť IVF? Nebude stimulácia hormónmi pre mňa nebezpečná? Zároveň už viem, že si budem musieť pravidelne pichať injekcie do brucha...občas ma prepadne strach z toho, či to zvládnem. Či to budem vedieť skombinovať s prácou, ktorá je dosť stresujúca. Nikde som sa nedočítala, či je štandardom byť práceneschopná, keď sa pripravujem na ivf a keď ho podstúpim... No pri skúške stimulácie s clostilbegytom som zistila, že je to pre mňa veľmi ťažké, fungovať a sústrediť sa pracovne. Cítila som nevoľnosť, točenie hlavy, rôzne bolesti. Mám 34 rokov, takže to vnímame s manželom tak, že by sme sa mali rozhodnúť. Na ceste nám ale stojí stav môjho vnútra, aj fyzické zdravie. Manžel mal spermiogram v poriadku, až na morfológiu. Mal skvelé výsledky, čo sa týka množstva a pohyblivosti, ale dosť zlý tvar, ktorý môže brániť preniknutiu k vajíčku.

Siahla som teraz aspoň po čomsi prírodnom...užívam bylinný sirup na úpravu cyklu. Zatiaľ 2-3 týždne, necítim zmeny. No zvažujem fytosóju..ako prirodzenú náhradu estrogénu. Možno by to moje telo znášalo inak. Cítim, že keď to neskúsim, neskôr by som si to mohla vyčítať. Zároveň po tom čase už vnímam také nejaké otupenie v pocitoch, či a ako veľmi chcem bábätko. Keď sme sa začínali snažiť, cítila som silnejšiu túžbu..no ako sa to postupne každý mesiac nedarilo, spôsobovalo mi to bolesť, sklamanie...preto som si povedala, že to skúsim neprežívať, neriešiť... Len ono je to ako keby taká pokrývka, pod ktorú sa to skrylo a pomaly sa to dusí... mám dni, kedy sa pýtam, čo je najlepšia cesta. Snažím sa už aj zmieriť s pocitom, že jednoducho deti nemusia prísť nikdy...mám veľa pekných aktivít, ktoré dávajú môjmu životu zmysel. Starám sa o záhradku, rada pečiem, všeličo kreatívne tvorím, čítam, trávim čas v prírode... len nechcem premeškať čas, kedy môžem niečo aspoň skúsiť. Nepoložila som vám vlastne žiadnu otázku...len som mala potrebu opísať svoj súčasný život strachy a možno predsalen požiadať o odporúčanie v smerovaní.

Dobry den,prosim vas o radu,moj 6 mesacny syncek ma zacal odmietat pri zaspavani.Konkretne tak ze ho s manzelom uspavame na rukach,vsetko bolo v poriadku doposial hned umna zaspinkal teraz akonahle ho zoberiem ja do narucia ze ho idem uspat zacne strasne plackat a protestovat niekedy az hladat tatinka,trva to uz asi cez dva tyzdne...manzel chodi do prace od rana do vecera a robi raz dva dni do tyzdna raz pät dni do tyzdna,ja rozumiem ze sa tesi na tatinka ked ho dlho nevidi,ale predtym bolo vsetko v poriadku,..no to je iba pri zaspavani,inak sme cely denv pohode,zabavam ho blaznim sa snim maznam..on sa krasne smeje je stastny ked ma vidi,aj ked je manzel doma tak nema somnou syncek problem chce bit somnou,no iba dokedy nepride cas spanku .Som stoho strasne smutna a niekedy mi je az do placu,ako strasne mi place.Viete mi povedat co sa deje.Neciti sa dobre u mna.dakujem za odpoved.