Po potrate: Nechávam ťa odísť, dieťatko moje...
“Bábätku nebije srdiečko,” boli slová špecialistky, ktorá mi robila ultrazvuk. Moje srdce sa začalo rozsypávať na millión malých kúskov.
Pomenovali sme ju, Liliana Mae Tropepe, ešte pred tým, ako sme vôbec zistili, že som tehotná. Boli sme nadšení, že sa opäť staneme rodičmi. Hneď som sa začala pripravovať na čarovnú cestu tehotenstva. Užívala som si tehotenstvo tak veľmi, ako sa len dalo a nemohla som sa dočkať prvých pohybov svojho dieťatka.
Čakala som na prvé pohyby bábätka... neprichádzali
Počítala som dni a snažila som sa naladiť čo najviac na svoje telo, aby som dokázala pocítiť to prvé jemné chvenie v podbrušku. Predsa len, bola som tehotná po druhýkrát, takže by som ich mala cítiť skôr. Ale kopkanie neprichádzalo. Vysvetľovala som si to tým, že možno je dieťatko otočené smerom k mojej chrbtici a možno, že je ich ešte priskoro cítiť. Snažila som sa na to nemyslieť, ale v kútiku srdca mi to nedalo pokoj.
Materská intuícia mi nahovárala, že niečo nie je v poriadku, ale nechcela som si to vôbec pripustiť a už vôbec nie vysloviť to nahlas. Stále som dúfala, že som sa mýlila.
Keď som v pondelok, 10. augusta 2020, šoférovala cestou na ultrazvuk, rozprávala som sa s Lily a hovorila som jej, že je všetko v poriadku, ale pociťovala som veľkú úzkosť. Mala som stiahnutý žalúdok, ako keby som vedela, že niečo mi čoskoro veľmi zásadne zmení život.
Bábätku už srdiečko nebije
Keď v tichu izby zazneli slová, že srdiečko nebije, uvedomila som si, že hovoria o mojom krásnom dievčatku, ktoré rástlo v mojom tele posledných 21 týždňov. Slzy mi začali stekať po lícach, a snažila som sa byť silná, ale bolo to ťažké. Sonografka vykonala všetky potrebné merania a povedala mi, že srdce dieťatka sa zastavilo niekedy okolo osemnásteho týždňa. Pozbierala som všetku silu, ktorú som ešte mala a spýtala sa, či môžem ísť na toaletu. Tam som začala vzlykať, nechcela som uveriť, že moje bábätko zomrelo. Nežila vo mne už tri týždne.
Keď som vyšla z nemocnice a sadla si do auta, rozhodla som sa najskôr zavolať svojmu manželovi Chrisovi a podeliť sa s ním s touto zdrvujúcou správou. Hneď na to som zavolala svojej mamke na Slovensko. Vedela som, že mamku bude veľmi bolieť, že je tak ďaleko a nemôže ma objať, keď cítim tak veľkú bolesť. Bola som na ceste do blízkeho mestečka, aby som sa stretla so svojim pôrodníkom a prediskutovala s ním, ako porodiť toto dieťatko.
Počas cesty na kliniku som myslela len na to, že moje dievčatko je ešte stále so mnou a zároveň už aj nie. Pýtala som sa samej seba, či to bola moja chyba, že odišla? Plakala som. S lekárom sme prešli možnými spôsobmi pôrodu a rozhodli sme sa na vyvolaní pôrodu o dva dni, keďže mi to osobne prišlo najbezpečnejšie a najľudskejšie.
Po návrate domov ma Chris a Maxik objali a držali ma v náručí. Chris nášmu trojročnému Maxikovi vysvetlil predtým než som sa vrátila domov, že budem nejakú dobu smutná. Maxik to pochopil svojim výnimočným spôsobom a spolu s Chrisom boli pre mňa neskutočnou oporou počas tohto náročného obdobia.
Príbeh Lenky: Keď sa narodí dieťa a... nezaplače
Nechávam ťa odísť, dieťatko moje
Zvyšok dňa som preplakala. Bolo toho ešte toľko, čo sme museli pripraviť pred odchodom do nemocnice nasledujúci deň. V prvý večer, ako som sa dozvedela o strate svojho dieťatka, som sa rozhodla meditovať a spojiť sa s dušou môjho dievčatka. Musela som ju nechať odísť.
Nadišiel čas odísť do nemocnice.
Po počiatočnom papierovaní, teste na Covid a vložení špeciálnych piluliek do môjho vnútra, ktoré mali začať stenčovať krčok maternice, som sa rozhodla zájsť do tichej nemocničnej kaplnky, pomodliť sa, pomeditovať a ešte raz sa rozlúčiť s Lily.
Lily sa narodila nasledujúci deň poobede, a keď som ju držala v náručí, poprosila som Chrisa aby nás odfotil. Bola taká maličká a zároveň tak nádherná, môj malý drahý anjelik. Doktor nám povedal, že ju môžeme nechať v nemocnici, ale budú s ňou narábať ako s biologickým odpadom, alebo si ju môžeme vziať domov a pochovať ju v našej záhrade. Vybrali sme si druhú možnosť.
Spomínam na teba, dievčatko
Prvý mesiac po Lilynom narodení som plakala každý deň a dovolila som si smútiť kedykoľvek som to cítila, pretože som vedela, že je to dôležité pre moje emocionálne zdravie. Taktiež som si každý večer písala do denníka, spájala som sa týmto spôsobom s Lily a hovorila som jej, ako veľmi mi chýbala a že chápem, že ešte nebola pripravená byť s nami. Takisto som si poznamenala udalosti a pridala jedinečné fotky do špeciálnej knihy pre dieťatko, ktorú nám darovala nemocnica. Takto sme si mohli stále pripomenúť jej krátky život na Zemi.
Potrebovala som niečo, čo by mi ju pripomínalo každý deň, a preto som si kúpila prsteň, na ktorom je vyryté jej meno. Kedykoľvek sa naň pozriem, pomyslím si na ňu, alebo jej poviem: ”Ľúbim ťa, Lily.” Kúpili sme si aj unikátny kameň, ktorý máme na polici v dome, na ktorom sa píše: “Nosila som ťa každú sekundu tvojho života a budem ťa ľúbiť každú sekundu svojho života.” Tieto rituály a mementá mi pomohli na ceste hojenia môjho srdca. Aj napriek jej skorému odchodu budú naše duše navždy prepojené a to sa nedá ničím vziať.
Približne po týždni Lilynho pohrebu, som cítila, že sa mám ozvať svojej priateľke, ktorá sa dokáže napojiť na duchovný svet. Povedala mi, že táto duša jednoducho ešte nebola pripravená prísť na Zem. Nebol tam žiaden iný dôvod, a to mi ponúklo novú perspektívu na to, čo sa stalo a cítila som sa o čosi lepšie.
Spomienka na HANKU
Potrat som vyliečila prijatím
Nikdy som si nemyslela, že zažijem potrat, až pokým som si tým sama neprešla. Bola to veľmi náročná cesta, ale zároveň jedna z tých, ktorá ma naučila tak veľa. Prehĺbila moju schopnosť prijať veci a životné udalosti také aké sú v danom momente a zároveň moju vďačnosť za každodenné maličkosti, požehnania a hojnosť, ktoré veľakrát berieme ako samozrejmosť. Táto skúsenosť takisto rozšírila môj pohľad na samotný život, smrť a kontinuum vedomia. Mám pocit, že rozumiem ľudskej existencii z úplne nového uhla pohľadu. Prehĺbila sa aj moja empatia a súcit k druhým a vybudovala som si obrovskú odolnosť a emocionálnu kontrolu.
V auguste to boli dva roky, čo sa naša dcérka narodila a hoci bola s nami len veľmi krátky čas, v našich srdciach a životoch zanechala stopy navždy. Cítime sa veľmi požehnaní jej neustálou milujúcou prítomnosťou. Ak sa týmto článkom dotknem srdca hoci len jedného človeka, malo zmysel sa s ním podeliť.
Som vďačná za tento portál, cez ktorý som sa mohla podeliť o tom, čo som sa na svojej ceste naučila. Mojou túžbou je, aby každý, kto si prečíta tento článok, bude obohatený o nové pohľady a spôsoby, ako prekonať ťažké životné chvíle.
- Mirka Tropepe -
Máte aj vy svoj príbeh? Napíšte nám ho na: koscelnikova@orbisin.sk