Príbeh Lenky: Keď sa narodí dieťa a... nezaplače
Vždy som si myslela, že najväčšie ticho je vtedy, keď padá sneh. Ale dnes už viem, že existuje ešte väčšie ticho...
Mnohé z nás nemali ľahké tehotenstvo. Boj o každý týždeň, strach, pobyt v nemocnici, kde vidíte, ako šťastné tehotné odchádzajú domov s nádejou, ale tá vaša sa skončila. Keď vo vašom tele rastie nový život, veríte, že budete dosť silná, aby ste dieťatko priviedli na svet a dali by ste za to všetko. Nie vždy sú však konce šťastné. Mama Lenka nosila svoje detičky pod srdcom do piateho mesiaca. Bruško rástlo spolu s nádejou, ale osud to zariadil inak. Tu je jej príbeh.
SKUTOČNÝ PRÍBEH: Nikdy nezabudneme na anjela, ktorý sa na nás díva zhora
Vždy som chcela mať tri deti
Syn sa podaril na prvý šup a nasledovala svadba. Boli sme mladá rodinka s veľkými plánmi, ale len v jednoizbovom byte. Druhé dieťatko zatiaľ neprichádzalo do úvahy, chceli sme ho privítať do väčšieho. Lenže preventívna prehliadka na gynekológii odhalila hroziacu chorobu – tú najhoršiu. Našťastie, prišlo sa na to včas a po menšom zákroku som bola v poriadku a choroba nestihla prepuknúť. Dokonca nemalo byť ohrozené ani prípadné tehotenstvo.
Medzitým sme si na hypotéku kúpili trojizbový byt, zariadili sa a pracovali na bábätku. Lenže, človek mieni...
Dva roky sa nedarilo. Roky nám pribúdali a keď sme sa už rozhodli vyhľadať odbornú pomoc, prišlo to. Dve čiaročky na tehotenskom teste bola síce dobrá správa, ale ja som mala zlú predtuchu. Tehotenstvo bolo od začiatku rizikové, neustále hrozil potrat, takže som musela ležať doma alebo v nemocnici, a pichať si injekcie do brucha. Bola som úplne odstavená od normálneho života, dokonca som nemohla ani variť, upratovať, chodiť von, čo bolo pri šesťročnom synovi náročné. Všetko bolo na manželovi, ktorý mal dve práce, aby sme to finančne utiahli. Aj napriek všetkému v piatom mesiaci tehotenstva prišiel šok.
O Zuzanke a jej krátkej ceste s nami
Porodila som priskoro
Nečakane mi odtiekla plodová voda, ostala som v nemocnici a aj keď lekári robili, čo mohli, o dva týždne som porodila. Dieťatko po takom predčasnom pôrode nemalo šancu. Najhoršie bolo to ticho... Kedysi som čítala jeden príbeh, v ktorom sa dieťa pýtalo matky, kedy je najväčšie ticho. A matka mu odpovedala: „Vždy som si myslela, že najväčšie ticho je vtedy, keď padá sneh. Ale dnes už viem, že existuje ešte väčšie ticho. Keď sa narodí dieťa a... nezaplače.“ Tak toto ticho som počula. Najhoršie ticho. Prerušili ho len slová doktorky: „Dievčatko.“
Takto sa skončilo jedno vytúžené tehotenstvo. Aj keď bolo definované ako potrat, ja som bola po skutočnom pôrode. S tým rozdielom, že dieťatko som nemala a ešte mi museli sťahovať prsia, aby sa mi nespustilo mlieko. Neviem opísať, ako som sa cítila. Z tých dní si pamätám len plač a bezmocnosť. Odchádzať z pôrodnice bez dieťatka je ako odchádzať bez duše.
Nastali týždne hlbokého smútku, beznádeje a otázok prečo. Zle bolo aj to, že počas mojej práceneschopnosti zavreli prevádzku, kde som pracovala, takže som sa nemala kam vrátiť. Nakoniec som si niečo našla, ale boli to ťažké mesiace, pretože som stále mala na pamäti, že teraz som mala mať také bruško, teraz som mala rodiť, teraz mohlo mať tri mesiace... Napokon sme s manželom pozbierali všetky sily a šli sme ďalej. V prvom rade kvôli synčekovi. Bol predškolák a potreboval ma. On bol ten motív, pre ktorý som ráno vstala a dokázala fungovať.
Tentoraz to musí vyjsť
A keďže naša túžba po dieťatku bola naozaj veľká, skúsili sme to opäť. S vierou, že tentoraz to musí vyjsť. Takéto veci sa predsa nestávajú dvakrát. Či? Presne do roka a do dňa sa to podarilo znova a ja som bola tehotná. Keďže lekári nič nechceli podceniť, od začiatku som opäť len ležala, akákoľvek fyzická aktivita neprichádzala do úvahy, takže celá domácnosť, vrátane, vtedy už prváčika, bola na manželovi. Nebolo to dobré obdobie, ja som bola v neustálom strachu, nervózna, manžel unavený. V tom čase sa ešte aj môjmu ocovi zhoršil zdravotný stav a keďže môj nedávny potrat prežíval veľmi ťažko, bála som sa ešte aj oňho. Tehotenstvo sme ako tak dotiahli do polovice a blížil sa kritický piaty mesiac.
Začiatkom januára 2012 som bola v dvadsiatom týždni, keď mi opäť odtiekla plodová voda. Situácia sa zopakovala presne o rok znova a to bol koniec šancí a nádeje. Opäť sa opakovala nočná mora z minulého roku. Celé dni som preležala s človiečikom v lone a cítila ešte jeho pohyby. Ten pocit, keď viete, že ho nemôžete zachrániť, je ubíjajúci. Cítite, ako sa hýbe, bojuje a vy môžete len jedno. Čakať a prosiť ho o odpustenie.
Celé sa to zopakovalo. Pôrod a opäť najhoršie ticho. Nezaplakalo. Chlapčeka, ktorý nemal šancu prežiť, som porodila 17. januára. Otec zomrel 17. mája. Moje trápenie mu na zdraví nepridalo a jeho srdiečko dobilo. Bolo to veľmi smutné obdobie, pretože nastal čas zmierovania sa s osudom. Vyšetrenia ukázali, že predčasné pôrody zrejme spôsobil zákrok, ktorý mi pred rokmi zachránil život.
Mám tri deti
Trvalo roky, kým sme sa s osudom zmierili. Som však neskutočne vďačná za syna, ktorý má teraz 17 rokov a za úžasného manžela, ktorý to všetko so mnou zvládol. Toto trápenie nás ako rodinu ešte viac utužilo a teraz po rokoch sa už opäť dokážeme smiať, aj keď u nás budú navždy prítomné tiene našich dvoch anjelov. Zuzanky a Ondrejka, ktorí sú teraz so svojím starkým. Vlastne, môj sen sa mi splnil... Mám tri deti – aj keď dve sa na nás dívajú z neba.