SKUTOČNÝ PRÍBEH: Nikdy nezabudneme na anjela, ktorý sa na nás díva zhora
„Mamička, ľutujem, ale bábätko už nežije“. Táto veta mi dodnes rezonuje v ušiach.
Dve čiarky
Po ôsmich mesiacoch som konečne našla na tehotenskom teste dve krásne ružové čiarky. Šťastie, ktoré nás napĺňalo, sa nedalo ani opísať. Každý týždeň som čítala o tom, aké je naše dieťatko veľké, čo už dokáže v brušku navystrájať a ako sa vyvíja. Jedným slovom ÚŽASNÉ.
Výsledky tripple testov...
Potom však prišiel nečakaný zvrat – pozitívny tripple test, ultrazvuk u doktora a oznámenie, že naše dieťa je vážne choré, má slabé srdiečko, choré pľúca, vodný vak na chrbtici, čo spôsobovalo rázštep chrbtice, a bolo omnoho menšie ako malo. V ten deň sa mi zrútili všetky plány a nevedela som pochopiť
PREČO ja?!
Rozhodli sme sa pre odber plodovej vody, aby sa zistil rozsah poškodenia a ochorenie, s ktorým bojoval náš anjelik. Bohužiaľ doktor pri zákroku prepichol moju cievku, a tak nebolo možné urobiť rozbor. Ja som už na opakovaný odber nenašla dostatok síl.
Doktor nám predložil tri skutočnosti, ktoré nastanú, ak si to dieťa necháme: Prvá, že dieťatko ani nedonosím a ono podľahne chorobe ešte v mojom brušku. Druhá, že predčasne porodím a dieťa po niekoľkých hodinách zomrie. Alebo tretia možnosť, že donosím, porodím, ale dieťatko bude doživotne ťažko postihnuté. Odporúčal nám prerušiť tehotenstvo a neskôr sa pokúsiť o ďalšie dieťa... Prerušiť – to sa mu ľahko hovorí.
Mám právo sa rozhodnúť?
Nemohla som len tak vziať život tomu malému stvoreniu, po ktorom sme tak túžili. Manžel sa k tomu, ako chlap, postavil realisticky. Nechcel, aby sme sa dieťa i ja trápili, a súhlasil s prerušením. Ja som však rozhodnutá nebola a bojovala som s každým, kto mi odporúčal to isté. Rozprávala som sa s mnohými ženami, ktoré prežili to isté alebo aspoň podobné utrpenie, s mojím úžasným priateľom – kňazom, hľadala som oporu, kde sa dalo, ale bolo jej málo.
Po potrate: Nechávam ťa odísť, dieťatko moje...
Manžel to nakoniec nechal na mňa a ja som sa rozhodla nechať to na osud.
Verila som, že to všetko bol len omyl... Veď koľkokrát sa už stalo, že lekári pochybili a narodili sa zdravé detičky, tak prečo sa to nemôže stať i nám? S doktorom sme sa dohodli na kontrolnom ultrazvuku, aby sme zistili, ako to prebieha ďalej. Na kontrole som zažila ďalší šok, lekárove slová zneli: „Mamička, ľutujem, ale bábätko už nežije“. Táto veta mi dodnes rezonuje v ušiach.
Strata dieťatka
Ja viem, dalo sa to čakať, ale keď ja som tak dúfala a verila! Hospitalizovali ma a dlhých 7 dní som sa trápila, kým som potratila nášho anjelika. Boli to, prepáčte za výraz, otrasné dni. Ležala som na pôrodnej sále a počúvala, ako ostatné matky rodia, detský plač, radosť otcov a blahoželania. Upadala som do depresií. Nenávidela som snáď všetko, čo bolo spojené s tehotenstvom a pôrodom. Avšak obrovská vďaka patrí môjmu manželovi, ktorý každý deň chodil za mnou a podporoval ma.
Po návrate domov to nebolo o nič lepšie. Odpusťte mi, ale pohľad na tehotné ženy ma doslova ničil. Ťažké to bolo i v práci, tie pohľady a ľútostné slová, každý sa ma pýtal, ako mi je...
Deň za dňom odrazu utekal, až prišiel ten ČAS. Čas, keď sme sa s manželom rozhodli, že to skúsime opäť.
ČAS na ďalšie dieťa
Prvý mesiac – to boli dni plné sĺz, kopa otázok a tichých dní samoty s detskými vecičkami v náručí. Potom som však musela ísť ďalej... Deň za dňom odrazu utekal, až prišiel ten ČAS. Čas, keď sme sa s manželom rozhodli, že to skúsime opäť. Verte, alebo nie, pri druhom pokuse som absolútne nemyslela na dieťa, ani sme nestvárali tie smiešne činnosti okolo splodenia. Prosto milovali sme sa ako dvaja ľudia, ktorí sa ľúbia.
Venovala som sa viac práci a štúdiu, domácnosti a voľnočasovým aktivitám, až som jedného dňa zistila, že mi „mešká“ menštruácia. Nepridávala som tomu veľký význam, veď od čias mojej mladosti mi neustále meškala. Po pár dňoch som si predsa len urobila test, so smútkom v očiach som však dve čiarky nevidela. Navštívila som doktorku s obavami, že niečo nie je v poriadku.
Na ultrazvuku sa doktorke čosi nezdalo, tak mi dala spraviť krvné testy. Ešte v ten deň som volala o výsledky a oznámenie sestričky vyvolalo obrovskú radosť – „Blahoželám, ste tehotná!“ Manžel, ktorý v ten okamih stál pri mne, nechápal, prečo plačem. Keď som mu oznámila tú úžasnú správu, plakal so mnou. Tak sa začalo našich deväť prekrásnych mesiacov plných očakávaní, radostí a plánovania. Samozrejme, každý deň patril aj obavám, či sa nezopakuje rovnaký scenár ako pred rokom. Nič také sa však nestalo.
Naše dieťatko bolo krásne, aktívne a o svojej prítomnosti v brušku dávalo každý deň najavo. Dnes je to už rok a náš byt oblieha detský smiech, dupot malých nožičiek a veselé pokriky. S manželom sa tešíme našej dcérke, ktorá nám pomohla prekonať smútok zo straty prvej dcérky.
Nikdy však nezabudneme na anjela, ktorý sa na nás díva zhora
Všetkým budúcim, ale i terajším mamičkám želám krásne a pohodové dni, či už pri čakaní prírastku, alebo hraní sa s ním.
Evka z Košíc
Máte aj vy svoj príbeh? Napíšte nám ho na: koscelnikova@orbisin.sk