Deti krehké ako snehové vločky: Svoje deti oslabujeme aj my sami, konštatuje psychologička
Keď vločku zachytíte na dlani, musíte byť veľmi opatrní. Jej dokonale premyslená štruktúra ju robí zároveň zraniteľnou. Stačí nečakaná zmena a roztopí sa....
Priveľa podnetov, moderných technológií, sociálnych sietí, príliš ochranárski rodičia? Vyrástla nám generácia detí, ktoré sú precitlivené na seba. Môj názor, moje videnie sveta, moja cesta a ak mi na toto moje niekto siahne, zlomím sa, roztopím.
Kde robíme ako rodičia chybu?
Kde urobili chybu naši RODIČIA?
MÔŽE ZA TO DOBA, ktorú žijeme?
Na tému sme sa pozreli so psychologičkou PaedDr. Mgr. Klaudiou Tabačkovou, PhD.
Čo pojem „deti krehké ako snehové vločky“ vlastne znamená? Podľa psychologičky Klaudie Tabačkovej je týmto pojmom označovaná najmä generácia detí narodených približne medzi rokmi 1995 až 2010 a sú všeobecne definovaní ako emočne nestabilní, s nízkou mierou odolnosti a vysokou mierou zraniteľnosti.
„Sú krehké ako snehové vločky, roztopíte ich dychom. Stačí len náznak kritiky a majú tendenciu sa rúcať,“ objasňuje pojem psychologička.
Krehké deti vs. (krehkí) rodičia
Vo výchove každej generácie sa odtlačila doba a to, čo so sebou priniesla. Rodičia sú sami pod vplyvom až tlakom toho, ako majú vychovávať deti a v neposlednom rade sa aj na nich samotných odrazil vplyv výchovy ich rodičov a spoločnosti, v ktorej vyrastali. Klaudia Tabačková naznačuje, že v prípade týchto krehkých detí môže ísť o trend doby, v ktorej boli tieto deti vychovávané. „Ich rodičia väčšinou nemali ľahký rodinný osud, príležitosti vzdelávať sa a všestranne sa rozvíjať. A tak to chceli dopriať svojim deťom a, hoci s dobrým úmyslom, boli prehnane starostliví. Z takto vychovávaných detí, tak vyrástli nepraktickí mladí dospelí, ktorí sú často neistí a labilní,“ uvádza.
Prílišný individualizmus a urážlivosť detí spôsobuje, že sa nedokážu vyrovnať s kritikou a vlastnou nedokonalosťou. Kde robíme ako rodičia chybu? „Ak by som šla rovno k podstate veci, povedala by som, že v tom, že neliečime svoje vlastné zranenia, ale nevedome ich prežívame cez deti. Napr. nespracovaný strach u rodiča mu zabraňuje dôverovať svojmu dieťaťu a jeho vnútornej sile, že niečo zvládne, a tak to radšej urobí za neho. Bojí sa vlastne o svoje vnútorné zranené dieťa, ktorému neposkytli bezpečie, keď to potrebovalo. A tak poskytuje bezpečie namiesto sebe svojmu dieťaťu. V takomto nastavení nemá dieťa veľké šance byť vystavené frustrácii a budovať si zdravé sebavedomie,“ uvádza psychologička.
Je to ten aha moment, pri ktorom by sme sa mali ako rodičia zastaviť, ak riešime akýkoľvek problém s dieťaťom. Mali by sme odstúpiť zo situácie a skúsiť nájsť odpoveď na to, prečo sa deje to, čo sa deje. Nie náhodou sa pri riešení ťažkostí dieťaťa sústreďuje a cieli pozornosť aj na rodiča.
Deti sa cítia nepochopené a sú vystrašené
Duša precitlivených detí je krehká. Ak by sme chceli charakterizovať ich prežívanie, cítia sa nepochopené a osamelé. „U týchto detí vnímam rozdielny emocionálny a mentálny svet. Je pre nich ťažké vysporiadať sa s vonkajšou realitou. Akékoľvek kritizovanie od okolia, požiadavky, ktoré sú na nich kladené, či silne emocionálne udalosti ich destabilizujú a potrebujú sa vrátiť späť do bezpečia. Vo svojej praxi sa stretávam s tým, že sú veľmi ovládané strachom a prežívajú veľa hnevu,“ približuje spôsob prežívania týchto detí psychologička.
Ilúzia výnimočnosti a klam virtuálneho sveta
Do hry vstupujú technológie, ktoré výrazne zasiahli naše životy. Všetko sa zdá byť na dosah, informácie, komunita, súhlas. V realite sociálnych sietí nájdeme potvrdenie na akúkoľvek našu úvahu či pocit. Niekde je niekto, niečo, čo v nás vzbudí dojem, že niekam patríme.
Na krehkosti detí sa do značnej miery podpísal virtuálny svet, v ktorom sa hľadajú a často nachádzajú mylnú optiku. Čoraz viac odborníkov začína hovoriť o tom, že mobilné telefóny nemajú čo robiť v rukách detí, pretože to, čo ponúkajú, nie sú schopné dostatočne a bezpečne spracovať (niektoré odborné publikácie hovoria o zákaze smartfónov do veku 16 rokov). To, že súčasný digitálny a sociálny svet ovplyvnil výchovu detí, ktoré sú považované za „krehké snehové vločky“, potvrdzuje aj psychologička.
„Tieto deti už s technológiami vyrastali, sú ich neoddeliteľnou súčasťou. Takisto ako aj generácia po nich. Rýchlo a ľahko sa vedia naučiť nové veci, dostať sa k informáciám, no zároveň majú extrémne preťažený nervový systém. Trpia nespavosťou, podráždenosťou, nervozitou, úzkosťami. Často ich digitálny svet tak pohltí, že sa zabúdajú najesť, dokonca zadržiavajú stolicu. Mnohí sa vo virtuálnom svete cítia bezpečne a utvrdzujú sa vo svojej predstave jedinečnosti, pretože majú možnosť vyhľadávať len kontakty/platformy, kde ich nekritizujú. Vo svojej podstate ich to drží v ilúzii, že sú výnimoční. Strácajú tak kontakt s realitou a možnosťou byť konfrontovaní s neúspechom,“ upozorňuje Klaudia Tabačková.
Snehové vločky: Neoslabujme vlastné deti
Svoje deti oslabujeme aj my sami. Nielen tým, že im mobily a technológie suplujú našu pozornosť a sú často animátorom ich voľného času, ale aj našou tendenciou ochraňovať deti od toho, čo by ich mohlo zraniť.
Život nie je jazda s pomocnými kolieskami a čím skôr si to dieťa uvedomí a prežije, tým skôr bude pripravené jazdiť bezpečne, tak, aby udržalo balans a zatiahlo brzdu, keď to bude potrebné. Musí vedieť, čo má urobiť, keď narazí na kameň, musí vidieť, že stratí rovnováhu, keď pôjde prirýchlo. Čím dlhšie sa bude spoliehať na pomocné kolieska na bicykli, tým neskôr sa naučí bicyklovať a veriť samo sebe. Nesuplujme tieto pomocné kolieska tým, že deťom upraceme z cesty sklamanie, frustráciu, zlyhanie a dôsledky. Ak by sme si pomohli paralelou s odretým kolenom z pádu z bicykla, nabudúce si dá dieťa pozor presne na mieste a v situácii, kde si to koleno odrelo.
Umožnime dieťaťu, aby si vyskúšalo reálny svet
Aké odporúčania má pre rodičov psychologička Klaudia Tabačková? Aké konkrétne stratégie alebo techniky môžeme ako rodičia používať na „posilnenie“ svojich detí?
„Možností, ako posilniť odolnosť dieťaťa, je viacero. V tomto prípade je najdôležitejšie umožniť dieťaťu, aby bolo vystavené frustrujúcim situáciám a nechať na ňom, ako si s nimi poradí. Mali by sme sa vyvarovať robiť veci za neho, takže ho napr. môžete poslať, aby si kúpilo zmrzlinu samo, vypýtalo v obchode žuvačky, vyriešilo konflikt s druhými samé a pod. Dieťa bude pravdepodobne v takýchto situáciách prežívať silné emócie. Podľa okolností a veku dieťaťa by sme mali vyhodnocovať, či s nimi dokáže byť dieťa chvíľu aj samo (napr. ak ho niekto odmietne, môže sa ofučať, uraziť alebo rozplakať) alebo potrebuje našu pomoc v tom, že mu poskytneme bezpečie a oporu a uznáme, že je v poriadku, čo cíti, no zároveň ho povzbudili k strategickým riešeniam,“ konštatuje Tabačková.
Pravidlá dieťa netraumatizujú, potrebujú bezpečné hranice
V ostatnom čase sa hovorí o „príliš intenzívnom rodičovstve“. Zamerali sme celú svoju pozornosť na deti a za ich úspechy či neúspechy sa cítime byť natoľko zodpovední, že sa stali centrom našej pozornosti. Nároky na rodičov narástli na bezprecedentnú úroveň. Sústredení na každý aspekt fyzického, sociálneho, emocionálneho a kognitívneho vývinu svojho dieťaťa, zabúdame na zdravú mieru a často to vedie až k rodičovskému vyhoreniu. Psychologička má pre rodičov jasný odkaz: „Často je pozornosť rodičov príliš zameraná na dieťa a svoje potreby odsúvajú v predstave, že tým dajú dieťaťu ešte viac. Opak je pravdou. Rodič potrebuje byť vnútorne vyrovnaný a v kontakte so svojím prežívaním, aby bol schopný udržiavať balans pri výchove. Výchova nie je ani zďaleka jednoduchá vec. Je to veľmi náročná emocionálna práca. Často vyčerpávajúca a berúca dych.
Pri práci s deťmi treba liečiť súčasne aj rodičov
Ak máte pocit, že krehkosť vášho dieťaťa je to, čo ho obmedzuje, hľadajte odpovede v skúmaní svojho vlastného detstva. Položte si otázky: Čo mám z detstva nedosýtené? Čo mi chýbalo a potrebovala som to? Čoho sa mi nedostávalo a malo sa? Cítila som sa prijatá otcom aj mamou? Ako sa cítim, keď moje dieťa stráda? Mám skúsenosť, že pri práci s deťmi treba liečiť súčasne aj rodičov,“ uvádza Tabačková a dodáva, že nikdy nie je neskoro na zmenu, ak cítime, že je potrebná.
Čo je podľa psychologičky cestou, aby tieto deti prekonali svoju krehkosť a zraniteľnosť? „Naučiť sa byť im oporou, snažiť sa im porozumieť, nemať obavy vystavovať ich frustrácii a zároveň nastavovať hranice. Rodičov často brzdí pri určovaní pravidiel strach, že dieťaťu ublížia, že ho dokonca straumatizujú. Tým sa dieťa dostáva pod ešte väčšie ochranné krídla a jeho šance na vybudovanie si odolnosti sa významne znižujú. Dať dieťaťu dôveru v jeho schopnosti je veľkým darom a príležitosťou pre rast. Ak majú rodičia pocit, že na to nestačia sami, je rozumné vyhľadať odbornú pomoc,“ uzatvára psychologička Klaudia Tabačková.
Psychologička Klaudia Tabačková: Ženy svoje utrpenie často taja
Krehké ako snehové vločky: Čo môžeme deti naučiť?
Zlyhať je normálne a neznamená to koniec sveta.
Snehové vločky nevedia, ako zvládnuť výzvy. Keď zlyhajú, vybuchnú. Majú pocit, že sa im ubližuje. Odolnosť sa dieťa učí aj tým, že vidí rodičov, ako reagujú na problémy a ťažkosti, na neúspech. Život pokračuje aj po ňom, je to nepríjemné, ale nie konečné. Naučme deti, ako narábať s problémami, ako sa neskrývať a neodovzdať tomu, čo sa deje.
Pravidlá treba rešpektovať.
Rutina, štruktúra a pravidlá. Ako v každom systéme, aj v rodine by mali byť tieto veci nastavené a mal by ich rešpektovať každý člen rodiny. Neznamená to, že neurobíme výnimky a slepo trváme na niečom, čo už stratilo napríklad vzhľadom na vek dieťaťa zmysel. Deti však musia vedieť, že pravidlá napríklad o čase večierky či domácich povinností treba dodržiavať. Mimochodom, majú nejaké? Dôslednosť v tom, čo hovoríte, vedie k tomu, že svet dáva deťom zmysel. Majú rámec, podľa ktorého ich rodina žije, a to je ich svet. Ak sa naučia fungovať v tomto mikrosvete so všetkým, čo so sebou prináša, naučia sa zvládnuť aj veľký svet.
Nevhodné správanie neakceptujete.
Ozvite sa, keď vidíte, že dieťa reaguje neprimeraným spôsobom. Keď je vulgárne, ufňukané, agresívne. Vyzvite dieťa, aby vysvetlilo svoje správanie a naveďte ho na nápravu. Usmernenie je kľúčové. Dieťa má vedieť, že jeho správanie nie je akceptovateľné, inak sa dostane do situácie, že „vonku“ narazí na odmietnutie a nebude rozumieť tomu, prečo sa tak stalo.
Láska nie je za odmenu.
Nie je získaná, kúpená alebo podmienená. Deti by to mali vedieť a hlavne cítiť z našich interakcií, slov, prejavov. Musia si byť isté, že naša láska je konzistentná a nezmení na nej nič ich úspech či neúspech. Ale pozor, milovať neznamená nevidieť a nepočuť chyby a zatvárať oči pred nedostatkami.
Perspektíva a pokora sú v čase krízy dôležité.
To, čo sa deje teraz, nie je nemenné. Ani pocit šťastia či zlyhania. Prijať realitu takú, aká je, a pracovať na tom, aby sme posilnili to, čo nám v nej vyhovuje, a naopak. Vidieť veci v súvislostiach ako akciu a reakciu. Nečakať, že sa zmenia samé od seba a napríklad naše šťastie závisí od niečoho - postavenia, peňazí, vecí, súhlasu druhých.
V živote sú určité veci, ktoré nedokážeme ovplyvniť.
Je to tak. Ide o poznanie, že nemôžeme ovládať všetko a všetkých. A aj o tom je dospelosť.
Školská psychologička: Deti sú veľmi krehké, aj keď to navonok často nevidno
Deti nebudú nikdy dokonalé (ani snehové vločky nie sú, za svoju krásu platia krehkosťou). Ale vieme ich dobre vychovať. Vždy tu pre nich budeme a pofúkame zranené koleno, ale tú jazdu životom musia zvládnuť bez pomocných koliesok.