ROZHOVOR: Vychovávame malých arogantných narcisov?

ROZHOVOR: Vychovávame malých arogantných narcisov?
16.1.2019 v kategórii Dieťa, autor Marika Koscelníková, foto: istockphoto.com

Svoje deti milujeme. Chránime. Bojujeme za ne. Sú pre nás zmyslom života a naším obrazom. Niekedy sa až príliš usilujeme vytvoriť im pekný svet bez škvrny zlyhania, nepochopenia, neúspechu. V dobrej viere, že im život uľahčíme, ich naň dobre nepripravíme.

Nemecký detský psychiater, Michael Winterhoff, autor knihy Prečo sa z našich detí stávajú tyrani, pobúril verejnosť svojím tvrdením, že „rodičia vychovávajú generáciu narcisov a egomanov“.

Vychovávame z detí narcisov?

Súčasní rodičia sú k deťom nekritickí, benevolentní a prestávajú byť vo vzťahu k nim autoritou. Prečo sa potom čudujeme, že  z týchto detí vyrastajú bezohľadní a arogantní dospelí? Prestávame byť rodičmi a chceme byť partnermi detí, ktoré však rodičov, hranice a istotu potrebujú.

Naozaj, dnes je moderné nazývať neposlušné dieťa „osobnosťou“, drzé dieťa označiť ako „asertívne“ a problémy dieťaťa v škole vidieť ako dôsledok nekvalitne nastaveného systému.  Chceme mať výnimočné dieťa a dopúšťame sa tak chýb.

ROZHOVOR SO PSYCHOLOGIČKOU    

Ako je to teda s výchovou našich detí, kde robíme chyby? O tom som sa pozhovárala so psychologičkou PhDr. Miroslavou Malíkovou. 

Často sa stáva, že rodičia svoje deti preceňujú a keďže dieťa je ako huba, ktorá nasáva všetko, tento pohľad „som naj“ si ľahko preberie za svoj...

Dnešní rodičia si myslia, že každé dieťa si zaslúži medailu za to, aké je skvelé. Tak sa boja toho, čo by sa mohlo stať v prípade, že by ich deti zažili sklamanie, že v konečnom dôsledku zabúdajú vlastne na to, aké je dôležité, aby dieťa zažilo aj pocit neúspechu. A tak vytvárajú deťom falošný pohľad o nich samých.

Preceňujú ich. V posledných rokoch sa podpora sebavedomia dostala do popredia záujmu rodičov. Veria, že sebavedomé dieťa bude mať ľahší a spokojnejší život, že práve to je akýmsi kľúčom k ich úspechu v živote. Avšak, hranica medzi podporou sebavedomia a pestovaním narcizmu u dieťaťa, je niekedy veľmi tenká.  

Aký je teda rozdiel medzi sebavedomím a narcizmom?

Sebavedomie je postavené na dosiahnutých úspechoch dieťaťa. A, naopak, narcizmus stojí na  strachu z možného zlyhania, slabosti, zameranosti na seba a nie na druhých. Narcista vôbec nemusí mať vysoké sebavedomie a dieťa s dobrým sebavedomím nemusí byť narcistické.  Ako povedal Brad Bushman – „Deti veria tomu, čo im povedia ich rodičia. Ak im povedia, že sú lepšie ako iné deti, uveria tomu. To však nemusí byť dobré pre ne, no ani pre spoločnosť.“

Mnoho výskumov už dnes dokazuje, že ak dieťa prehnane chválime a obdarúvame superlatívmi („ty si ten najlepší, ty si najrýchlejší, najkrajšie si to nakreslil“), stráca vnútornú motiváciu ďalej rásť, snažiť sa o niečo viac. Celkovo ho to obmedzuje v ďalšom vývine. Pochvala sa stáva pre dieťa akousi drogou, namiesto toho, aby ho posilňovala. Naše deti sú čoraz viac pasívnejšie, menej odolné, závislé len na názore iných ľudí.

Samozrejme, dieťa je potrebné pochváliť, dôležité však je, akým spôsobom sa to stane. Oceňujme cestu k výsledku, nielen samotný výkon. Mnohokrát však rodičia v tej najlepšej viere ani netušia, že vychovávajú malého narcistu.   

Deti nie sú schopné prijať kritiku 

Prečo takýchto „super“  detí pribúda? Môže za to príliš chváliaca alebo liberálna výchova?

Niektorí odborníci tvrdia, že narcizmus je často multigeneračný. Rodičia, ktorých potreby neboli naplnené (z dôvodu, že rovnako ich rodičia mohli mať narcistické sklony, preto boli potreby rodičov a nie potreby dieťaťa na prvom mieste), nevedia a ani nie sú schopní naplniť potreby svojich detí. Sú až príliš zahľadení do svojich potrieb, čo zatieni aj potreby a tiež pocity ich detí.

Následne je veľmi náročné vychovávať „zdravé“ deti vo svojom tieni. Rodičia rýchlejšie strácajú trpezlivosť so svojimi deťmi, reagujú výbušne (časté sú otázky „ako si mi to mohol urobiť?“ a podobne). A tak deťom týchto rodičov neostáva nič iné ako potlačiť svoje túžby pre pokoj v rodine.

Je dôležité uvedomiť si, že dieťa potrebuje najmä cítiť bezpečie, a to, samozrejme, nepôjde bez bezpodmienečnej lásky (nezáleží, či si najlepší v učení, kreslení, môžeš sa mýliť, môžeš sa hnevať, môžeš kričať a prejavovať negatívne emócie, ja ťa aj tak ľúbim).

A druhým dôležitým bodom, okrem bezhraničnej lásky, sú hranice. Vytvárajú pocit bezpečia. Vo výchove musíme robiť to, čo v hĺbke srdca považujeme za správne, a to aj napriek tomu, že v pomyslenom rebríčku popularity u svojho dieťaťa klesnete na nižšiu priečku. Deti nemusia a ani nemôžu rozumieť všetkým vašim pohnútkam. Vy ste tu na to, aby ste ich vychovávali, vy máte tú vedomosť, čo je správne a čo nie, len vy vidíte perspektívu do budúcnosti, prečo konáte tak, ako konáte. 

Ako sa prejavuje narcistické dieťa? Aké sú jeho charakteristiky?

Narcistické črty, správanie, môže spôsobovať mnoho nepríjemností deťom, ale už aj dospelým. Mnohokrát dieťa preceňuje svoje vlastné schopnosti, svoju dôležitosť, má neustály pocit nadradenosti. A keďže je zvyknuté, že rodičia sa takýmto spôsobom voči nemu správajú, vyžaduje to (hoci často i nevedome) aj od svojho okolia.

Opakovane sa vracia a pripomína si svoje úspechy, či už samo pred sebou alebo v komunikácii s ostatnými. Potrebuje a očakáva obdiv od ostatných detí (veď je predsa výnimočné), len takéto správanie voči sebe pozná od svojich blízkych. Len veľmi ťažko rozpoznáva pocity u druhého človeka, potreby ostatných detí. Veľmi náročné (niekedy dokonca nemožné) preňho určite je prijatie kritiky.  

Čo znamená pre okolie mať malého narcistu v blízkosti?

Spolunažívanie s dieťaťom (narcistom) je náročné pre obe strany –  pre samotné dieťa (ktoré často nerozumie „vonkajšiemu svetu“), ako aj pre ľudí okolo neho. Keďže takéto dieťa vníma  svojich rovesníkov akoby z výšky, môže mať neustály pocit nadradenosti. Celkovo  nemusí mať ťažkosť nadviazať kontakty, problematické je preňho udržať si ich.

Mnohokrát môže nadobudnúť dojem, že mu jeho rovesníci akoby nestačia, môže očakávať nejaké špeciálne zaobchádzanie. Ako som už spomínala, prijímanie kritiky je pre tieto detičky veľmi náročné, čo môže vo vyhranenejších situáciách vyústiť až do agresívnych prejavov (buď zaútočí alebo kritiku môže aj prehliadať, keďže ho to veľmi zraňuje a vnútorne nevie, čo s tým má robiť).

Často mávajú tieto deti problém požiadať o pomoc (aj neskôr v dospelom veku), a to aj vtedy, keď sa im rúcajú plány, predstavy. Deti, ktoré sú zvyknuté prijímať a dostávať za všetko pochvalu (často nie adekvátnu výkonu), v reálnom živote, kedy sa vplyv ich rodičov oslabí, nemusia vynikať. Napríklad v škole už nie sú tie najlepšie. Čo má potom robiť také dieťa s týmto pocitom? Pud sebazáchovy spôsobí, že samo seba často dokáže presvedčiť o tom, že ostatní mu len závidia, nemajú na neho. Dieťa posilní v sebe svoje narcistické zmýšľanie, aby sa ochránilo, aby prežilo.

NARCISTICKé DETI

Dieťa by malo byť súčasťou rodiny, nie jej stredobodom

Kde robia rodičia najčastejšie chyby?

V dnešnej dobe sa objavuje zaujímavý fenomén – dieťa je hneď po narodení vystavené na pomyselný piedestál v rodine, stáva sa akoby centrom vesmíru rodičov. Všetko a všetci sa mu prispôsobujú. Pričom dieťa sa rodí do rodiny, v ktorej bude žiť, preto nie je správna cesta, aby sa celá rodina menila a prispôsobila len dieťaťu. Rodičia v snahe vychovať zo svojich detí tých „naj“ sa postupne stávajú rukojemníkmi vlastných detí...

Z môjho pohľadu mám pocit, akoby nevedeli tolerovať negatívne emócie svojich detí. Snažia sa im vyhýbať, snažia sa ich pred všetkým chrániť, len aby nezažili napríklad sklamanie, hnev. Utekajú im na pomoc a riešia všetky ich problémy. Nakoniec ich ešte nezabudnú aj pochváliť, aké sú šikovné, že to takto „samy“ zvládli.

Ako sa však deti majú vyrovnávať so svojimi negatívnymi emóciami, či skúsenosťami, ak to nezvládate vy? Ako má dieťa vedieť prežiť aj neúspech, ak mu to nedovolíte? Ako má z neho vyrásť zdravý jedinec, schopný prežiť v dnešnom svete, keď nemusí ani len vynaložiť výraznejšie úsilie a pochvalu a ocenenie má hneď na dosah ruky? Počas konzultácií s rodičmi im opakujem motto, ktorým by sa mohli riadiť vo vzťahu k svojim deťom: „Hnevaj sa teraz na mňa, veď máš na to právo, poďakuješ mi neskôr.“ 

Aké problémy môže mať malý narcista v dospelosti?

Ako som už spomínala, dieťa, ktoré je zvyknuté na vynikanie, ocenenia, pocit dôležitosti, v reálnom svete zrazu tieto pocity nemusí zažívať, čo mnohokrát vedie k vzniku depresií, úzkosti. Tak ako v detstve sú „nadriadenými“ detí ich rodičia, po celý život v škole, v práci sa stretávajú s „nadriadenými“, ktorí ich ale nemusia neustále odmeňovať, ako boli zvyknutí. Následne vzniká napätie – človek sa necíti v práci dobre, necíti sa doceňovaný. Keď sa dieťa nenaučí správnemu fungovaniu v hierarchii doma, môže mu to spôsobovať ťažkosti rešpektovať hierarchiu v škole či v práci.

Často môžu narcistickí ľudia využívať k dosiahnutiu svojich cieľov pretvárku, falošné emócie. V partnerských vzťahoch je preto spolužitie s nimi náročné. Narcista sa dokáže zaľúbiť, je však pre neho ťažké rozpoznať pocity druhého, empaticky sa vcítiť do prežívania partnera, často sa bojí záväzkov práve kvôli možnému sklamaniu. Ak však ľúbi, ľúbi silno. Problematické však preňho je prijať lásku od partnera. Neverí, že by ho niekto mohol bezhranične milovať. Títo ľudia si svoje bremeno nesú po celý život.

„Rodičia v snahe vychovať zo svojich detí tých „naj“ sa postupne stávajú rukojemníkmi vlastných detí...“