Nenechávaj ma samú
Keď som pred dvoma mesiacmi porodila našu dcérku, vedela som, že to bude zmena, ale nečakala som, že ma to tak zlomí a vyčerpá. Je to naše prvé dieťa a môj manžel bol počas tehotenstva úžasný – staral sa, pomáhal, mali sme plány a predstavy o tom, aké to bude, keď sa naše dievčatko narodí...
Ešte predtým, než prišla na svet naša dcéra, manžel plánoval výlet – týždeň v horách, plný turistiky, rybolovu a času s kamarátmi. Už vtedy som mu naznačila, že v prvých mesiacoch po pôrode ho budem potrebovať, a že si nie som istá, či je to dobrý nápad. Ubezpečil ma, že ak to bude príliš ťažké, zruší cestu a zostane doma, aby mi pomohol. Verila som mu.
Príbehy žien: Radšej zostanem sama, ako v chorom vzťahu
Som len matka, ktorá je unavená
Potom prišla realita. Narodenie dcérky bolo veľkým zážitkom pre nás oboch. Manžel bol pri pôrode, videl, zažil a bola som rada, že ho môžem držať za ruku, keď mi telo pretínala neskutočná bolesť. Bolo to ťažké. No teraz je to ťažšie. Vtedy to trvalo okamih, teraz sú to dni, mesiace. Noci bez spánku, boj s dojčením a tá obrovská zodpovednosť, ktorá prichádza s materstvom – to všetko ma vyčerpáva. Nebojím sa to povedať nahlas: nie som žiadna hrdinka. Som len matka, ktorá je unavená.
Manžel si potrebuje oddýchnuť. To naozaj?
Keď sa blížil termín manželovho výletu, čoraz viac som cítila, že to nezvládnem sama. Malá má dva mesiace a aj keď jej nemôže ponúknuť prsník, keď v noci plače, mám istotu, že je tam a prinesie mi pohár vody alebo ma len pohladká po pleci.
Chcela som, aby zostal, aby nikam nešiel. Jeho odpoveď ma zarazila. Povedal, že potrebuje prestávku. Že potrebuje odísť a oddýchnuť si. Navrhol, aby mi počas jeho neprítomnosti pomohli jeho rodičia. Tí rodičia, ktorí si vnučku videli od jej narodenia dvakrát na pár hodín.
Teraz? Teraz, keď ho najviac potrebujem? Naša dcéra má len dva mesiace. Povedal mi, že som nefér, keď ho žiadam, aby zrušil výlet. Nastalo medzi nami ticho.
V tú noc som plakala
Všetko ma to zdrvilo viac, než som si myslela. Bola som zaskočená, cítila som sa zradená. Ja som nefér? Manžel sa zobudil, išiel za mnou do kúpeľne a zo mňa vypadlo všetko. Povedala som mu, ako sa cítim unavená, ako nevládzem, ako ma materstvo a starostlivosť o naše dieťa zaskočili a že ma necháva v tom celom samú. Povedala som mu, že sa cítim neistá a mám strach, že náš život bude vyzerať tak, že budem stále sama s dcérou, a on bude preč.
Počúval ma a po chvíli priznal, že sa cíti rovnako. A preto potrebuje odísť. Povedal, že nevie, ako mi má pomôcť, a vidí, že som unavená. Priznal, že sa bojí – nie o našu dcéru, ale o seba a o to, že mi nebude vedieť byť oporou. Myslel si, že keď na chvíľu odíde, získa odstup a lepšie pochopí, čo sa doma deje. Aj odišiel.
A tak tu teraz sedím, sama s dcérou, a premýšľam
Rozumiem jeho strachu, ale aj ja mám svoje obavy. Sme obaja stratení v tejto novej úlohe rodičov. Možno obaja potrebujeme čas na to, aby sme pochopili, čo od seba a od nášho vzťahu v tejto novej etape očakávame. Materstvo ma naučilo, že je v poriadku priznať si svoju slabosť, a možno práve to, že sme obaja úprimní voči svojim obavám, nás môže zblížiť. Možno ten čas, ktorý si manžel zobral pre seba bude nakoniec prínosom pre nás oboch. Ja zistím, že mám v sebe viac sily, než som si myslela, a on možno pochopí, že... ani neviem, čo očakávam, že pochopí.
Prečo je to také ťažké?
-Sonka-