Absolútna MAMA roka 2023 Stanislava Dutková: Chcela som, veľmi som chcela trápenie maličkej vziať na seba
Stanku sme spoznali aj vďaka vám a vašim hlasom v ankete MAMA ROKA 2023. Charizmatická krásna žena s pevným pohľadom, v ktorom tušíte silu a bolesť zároveň.
Nie je to ľahké, prijať výzvy, ktoré nám život prinesie, najmä, ak sa týkajú toho najkrehkejšieho a najzraniteľnejšieho – nášho dieťaťa.
„Určite som si mnohokrát kládla otázku, prečo ja, my. Prečo neviem vynosiť zdravé dieťatko? Brala som to ako trest. Teraz ešte občas na mňa doľahne smútok, ale už sa nepýtam – prečo práve ja, prečo práve my máme také dieťatko. A toto je pre mňa víťazstvo, ľúbiť ju takú, aká je,“ konštatuje Absolútna MAMA ROKA 2023, Stanislava Dutková. Aký je jej príbeh? Poďme sa spolu pozrieť na život Stanky a jej dcéry Noemi, na ich cestu...
Stanka, keď ste sa pripravovali na rolu mamy, keď ste zistili, že vám v brušku rastie nový život, aké to boli pocity?
Úplne v prvom momente, keď som zistila, že som tehotná a zbadala som dve čiarky na tehotenskom teste, napadlo mi, ako len ja to dieťatko porodím. Nám Boh Noemi požehnal hneď po svadbe, čiže uvažovala som aj o tom, ako nám tehotenstvo zmenilo plány. Ale postupne, ako ten skutočný život vo mne rástol a bolo to viditeľné, cítila som šťastie. Manžel prijal bábätko hneď, ja som cítila obavy z neznámeho a z tej obrovskej zodpovednosti za dieťa.
Cesta vašej dcéry na svet však nebola najľahšia, lekári hovorili doslova o zázraku. Čo sa stalo?
Približne v 26. týždni mi bol zistený ťažký oligohydramnion až anhydramnion (nedostatok plodovej vody). Musela som byť ihneď hospitalizovaná, lebo dieťatko bolo v nebezpečenstve. Vtedy som ani len netušila, čo mňa a moju maličkú dcérku čaká. Lekár mi oznámil ďalší postup, týždenná infúzna liečba, a keď sa nezačne tvoriť plodová voda, bábätko musí ísť predčasne von. Pocity ako strach, hnev, nádej sa striedali dookola.
V nemocnici, ešte na východe, mi po dôkladnom ultrazvukovom vyšetrení bolo povedané, že moje dieťatko má nejasný nález v hlavičke, krivú nožičku a väčšie srdiečko. Plodová voda sa ani po týždennej liečbe netvorila, ba dokonca bolo jej čím ďalej, tým menej. A moje dieťatko otočené koncom panvovým bez pohybov. Tak veľmi som chcela niečo urobiť, možno to všetko, čo sa deje maličkej, zobrať na seba. Po týždni som bola prepustená z jednej nemocnice a hneď v utorok ráno sme cestovali s manželom do Bratislavy do ďalšej nemocnice.
Pán doktor mi robil ultrazvuk, ktorý trval hodinu. Oproti mne sedel manžel a upokojoval ma pohľadom, pretože v jeho očiach som videla nádej. Na záver sa však lekár vyjadril, že to nevyzerá dobre. Situácia si vyžaduje stály lekársky dohľad a že bábätko možno bude musieť prísť na svet už v nasledujúcich dňoch. Dopĺňali mi priamo do plodového vaku fyziologický roztok podobný plodovej vode. Lenže ten mi vydržal len niekoľko dní a znova to bolo treba opakovať. Lekári bojovali s časom, pretože chceli čo najdlhšie udržať bábätko v brušku.
Každú amnioinfúziu som prežívala veľmi ťažko. Raz mi dokonca prišlo nevoľno a keď som sa prebrala, mala som pri sebe tým lekárov, ktorí už plánovali sekciu, nakoľko aj dieťatko strácalo ozvy. Našťastie, keď som sa prebrala, aj dievčatko v brušku začalo opäť bojovať. Počas pobytu v nemocnici som začala písať mojej maličkej denník, aby vedela, čo všetko si v brušku zažívala.
Anketa MAMA ROKA 2023 už pozná svojich víťazov
Nebude to ľahké čítanie ani pre jednu z vás... Spomínate si na ten moment, keď ste dcéru videli prvýkrát, na tváre lekárov, na ich slová?
Hneď po pôrode som Noemi začula plakať. V pôrodnej sále bol veľký tím lekárov, zdravotných sestier a ošetrovateľov. Pamätám si, ako mi lekárka, ktorá ma držala celý čas za ruku a sledovala môj zdravotný stav počas pôrodu, zašepkala do ucha, že je na svete a žije. Dali mi ju len na pár sekúnd, pobozkala som dcérku a hneď ju brali preč. Vtom pribehla ďalšia lekárka a oznámila mi, že Noemi dýcha a vyzerá dobre. Pamätám si na ten výdych, ako keby zo mňa opadlo veľké bremeno. Viem, že v tom čase, keď som rodila sa modlilo mnoho ľudí a všetci sme si vymodlili Zázrak.
Toto sú situácie, na ktoré nie sme pripravení, vydolujú z nás silu, ale zároveň aj tie najťažšie emócie. Kládli ste si otázku, čia je to vina? Prečo ja?
Určite som si mnohokrát kládla otázku, prečo ja, my. Prečo neviem vynosiť dieťa zdravé dieťatko? Brala som to ako trest. Veľmi často ma tieto myšlienky prenasledovali. Mali sme obdobie, veľmi dlhé obdobie, možno aj tri roky, keď som mala zaplnené diáre termínmi, terapie, lekári, pobyty, rehabilitácie atď..., žili sme len tým. Raz sme si povedali, že musíme spomaliť, bolo to veľmi náročné, nemali sme vôbec čas na seba, na budovanie manželstva. Museli sme niečo zmeniť a nie nariekať.
Mária Šárossyová: Absolútna víťazka ankety MAMA ROKA 2020
Stanka, máte dve dcéry. V rodinách, v ktorých je hendikepované dieťa nie je jednoduché nájsť ten správny kľúč pre obe deti, aby boli naplnené ich potreby. Ako je to u vás?
Mladšia dcérka je úžasná, má v sebe veľa bojovnosti, ale to majú obidve, asi po nás. Samozrejme, vnímali sme a stále vnímame, že nás potrebuje rovnako. Niekoľkokrát sme ju zobrali na víkendový pobyt, nech si ju užijeme a ona nás. Bolo vidieť, že to veľmi potrebuje. Ale aj keď ideme na liečebné pobyty s Noemi, berieme ju s nami, nech spoznáva ľudí a deti, ktoré majú nejaký hendikep. Odmalička jej vštepujeme toleranciu k inakosti a empatiu k druhým. Tak by to malo byť. Nikdy sme jej nevnucovali status ochrankyne Noemky, ale nejako sa to v nej tak prirodzene z prostredia, kde vyrástla, vybudovalo.
Ženy sú silné, mamy najsilnejšie. Keď máte dieťatko, ktoré je iné, reakcie okolia bývajú rôzne. Máte sa o koho oprieť?
My s manželom máme úžasné rodiny, od začiatku boli pri nás, podporovali nás. Momentálne bývame s mojimi rodičmi. Keď sa nám nedalo, vozili Noemi na rehabilitácie oni. Každý deň cvičila súkromne a potom aj so mnou doma Vojtovu metódu. Keď som čakala druhú dcérku, to bolo ukážkové tehotenstvo, aj pôrod. Ale obavy počas celého tehotenstva boli aj zo strany lekárov. V tom čase, keď som bola tehotná, zobrali Noemi na rehabilitačný pobyt moji rodičia. Tým, že spolu bývame, Noemka nemá problém byť s nimi, je na nich zvyknutá a navzájom sa majú veľmi radi. Uvedomujem si, že to je požehnanie a veľký benefit. Tento titul Absolútnej mamy roka patrí celej rodine.
Mať dieťatko so zdravotným znevýhodnením chce nielen veľa sily a viery, ale aj peňazí. Ako sa vás finančne dotkla táto situácia a ako ste si s ňou poradili?
Zo začiatku sme rehabilitovali z toho, čo sme mali našetrené. Manžel veľa pracoval a pomáhali nám starí rodičia. Ale začalo to presahovať tisíce eur a bolo to naozaj neúnosné. Aj keď sme žiadali poisťovňu o preplatenie rehabilitačného pobytu alebo terapií, odpoveď bola stále záporná. Museli sme sa k tomu postaviť inak. Ja som sledovala a doteraz sledujem mnoho výziev a projektov.
Založili sme občianske združenie OZ PreNoemi, kde zbierame 2%. Vďaka štedrosti dobrých ľudí môžeme pokračovať v rehabilitáciách a terapiách, ktoré naša dcérka potrebuje. Zriadila som charitatívny sekáčik, ktorý je primárne pre Noemi, financujeme z neho rehabilitácie a všetko potrebné. Robíme aj rôzne aukcie a zbierky pre konkrétnych ľudí so zdravotným znevýhodnením. V prvom rade chcem pomôcť našej dcérke Noemke, ale nemôžeme ostať ľahostajní voči druhým. Snažíme sa pomáhať aj iným a robíme, čo je v našich silách. Mám v hlave ešte kopec nápadov, verím, že sa mi to postupne podarí zrealizovať.
Ste špeciálna pedagogička, dobre viete, s akými problémami sa deti so znevýhodnením stretávajú a boria a ich rodičia o to viac. Zmenilo narodenie dcérky váš pohľad aj na vašu prácu?
Noemka bola a je pre mňa veľkou výzvou. Najlepší motivátor a učiteľ na svete. Vďaka nej sa mnoho učím, vzdelávam, vo svojej profesii som zmenila mnoho postojov k rodičom a deťom, s ktorými sa denne stretávam. Výhoda bola v tom, že som poznala a vedela sa nakontaktovať na mnohých odborníkov a terapeutov. Ale mala som často pocit, že zlyhávam nielen ako mama, ale aj ako špeciálny pedagóg. Jedno viem, že je úplne jedno, v akej oblasti pracujete, je to vždy veľký nápor na psychiku. Ja som si dcérku až chorobne všímala a mala som pocit, že keď niečo zameškám, tak to bude moja vina.
Prechádzala som rôznymi fázami. Od neprijatia, cez výčitky, smútok, až k prijatiu. Teraz ešte občas na mňa doľahne smútok, ale už sa nepýtam, prečo práve ja, prečo práve my máme také dieťatko. A toto je pre mňa víťazstvo, ľúbiť ju takú, aká je. Ona potrebuje predovšetkým a najviac našu lásku.
Stanka, Noemi vám obrátila život hore nohami, zmenila priority, sny... V čom cítite najväčšiu zmenu vy ako žena?
Noemi mi obrátila život naruby, stratila som slobodu, ale získala rodinu. Noemi ma naučila obetovať sa jeden pre druhého a nebyť ľahostajná k ostatným, menej posudzovať, lebo nevieme, čím si práve prechádzajú. Aj ja som zažila dni, ktoré som len preplakala, ale pocit, že to Noemi nevzdáva a bojuje ma držal nad vodou. Prešla som si tak ľudsky neistotou, obavami, výčitkami k sebe, ale aj k ostatným. Nemám veľa času pre seba, ale snažím sa nájsť si ho. Mojím relaxom je zájsť na kozmetiku, alebo si kúpiť niečo na seba, aj keď to stále skončí pri detskom oddelení????. Viem, že mám pred sebou dlhú cestu, lebo zmieriť sa s diagnózami vlastného dieťaťa je ťažké, ale nikdy to nevzdám a budem bojovať, pokiaľ ma Noemi bude potrebovať.
Absolútna MAMA ROKA 2021: Nikdy nestrácajte vieru v dobro
Ak by ste mamám, ktoré majú podobný príbeh ak vy, mali odovzdať odkaz - aké slová by to boli? Čo ste možno vy v tej chvíli potrebovali počuť, čo potrebujete počuť každý deň?
Niekedy potrebujeme len objatie. Každý to máme nejako inak nastavené. Snažme sa vnímať naše deti ako dar, nie ako trest. Zároveň chcem povzbudiť každú mamku, rodinu, ktorá prechádza procesom prijatia diagnózy vlastného dieťaťa, aby o tom veľa hovorila s blízkymi, aby sa nebála aj vyplakať, vykričať sa a snažila si nájsť čas aj na seba v tichu. Ja som dostala dar viery, a to mi dáva nádej a pomáha zvládať chorobu mojej dcérky. Som otvorená každému, kto mi napíše a bude sa chcieť len tak porozprávať alebo zájsť na dobrú kávu. A aj bez ocenenia sme všetky mamy roka, rokov, pre svoje deti.
A na záver ešte pridám ako odkaz citát, ktorý si ja sama často opakujem: „Nikdy sa nevzdávaj, zvyčajne otvorí dvere posledný kľúč zo zväzku.“ (Paulo Coelho).