Školská psychologička: Deti sú veľmi krehké, aj keď to navonok často nevidno
V škole deti narážajú na mnohé situácie, ktoré ich majú učiť, ale často ich zraňujú. Je na nás, dospelých, rodičoch a učiteľoch, občas porozumieť tomu, že je obrazne ich školská taška plná, je v nej neporiadok, veľa problémov a stresu a dieťa vybuchne. Že občas ju treba s dieťaťom vysypať a znova uložiť. Že im vieme pomôcť na chvíľku tašku niesť.
Počúvajte svoje deti. Tak naozaj.
Možno si poviete: „Veď to aj robím. Vždy sa opýtam, ako bolo v škole a čo nové s kamarátmi...“ Ale registrujete aj jemné odchýlky v použitých slovách, tón hlasu, gestá, sklopený pohľad, zľahčovanie? Nepribalíte im vy sami do ťažkej školskej tašky ešte pár svojich očakávaní a predstáv?
Vaše dieťa trávi v škole väčšinu zo svojho dňa. Prežíva v nej všetky možné emócie, od hrdosti, cez radosť až k úzkosti či sklamaniu. Nemôžete o ňom vedieť úplne všetko a je to v poriadku. Ale ak budete dobre počúvať, môžete mu podať pomocnú ruku. Lebo je to dieťa a stále ju potrebuje.
„Ak by som mala dať rodičom jednu najdôležitejšiu radu, bola by, aby deti počúvali. Tak naozaj. Aj keď sa deti nechcú rozprávať a na všetko odpovedajú „nič“ a „dobre“, aj tak im dajte pocítiť, že ak by chceli, môžu. Často, a to aj pri vlastných deťoch si opakujem, že ak nepočúvame deti s malými problémami, neprídu potom s tými veľkými. Ak vysmejeme malé trápenie, nezveria sa s tým veľkým,“ konštatuje školská psychologička Katarína Hlavatovičová zo Základnej školy s materskou školou v Chtelnici.
Školská psychologička: Dieťa by sa nemalo báť prísť domov kvôli zlej známke
Na slovíčko so školskou psychologičkou Katarínou Hlavatovičovou
Ako sa žiak dostane ku školskému psychológovi? Aká je tá cesta (proces), kým u vás zaklope na dvere? Od koho príde impulz?
Tento postup, alebo proces, je pravdepodobne iný na každej škole. Veľa závisí od konkrétneho očakávania a požiadaviek od vedenia, od komunikácie s vyučujúcimi, od toho, akú „cestu“ si psychológ k deťom, ale aj k učiteľom postupne vyšliape. Práve to ja považujem za kľúčové. Ak by som na začiatku len sedela v kancelárií a čakala, či niekto zaklope, či sa ozve rodič alebo učiteľ za mnou dieťa pošle, veľa práce by som nemala. Je to beh na dlhú trať a spočíva v rozhovoroch a citlivom vysvetľovaní rodičom, v nadstavení spolupráce, dôvery a vzájomnej obojstrannej pomoci s vyučujúcimi a, v neposlednom rade, vytvorením vzťahu a nastavením pravidiel s triedami, so žiakmi. Z
o začiatku to nemusí byť jednoduché, ale na konci celého procesu bude žiak, ktorý príde a na dvere školského psychológa zaklope. Úžasnou výhodou toho, že psychológ môže pracovať priamo v škole je to, že je to človek, ktorého žiaci poznajú. Ja pracujem na základnej škole tretí rok a čím dlhšie tu pracujem, tým sa pomer žiakov, ktorí prídu, alebo napíšu sami, zvyšuje.
Oslovia ma buď cez Edupage, prídu po spoločnej hodine, zastavia ma na chodbe alebo prídu priamo zaklopať a dohodnúť si stretnutie. Pre mňa je úžasné sledovať, ako sa postupne táto pozícia začlenila a úplne splynula s bežným fungovaním školského systému. Že prísť a zaklopať psychológovi na dvere už nevnímajú ako niečo, pri čom by ich nikto nemal vidieť, za čo by sa dokonca mali hanbiť. Ako vedľajší, ale veľmi dôležitý „produkt“ práce psychológa na škole vnímam práve to, že sa v deťoch zakorení vzorec: ak mi je ťažko, mám problém, s ktorým si neviem poradiť, navštívim psychológa tak, ako keď sa fyzicky necítim dobre, zaklopem u lekára. Je to úplne normálne a v poriadku. A že to v nich zostane do dospelosti.
Aký je postoj žiakov, keď sa ocitnú u vás? Sú ochotní spolupracovať a pracovať na riešeniach?
Samozrejme, stávajú sa aj prípady, kedy žiak vyslovene nechce spolupracovať, príde napríklad na podnet vyučujúceho v úplnom odpore. Má pocit, že bol dotlačený, nevidí, alebo lepšie povedané, odmieta vidieť problém. Našťastie by som zatiaľ takéto prípady zrátala na prstoch jednej ruky. Minimálne sú žiaci ochotní rozprávať, aj keď odmietnu na riešeniach nejak pracovať. Mám zvyk, že na konci takéhoto stretnutia vždy poviem, že budem rada, ak sa stretneme znova, ale len, ak s tým bude súhlasiť. Nebola by som rada, ak by sa to zvrhlo na niečo ako „neposlúchaš, za trest pôjdeš ku psychológovi.“
Zlyhal som ako rodič, keď moje dieťa potrebuje psychológa?
Máte mechanizmy, ako vy identifikujete problémy žiaka alebo aj celej triedy?
Pre mňa je najlepším spôsobom pozorovanie. Pozorovanie cez prestávky, pri hre, pri spoločnej aktivite, v kolektíve, prípadne priamo pozorovanie cez hodiny. Veľa problémov odhalia tiež anonymné dotazníky ušité priamo na konkrétnu triedu, odhaľujúce rôzne témy, ako je šikana, vzťahy v triede... dá sa použiť sociometria, rôzne projektívne metódy, kresba, hranie rolí, práca v náhodne rozdelených skupinách v triede.
Čo sa stane, aké sú kroky z vašej strany, keď identifikujete problém v triede?
Ak v triede identifikujem nejaký problém, prekonzultujem ho s triednym učiteľom. Spolupráca s učiteľom je v týchto prípadoch kľúčová. Vidí deti žiakov v iných situáciách, pozná rodinné zázemie. Na vzniknutý problém ma tiež často práve učiteľ upozorní. Ak sa týka jednotlivca, spýtam sa ho, či by nemal záujem sa prísť o probléme porozprávať. Ak je problém napríklad vo vzťahoch v triede, rieši sa to intervenciou priamo v triede.
Je náročnejšia práca s deťmi na prvom stupni, alebo na druhom?
Momentálne individuálne viac pracujem so žiakmi na druhom stupni. Práve starší žiaci sú totiž tí, ktorí prídu sami od seba. Individuálna práca s mladšími žiakmi je náročnejšia v tom, že nevedia problém tak dobre popísať a rozprávať o ňom ako starší žiaci, ale zároveň jednoduchšia v tom, že radi tvoria, kreslia, využívajú maňušky. To znamená že veľa „povedia“, aj keď nerozprávajú. Čo sa týka skupinovej práce s mladšími deťmi, sú vedené najmä formou hier, kreslenia, pohybových aktivít a sú všeobecne zamerané na vzťahy v triede, budovanie pozitívnej triednej klímy. Pri vyšších ročníkoch je to už viac o rozhovoroch, vlastných názoroch, niekedy ťažších témach.
Aké kompetencie má školský psychológ? Môže napríklad odporúčať návštevu odborníka?
V práci školského psychológa, tak ako vo väčšine iných profesií, je dôležité naučiť sa priznať si, že niektoré veci sú už nad moje schopnosti, možnosti alebo kompetencie. Ak na niečo nie som dostatočne vyškolená, nemám potrebné zručnosti a vedomosti, mohla by som nechtiac viac ublížiť, ako pomôcť. Preto je určite potrebné odporúčať návštevu ďalších odborníkov. Úzko spolupracujeme v rámci školského podporného tímu so špeciálnou pedagogičkou a deti odporúčame na diagnostiku do CCP. Rovnako je možné rodičovi navrhnúť napríklad návštevu neurológa, detského psychológa či detského psychiatra.
Je bežnou praxou, že pri konzultáciách u detského psychológa sú aj rodičia (niekedy len rodičia) – funguje to podobne aj vo vašom prípade?
Bežne konzultujem s rodičmi, stretnutie si môžu dohodnúť počas vyučovania alebo po vyučovaní, ale nemám vo zvyku konzultovať s rodičom aj dieťaťom zároveň. A rovnako, a to rodičom zdôrazňujem, nie som detektív. To znamená, že ak prídu a budú sa pýtať, čo dieťa rozprávalo, dostanú veľmi všeobecnú informáciu, nikdy nie podrobnosti z rozhovoru s dieťaťom. Je dôležité, aby kancelária psychológa bola pre deti bezpečným miestom.
Aká je komunikácia s rodičmi, narážate aj na problémy – zľahčovanie až popieranie situácie?
Určite áno, ale vždy sa snažím pochopiť, prečo tak rodič reaguje. Nič nie je len jednoducho čiernobiele. Rodič napríklad často hľadá chybu alebo príčiny v škole, škola vidí, naopak, problémy vo výchove a rodine. Tak, ako nesie dieťa ráno do školy to, čo zažilo a počulo v rodine, tak to funguje aj naopak. Školský psychológ by sa primárne mal zameriavať na témy a problémy, ktoré sa priamo dotýkajú školy. Ale podľa mňa to nie je možné oddeliť. Často dieťa, ktoré sa v škole správa úplne normálne, nemá žiadne problémy, má vnútri v sebe búrku. To, že vyhľadá pomoc a vypustí paru možno predíde tomu, že raz „buchne“ v škole, aj keď problém sa priamo školy nedotýka.
Pre niektorých rodičov je ešte stále nepredstaviteľné, že by dieťa o svojich problémoch hovorilo nejakému psychológovi a nesúhlasia s tým. Ale aj to je úplne pochopiteľné a som rada, že sa to pomaličky prijíma aj zo strany rodičov.
Naopak, ak má rodič problém s dieťaťom doma a nevie, čo s tým, môže sa obrátiť na vás a vyžiadať si konzultáciu...
Samozrejme, môže. Školský psychológ v škole nie je len pre žiakov, ale rovnako pre učiteľov aj rodičov. Práve tu by malo však fungovať usmernenie a nasmerovanie rodiča, aby vo veľa prípadoch vyhľadal iného odborníka. Sú témy, ktoré už presahujú zameranie a kompetencie školského psychológa.
Na školách sú rozbehnuté rôzne projekty. Čo aktuálne v rámci svojej práce riešite so žiakmi vy na tejto úrovni?
Snažím sa pracovať so všetkými triedami. Nie vždy to je možné v takej miere, ako by som možno chcela, alebo ako by to bolo potrebné, lebo primárne vždy riešim individuálne stretnutia a musím sa prispôsobovať rozvrhu hodín jednotlivých tried. Musím povedať, že vyučujúci v našej škole sú však naozaj maximálne otvorení práci s triedami a za celý čas sa mi, myslím, nestalo, že by mi niekto odmietol vyjsť v ústrety. Keď vojdem do triedy, nemusím už povedať ani slovo. Žiaci už vedia, čo bude nasledovať. „Vezmite si stoličku, podložku na písanie a farbičky a sadnite si do kruhu.“
Snažím sa, aby spoločné hodiny boli vedené tak, aby žiakov zaujali, aby sa mohli všetci zapojiť, aby sa učili povedať svoj názor, vyjadriť pocity nahlas, ale zároveň, aby sa učili aj prijať iný názor a navzájom sa počúvať. Vždy si na začiatku stanovíme pravidlá, ktorých súčasťou je aj to, že ak niekto nechce čokoľvek prezentovať pred skupinou, nemusí, aby to v nich nevyvolávalo zbytočný pocit tlaku a stres. Tiež im na konci každej hodiny a témy pripomeniem, že môžu kedykoľvek prísť, a to nielen s problémom. Neskutočne ma teší, keď ma napríklad zastavia na chodbe a prídu sa napríklad pochváliť dobrou známkou alebo nejakým úspechom, lebo aj zdieľať radosť je dôležité.
Témy, ktoré so žiakmi rozoberáte a pitvete vyplynú z vášho pozorovania, alebo z potrieb triedy?
Je to rôzne. Témy sa prispôsobujú problémom, ktoré vznikajú v triedach, klíme jednotlivých tried. Často mi tému, ktorej by bolo dobré rozobrať navrhne triedna učiteľka, napríklad po triednickej hodine, niekedy sa na individuálnej konzultácii dohodnem s konkrétnym dieťaťom, že v triede rozdiskutujeme určitý problém alebo oblasť. Rada sa venujem témam, ako je empatia, prosociálne správanie, poznanie emócií, aktuálne prežívanie, lepšie poznanie samého seba, sebahodnota. S dievčatami som tento rok rozbehla spoločné hodiny zamerané na rozhovory o ideále krásy, sebavedomí, ale aj bezpečnosti v online priestore.
Na oblasť prevencie rada idem z opačnej strany. Miesto priamej prevencie napríklad užívania návykových látok sa rozprávame o vzoroch, cieľoch, hodnotách, ako prevencia vzniku šikany zase slúžia aktivity, kde sa trieda navzájom lepšie spoznáva, vníma odlišnosti a to, čo majú spoločné, učia sa počúvať jeden druhého.
Pri spoločných hodinách s triedami používam rôzne obrázky, kartičky s emóciami, DIXIT karty, karty s rôznymi príbehmi, klbká vlny, loptičky, časopisy... mojou obľúbenou pomôckou sú veľké čisté papiere, kde môžeme kresliť, „brainstormovať“, lepiť... Tieto hodiny veľmi pomáhajú tomu, že deti naberú odvahu prísť a zdôveriť sa. Často sa ich nejaká téma dotkne, ale na hodine nechcú rozprávať, avšak prídu mi to povedať v súkromí. Môžem tiež vidieť, ako sa žiak, s ktorým sa stretávam individuálne správa v rámci skupiny. Je to zároveň úžasný priestor na pozorovanie vzťahov a konfliktov v triede. Už len to, ako si uložia stoličky, ako spolu komunikujú, kto je v diskusii dominantný, kto submisívny, kto ostatných uzemňuje je dokonalá sociometria (pozn. zisťovanie interpersonálnych vzťahov medzi členmi skupiny).
Mohli by ste dať tipy rodičom, ako pomôcť deťom zvládať stres, vyrovnať sa so známkami, získať sebaistotu?
Ak by existovali všeobecne platné rady a tipy, veľa vecí by bolo jednoduchších. Čo platí na jedno, nebude platiť na druhé. Psychológ tiež nemá zázračný prútik, ktorým vylieči detskú dušičku na počkanie a vymaže všetky problémy, aj keď by som často taký prútik potrebovala. A úprimne, rodičia niekedy čakajú, že ho aj mám, keď hneď po prvom rozhovore čakajú zmenu k lepšiemu.
Ak by som mala dať rodičom jednu najdôležitejšiu radu, bola by, aby deti počúvali. Tak naozaj. Aj keď nechcú rozprávať a na všetko odpovedajú „nič“ a „dobre“, aj tak im dať pocítiť, že ak by chceli, môžu. Často, a to aj pri vlastných deťoch si opakujem, že ak nepočúvame deti s malými problémami, neprídu potom s tými veľkými. Ak vysmejeme malé trápenie, nezveria sa s tým veľkým.
Aká je vaša rada, ktorú by sme mohli aplikovať na deti?
Deti sú veľmi krehké, aj keď to navonok často nevidno. Každé z nich si ráno do tašky spolu s desiatou a učebnicami zabalí aj svoje strachy, sklamania, úzkosti, ale aj očakávania, rodinné problémy, želania, radosť či svoju predstavu o sebe a vykročí do školy. Občas im do tašky prihodíme niečo aj sami. Napríklad pocit, že ich hodnota je určovaná známkami a ak nesplnia naše očakávania, nie sú dosť. Potom sa tam zrazu, z ničoho nič objaví úzkosť a strach zo známok.
Škola je priestor, kde narážajú na mnohé sociálne situácie, ktoré ich majú učiť, ale často ich zraňujú. Je na nás, dospelých, rodičoch a učiteľoch, občas porozumieť tomu, že dnes je taška plná a už sa do nej nič nezmestí, že je v nej neporiadok, veľa problémov a stresu a dieťa vybuchne. Že občas ju treba s dieťaťom vysypať a znova uložiť. Že im vieme pomôcť na chvíľku tašku niesť. A že sa nenahneváme, ak sa stane, že spadne na zem a všetko sa z nej vysype. Budeme tam a pomôžeme zbierať.
