Šikanovanie: Realita nielen na školách ale i v škôlkach
Pozorujete nejakú zmenu v správaní vášho dieťaťa? Je mĺkvejšie, podráždenejšie, plačlivejšie? Začalo sa príliš kritizovať a podceňovať? Odmieta chodiť do škôlky či školy, pritom v začiatkoch sa tam tešilo?
Je dosť možné, že sa stáva obeťou komplexného systému „zastrašovania“ alebo „šikany“. Ako jednať v takomto prípade s obeťou, ale aj s agresorom? A akú úlohu v tomto procese hráte i vy, rodičia?
Radí detská psychologička Martina Matúšová.
Psychologička radí: Ako zvládnuť agresívne správanie detí
Šikanovanie - kde sa v nás berie?
Platón už pred pár storočiami hovoril: „Keď otcovia zvyknú nechať svoje deti robiť, čo sa im zachce, keď synovia nedržia svoje sľuby a nedbajú na ich slová, keď sa učitelia trasú pred svojimi žiakmi a radšej im lichotia, keď mladí ľudia pohŕdajú zákonmi, pretože už neuznávajú autoritu ničoho a nikoho nad nimi, potom začína v celej kráse a v celej mladosti začiatok tyranie.“ Týmto nám chcel naznačiť, že dieťa by malo byť od narodenia „usmerňované“ dobrou výchovou, aby sa nestalo „tyranom“ alebo „šikanom“ pre svoje okolie.
Šikanovanie alebo zastrašovanie asi netreba predstavovať. Popri fyzickej agresii (útoky na telo, kradnutie a poškodzovanie osobných vecí iného) k nemu patria aj vyhrážky, zastrašovanie, neadekvátne kritiky, urážky či vydieranie. Je to teda škodlivá a zákerná forma agresívneho správania, keď nám ten druhý chce ublížiť a zároveň sa z toho aj teší. Robí to teda vedome, hoci si často možno ani neuvedomuje dopad svojich činov na toho druhého.
Hnev a empatia sú prirodzenou súčasťou nášho JA
Celé naše agresívne, ale aj prosociálne správanie (ochota pomôcť druhému) začína hnevom a empatiou. Je dokázané, že bábätká sa hnevu neučia. Vyskytuje sa u všetkých primátov, je zakorenený v našej biologickej evolúcii. Hnev je teda primárna emócia, od ktorej sa odvíjajú jej sekundárne obdoby. Rozlišujeme „výbušný hnev“, známy hlavne v období okolo 2. roku života (to známe obdobie vzdoru) a „orientovaný hnev“, ktorý sa objavuje okolo 5. roku. Napriek všetkému, výbušný hnev u nás prevláda (primárna emócia). Hnev je teda prirodzenou súčasťou vývinu dieťaťa a jeho identity, akýmsi nevyhnutným prechodom od „MY“ ku „JA“. Práve cez hnev dieťa zavrhuje všetko, čo nie je ním (separuje sa od druhého – matky), aby sa následne s tým druhým mohlo spojiť v bezpečnej vzdialenosti a existovať popri tomto druhom ako samostatná jednotka.
Paradoxne, ani empatii sa učiť nemusíme. Je to vrodená schopnosť rozpoznať emocionálne signály druhých a reagovať na ne. Empatia má tri rozmery:
- emocionálna empatia – je schopnosť rozpoznať a zdieľať emócie druhej osoby
- kognitívna – schopnosť pochopiť dôvody, prečo sa druhá osoba cíti tak, ako sa cíti
- zmena emocionálneho uhla pohľadu – schopnosť prežívať to isté ako druhá osoba tým, že sa „vžije do jej situácie“
Tieto tri dimenzie sa rozvíjajú v prvých rokoch života ako súčasť normálneho vývinu dieťaťa. Práve uchopenie a konkrétne poukazovanie na všetky tieto dimenzie empatie je dôležité napr. aj v prípade šikany, aby dieťa, ktoré zastrašuje, uchopilo dopad svojho správania na druhého.
Dobrá rada pre rodičov: Deti potrebujú uvoľniť svoj HNEV!
Šikanovanie a DETI VO VEKU 3 – 5 ROKOV
Prvé záblesky „šikany“ môžu deti prežívať už v škôlke. V tomto období sa začínajú spolu hrať nielen s hračkami, ale aj vzájomne (každý plní inú rolu). Musia si tiež zvykať na nové pravidlá, tie písané (od pani učiteľky), ale aj nepísané (tie, ktoré definuje skupina, do ktorej chcú prirodzene zapadnúť). Je preto dôležité rozlišovať medzi dvomi základnými situáciami, v prípade, že dôjde k zastrašeniu.
1) Vodca
To sú tí prirodzení „lídri“. Majú radi všetko pod kontrolou, radi riadia priebeh hry, určujú, kto bude čo robiť, často preberajú rolu rodiča alebo autority, napr. pri hre na „dieťa a mamičku alebo otecka“, kým tomu druhému zostane len rola toho slabšieho, menšieho. Po čase však táto submisívna rola prerastie do tlaku na naše dieťa, ktoré sa cíti zneužívané a nerešpektované tým druhým – vodcom.
Je teda dôležité pracovať ako s vodcom – podporovať práve tie 3 dimenzie empatie (viď hore vyššie), ako aj so zastrašeným dieťaťom, cez podporu jeho sebapresadzovania sa. Napríklad na rozvoj empatie sa možno vedúceho dieťaťa opýtať, či by sa mu páčilo, aby kamarát vybral stále za neho. Alebo mu pripomenúť situáciu, ktorú zažilo a ktorá sa mu nepáčila. Možno ho tiež povzbudiť, aby si osvojilo iné správanie, napríklad striedanie sa pri hre na roly, aby sa každé dieťa mohlo zabaviť rovnako. Je efektívne urobiť túto korekciu správania s oboma deťmi spolu. Väčšinou sa toto správanie upraví a obe deti si samy budú vedieť následne nastavovať pravidlá.
2) Dominant
Na rozdiel od vodcu má dieťa s dominantným temperamentom tendenciu vnucovať svoje pravidlá. Má egocentrickejší temperament, neberie do úvahy názor druhej osoby. Toto dieťa si nevyberá spoluhráča náhodne. Vie, ako upútať pozornosť ostatných a rozpoznať tých, ktorí budú mať tendenciu podriadiť sa.
Často ide o dieťa, ktoré má nesprávne spracovaný svoj obraz o sebe (narcisizmus). Buď je vychovávané v prostredí, v ktorom je „adorované = vyvolené“ , alebo naopak, nedostatočne ocenené. V obidvoch prípadoch sa vlastne bojí, že bude odmietnuté a tak si silou vymáha prítomnosť toho druhého. V prvom rade sa teda musí naučiť rozoznávať znaky záujmu alebo odmietnutia svojich kamarátov a tiež akceptovať frustráciu z odmietnutia, teda rešpektovať, že ten druhý sa teraz s ním nechce hrať, čo ale neznamená, že sa s ním nebude už nikdy hrať. Môžu sa mu ponúknuť rôzne možnosti: hrať sa samo (s prízvukom na jeho talent: „poď, postavíš lego, ty vieš super stavať...“), vypočuť si nápad druhého a dohodnúť spoločné pravidlá, oceniť jeho prispôsobivé správanie k druhému.
Šikanovanie a ŠKOLOPOVINNÉ DETI (6 – 9 r.)
V škole je situácia o niečo komplexnejšia. Jednak preto, že deti už nie sú pod takým drobnohľadom učiteliek ako v škôlke. A jednak, že sa k aktívnemu agresorovi pridávajú aj tí „pasívni“ teda tzv. „nasledovníci“. Tí prví sú iniciátormi praktík šikany, kdežto pasívni agresori sa len prizerajú, neprotestujú proti nej, hoci veľmi zriedkavo ju iniciujú. Sú len „followermi, nasledovníkmi“. Zároveň vstupujú „do hry“ aj svedkovia, tí aktívni, ktorí sa obete zastanú, alebo pasívni, ktorí sa tvária „akoby nič, však mňa sa to netýka“. Ako vidieť, obeť je teda v kruhu, obklopená všetkými účastníkmi. Závažnosť následkov na zdravie obete závisí od vzájomného pôsobenia všetkých jej členov ako na obeť tak aj v rámci ich vzťahov. Preto v prípade riešenia šikany sa treba obrátiť na každého účastníka, a nielen na hlavného agresora.
Z krátkodobého hľadiska šikanovanie dramaticky znižuje sebavedomie, sebadôveru a motiváciu, pričom dieťa je v konštantnom strachu.
Z dlhodobého hľadiska môže šikanovanie viesť k úzkosti, zhoršeným prospechom a problémom s učením, záškoláctvu, slabej koncentrácii či až k depresii.
Ako spoznáme šikanované dieťa?
Čo povedať dieťaťu, ktoré je svedkom šikanovania?
Ak vám dieťa povie, že videlo, ako niekoho iného šikanujú alebo obťažujú, v prvom rade, mu poďakujte za dôveru, že vám o tom chce porozprávať a vie precítiť, čo sa asi s jeho kamarátom deje. Požiadajte ho, aby vám povedalo podrobnosti o tom, čo sa stalo a vysvetlite mu, aké dôležité je nahlásiť túto situáciu.
Čo povedať dieťaťu, ktoré je šikanované?
- Buďte pokojní a pozorní, pretože vaše dieťa potrebuje útechu. Nechajte ho hovoriť vlastným tempom bez prerušovania.
- Nesúďte a nehovorte, čo malo alebo nemalo robiť. Len ho požiadajte, aby podrobne opísalo situáciu. Môže napríklad zmeniť situáciu tým, že jasne stanoví svoje hranice? Má nejakých spojencov? Ako ďaleko šikanovanie zachádza? Predovšetkým ho nepodnecujte k násiliu „však mu to vráť!“
- Nechajte ho pomenovať, čo cíti. Pripomeňte mu jeho silné stránky a pomôžte mu posúdiť, aký význam pripisuje šikanujúcemu. (Je to pre neho vzor? Čo mu závidí? Chcel by ho mať za kamaráta? Snažil sa už byť s ním kamarát? Ako ho (šikana) vnímajú ostatné deti v triede?)
- Povzbuďte ho, aby sa porozprávalo so svojím učiteľom. Vysvetlite, že nahlásením situácie nespôsobuje problém, ale chráni seba aj ostatných pred šikanujúcim.
- Obráťte sa aj na školu. Upozornite učiteľa a riaditeľa školy. Zachovajte pokoj a neupozorňujte všetkých vo svojom okolí. Nesnažte sa situáciu riešiť priamo so šikanujúcim alebo rodičom. Namiesto toho využite sprostredkovateľa, napríklad riaditeľa školy.
- Ak problém pretrváva a máte pocit, že vaše dieťa veľmi trpí, vyhľadajte pomoc psychológa.
Ako rozpoznať, že vaše dieťa šikanuje?
V správaní vášho dieťaťa existujú určité znaky, ktoré môžu naznačovať šikanovanie. Napríklad sa ukázalo, že dieťa, ktoré sa vzpiera autorite, nedokáže priznať svoje chyby, používa hnev, aby dosiahlo to, čo chce, rado sa háda a má sklon k manipulácii, je pravdepodobnejšie, že bude zastrašovať iného a využívať silu na získanie pozornosti.
Dieťa, ktoré prejavuje málo výčitiek svedomia, nemá empatiu a je necitlivé voči utrpeniu iných, môže mať tiež tendenciu šikanovať iných. Ak u svojho dieťaťa vidíte takéto správanie, neváhajte vyhľadať odbornú pomoc.
Vedzte však, že obeť vždy zrkadlí šikanujúcemu to, čo on nemá, čím nie je a tak veľmi by to chcela mať. Veľmi často to ani nie je tak viditeľný znak (napr. obeť sa dobre učí, má krajšie oblečenie, učitelia ju majú radi… ) ako niečo, čo je neviditeľné, ale v správaní a v bytí je obeť niečím veľmi závideniahodná. Je to možno prístup k životu? Spôsob jednoduchého žitia a bytia? Alebo možno odvaha byť sám sebou ? Práve tieto podvedomé dôvody, ktoré šikanujúci vôbec síce nevníma, sú tie, ktoré ho v konečnom dôsledku privádzajú k správaniu zastrašovania a šikany. Je to vlastne pre neho obrana nepriznať si túto svoju « neschopnosť ».
Rodičia pozor: Deti sú šikanové na internete!
Existujú rôzne dôvody, prečo môže dieťa šikanovať:
- Snaží sa, aby v očiach ostatných vyzeralo dobre, napr. aby sa zapáčilo skupine a cítilo sa začlenené.
- Chýba mu sebadôvera a nevie sa presadiť inak.
- Dieťa môže zastrašovať bez toho, aby vždy chápalo závažnosť dôsledkov pre obeť. Má problém vyjadriť hnev a frustráciu. Nerado priznáva chyby a je zraniteľné.
- Má autoritatívny temperament a môže mu chýbať empatia voči druhým.
- Svoje konanie vníma ako sebaobranu (radšej zaútočí v predstihu, ako by mal byť samo raz napadnuté).
- Možno sa kedysi ocitlo samo v pozícii obete šikany.
Ako predchádzať šikane? Tipy a rady ponúka JUDr. Ivett Pavlis vo videu. Pozrite sa TU.