Psychológ radí: HNEV nie je zlá emócia

Michaela Suríniová | 24. Jun 2020
Naučte deti hnevať sa

Toto robiť nebudeš!

Poznáte ten nepríjemný pocit, keď vám tlak stúpne, celí sa roztrasiete a máte chuť doslova explodovať? Volá sa HNEV. Majú ho aj deti. Malé, aj veľké. Lenže s tým rozdielom, že právo naň im akosi my, dospelí často odopierame. A to je chyba.

Keď sa hnevá dospelý, je to akosi viac v poriadku a spoločensky akceptované, než keď sa rozkrikuje dieťa. Čo sa deje, keď sme nahnevaní?

Prejavujeme nespokojnosť s určitou situáciou alebo sa nás niečo mimoriadne dotklo. Tí pokojnejší vedia, ako mať hnev pod kontrolou a vedia sa s ním v danej chvíli ako-tak vysporiadať. Naopak, temperamentnejší ľudia svoj hnev ventilujú krikom, nadávkami či výčitkami. Viete si však predstaviť, že by sa rovnakým spôsobom správali deti? 

Hnev sa u detí často prejavuje spôsobom, ktorý sa nám nepáči a máme tendenciu riešiť to štýlom: „Tak to robiť nebudeš!“ Robíme to vtedy, keď sa menšie deti hádžu o zem, hryzú deti v škôlke či capnú rúčkou napríklad aj svojej mame. Dať im na zadok nie je totiž riešenie a dieťa nenaučí, ako sa s vlastným hnevom vysporiadať. Iba ak ho potlačiť. A tak z malých detí môžu vyrásť veľké deti, ktoré svoj hnev nebezpečne potláčajú, čo raz môže vyústiť i do sebapoškodzovania. Ako teda pracovať s detským hnevom tak, aby mohol prísť, odísť a dieťa sa naučilo s ním vysporiadať?

Predmet POCITY v škole neučia

Aj preto je emocionálna inteligencia a výchova k nej vo vašich rukách. Ako vlastne všetko. Najdôležitejšie, už u celkom maličkých detí, je naučiť ich orientovať sa v škále vlastných pocitov. 

Malé deti, ktoré ešte nedokážu svoje emócie verbalizovať (slovne pomenovať), ich môžu ukazovať iným spôsobom. Už celkom malé bábätká svoje nepohodlie prejavujú plačom. Lenže aj ten môže rodičom oznamovať rôzne druhy nepohodlia.

Bábätko môže plačom „hovoriť“, že je hladné, má plnú plienku, je unavené alebo, naopak, nahnevané. To sa prejavuje zväčša vtedy, keď sa mu niečo nepáči, napríklad keď sa chce nosiť, a nie ležať v postieľke, alebo má jednoducho príliš veľa podnetov a nevie sa utíšiť. Väčšina mamičiek dokáže čoskoro prísť na to, čo táto bábätkovská „tajná“ reč znamená a veľmi rýchlo reflektujú na rôzne prejavy plaču.

Dobrá správa je, že čím je dieťa staršie, tým sú prejavy jeho potrieb, fyzických aj psychických, oveľa jasnejšie. Niekedy sa však môže stať, že dieťa reaguje spôsobom, ktorému nerozumieme a pokladáme ho za „nevhodný“. A tam, presne v tomto okamihu je potrebné prísť na to, čo nám chce povedať a vedieť správne zareagovať. A nielen to.

Pre dieťa je veľmi dôležité, aby ste mu pomohli jeho pocity pomenovať. Hnev totiž vôbec nie je zlá emócia. Naopak, je veľmi potrebná, pretože nám hovorí o tom, že dieťa nemá naplnené určité potreby,“ vysvetľuje Viktor Križo, psychológ a špeciálny pedagóg z Centra inkluzívneho vzdelávania

Malý zúrivec - čo s ním?

U detičiek, ktoré už dávno nie sú ležiacimi bábätkami, ale už lozia, prípadne chodia, sa čoskoro s novonadobudnutými schopnosťami začne prejavovať aj veľká miera nespokojnosti, keď im niečo nedovolíme. V strachu o ne ich často vezmeme na ruky, keď chcú vyliezť na miesto, kde by to bolo nebezpečné. Alebo im nedovolíme zjesť hlinu z kvetináča, ku ktorému sa v zápale zvedavosti práve doplazili. A to teda dokáže poriadne naštvať...

Predstavte si, že by ste sa konečne doplazili so zviazanými nohami ku kávovaru a niekto by vás odniesol naspäť na gauč a povedal vám: „Nie, nie, nie, toto pre teba nie je dobré, toto nebudeš piť!“ 

Úsmevné? To iste. Ale pre vaše dieťatko, aj keď máte ten najlepší úmysel, to úsmevné nebude. Začne sa vzpierať, metať rúčkami, kopať nôžkami, pretože súrne potrebuje tú hlinu ochutnať. Čo robiť v takejto situácii? 

„Určite je vhodné dieťatku pomôcť prepájať emócie so slovami. Aj keď ešte nevie rozprávať. Sú to základy, na ktorých sa neskôr dá stavať a pomáhajú k nácviku sebaregulácie. Čiže v danej situácii skúste nahlas pomenovať jeho pocity a potreby: Asi ťa nahnevalo, že som ti nedovolila spapať hlinu a ty si to veľmi chcel. A teraz plačeš a si veľmi, veľmi nahnevaný. Až tak, že ma chceš udrieť,“ vysvetľuje odborník, ktorý sa vo svojej terapeutickej praxi stretáva s mnohými deťmi, ktoré majú aj v neskoršom veku veľký problém pomenovať emóciu slovne a dávajú hnev najavo často nevhodným či neprimeraným spôsobom.

Možno sa vám táto reakcia bude zdať ako z učebnice a v danej chvíli sa dieťa hneď neupokojí, no je to určite účinnejšie ako capnutie po ručičke v nádeji, že pochopí, že robí niečo nesprávne. Časom zistí, že vždy keď sa „takto“ hrozne cítilo, bol to hnev. A aj to, že ste pri ňom, nech sa deje, čo sa deje a môže sa spoľahnúť na to, že mu pomôžete upokojiť sa.

Aj rodič má právo hnevať sa

Iste. Ono sa to ľahko hovorí, ale ostať neustále absolútne trpezlivý a nebyť frustrovaný z nástojčivého správania dieťaťa, nie je vôbec jednoduché. Navyše ste možno nespali celú noc, alebo vás bolí hlava, máte na starosti toľko vecí a vaše dieťa práve teraz vyvádza. A tak zareagujete inak, ako by ste to možno urobili za prívetivejších okolností.

Napríklad na dieťa nakričíte, alebo mu dokonca dáte po zadku, čo vám neskôr príde veľmi ľúto. Stáva sa. Nie sme predsa stroje. Sme tiež len ľudia, bez ohľadu na to, čo si kto o výchovnej „po zadku“ myslí a vieme, že to nie je správne.

Ak rodič nezareaguje správne, čo s tým? „Rodič môže tiež zlyhať a urobiť niečo, na čo nie je hrdý. Dôležité je pravidlo, ktoré mám veľmi rád: Vrátiť sa neskôr, keď sa situácia a emócie upokoja, k situácii a rozobrať ju.

Povedať dieťaťu: „Ty si sa hneval, lebo som ti nedovolila hrať sa s autíčkom a chcela som, aby si už šiel do postieľky. Udrel si ma a mňa to tak nahnevalo, že som na teba kričala. Mrzí ma to. Hnevá ma, keď ma udieraš, nepáči sa mi to.“ Vedieť pomenovať pocity, opísať situáciu a hlavne, dokázať si priznať chybu a ospravedlniť sa, je pre dieťa krásnym príkladom toho, ako riešiť konflikty a preukázať mu rešpekt. Reflexia je niekedy možno dôležitejšia než situácia, v ktorej ste nezareagovali správne,“ hovorí skúsený psychológ.

Ak máte šťastie a ste schopní v krízovej situácii ostať pokojní a trpezliví, potom pomôže, ak sa nebudete tváriť, že konanie dieťaťa je v poriadku. Máte právo sa hnevať. „Je dôležité, aby aj rodič formuloval svoj hnev v situácii, ktorá ho v súvislosti so správaním dieťaťa rozhodila. Môže napríklad povedať: Teraz sa veľmi hnevám. Nepáči sa mi, že ma kopeš a chceš ma uhryznúť... Dieťa tak vidí a počuje, čo sa deje, dokáže si to neskôr spojiť s pocitmi, ktoré samo prežíva,“ hovorí Viktor Križo.

naučte deti hnevať sa

TIME-OUT čarovné pomôcky

Lepšie než hrýzť spolužiakov alebo hádzať kocky do sestričky bude, ak sa vaše malé dieťa naučí niekoľko techník, ktoré mu pomôžu sa upokojiť. 

  • Môžete mu napríklad vyrobiť „teplomer“ so škálou hnevu, na ktorom vám môže ukázať, ako veľmi je nahnevané. Nula je vôbec, päť je veľmi.
  • Pripraviť mu môžete aj kufrík prvej pomoci a v prípade návalu hnevu mu povedať: „Poď, ideme zobrať kufrík, ktorý lieči hnev.“ Môže v ňom byť obľúbená plyšová hračka, maľovanka s farbičkami, nálepky či knižka. Čokoľvek, čo ho zaujme a pomôže mu zrelaxovať sa. 

Ak tieto malé triky nepomáhajú, skúste ho naučiť si vypýtať „time-out“ čiže oddychový čas. Občas mu to predveďte, keď sa nahneváte vy:

  • vypýtajte si oddychový čas,
  • vyskúšajte hlboký nádych a výdych,
  • odíďte do inej miestnosti. 

Dieťa sa naučí, že keď sa hnevá, môže odísť a nájsť spôsob, ako sa upokojiť. O niečo pokojnejšie sa môže vrátiť naspäť a vy môžete zareagovať povzbudením: „Vidím, že už je ti trošku lepšie.“ Pozor však na prehnanú pozornosť – na hračky či sladkosti – dieťa by si mohlo spojiť, že vždy keď sa rozkričí či rozplače, dostane „odmenu“ a mohlo by sa tak naučiť vás citovo vydierať.

Tiché a poslušné dieťa PLNÉ ÚZKOSTI

Prístup v štýle: „Toto si nemôže k tebe dovoľovať, daj mu na zadok, a on to raz-dva pochopí,“ neprinesie želané ovocie. Hnev v dieťatku potlačí, možno dosiahnete svoje tým, že ho prevalcujete autoritou a bude sa vás báť.

Strach a rešpekt sú však dva celkom odlišné pojmy. Ani recept na to, ako si s vlastnými, niekedy naozaj náročnými pocitmi poradiť. Navyše by sa vám mohlo stať, že keď dieťa bude väčšie, nebudete tým človekom, za ktorým pôjde, keď ho bude niečo trápiť. A tu už máte postarané o problém dôvery vo vzťahu, ktorý sa vám môže vypomstiť.

„Keď pocity potláčame, dieťa sa učí, že hnev nemá priestor v jeho prežívaní. Ak sa to bude opakovať pravidelne, dieťa sa naučí problém neriešiť a môže to vypáliť niekde inde a spôsobom, ktorý bude horší ako krik a hnev,“ varuje psychológ.

Môžu nastať dve situácie.

Dieťa začne hnev obracať na seba, hoci navonok je tiché, pasívne a poslušné. No zároveň trpí mimoriadne silnými stavmi úzkosti. „V poradni aj u nás v Centre inkluzívneho vzdelávania sa stretávam s deťmi, ktoré v dôsledku potláčania hnevu trpia úzkosťami, depresiami, majú samovražedné myšlienky, alebo sa dokonca sebapoškodzujú.

Alebo potom sú tu deti, ktoré hnev prejavujú, ale nesprávne, a sú považované za agresívne,“ hovorí o nezvládnutých prípadoch, keď sa už deti dostali k nemu do poradne. „Z mojej skúsenosti sa na vonkajšie prejavy hnevu dá reagovať a dá sa dieťaťu skôr pomôcť, ako v prípade skrytého, tichého hnevu, keď sa dieťa javí ako dobré a poslušné, ale pritom veľmi trpí,“ varuje Viktor Križo.

Čo ak to rodič NEZVLÁDA?

Samozrejme, keď si už rodič nevie sám poradiť, je vhodné vyhľadať pomoc odborníka. Radšej skôr ako neskoro. 

V prípade sebapoškodzovania či samovražedných myšlienkach však treba spozornieť. V takomto prípade je nutná kombinácia terapeutickej intervencie aj návštevy pedopsychiatra. Tej sa nemusíte obávať. Môže to situáciu na čas zachrániť liekmi, ktoré vyhrotený stav prechodne upokoja, ale možno odborník medikamentóznu liečbu nepredpíše. V každom prípade je dôležité tieto prejavy nepodceňovať a myslieť v prvom rade na dieťa.

„Terapeutická intervencia je dôležitá vtedy, ak už rodič nedokáže dieťa usmerniť. Aj my na začiatku radíme rodičovi, ako by mal vhodne reagovať. Ak to nepomáha, tak u menších detí sú vhodné rôzne expresívne terapie ako arteterapia, terapia hrou, muzikoterapia, kde odborník pracuje cez nejaké médium – hru, kreslenie, tvorenie. Dieťa si môže počas interakcie s odborníkom dovoliť hnev prejaviť naplno a učí sa ho verbalizovať. A neskôr hľadať iné spôsoby, ako ho prejavovať,“ vysvetľuje psychológ.

Možno nastal ten správny čas dobehnúť v dospelosti to, čo sme sami na sebe zanedbali. A aj vďaka našim deťom, ktoré z nás veľmi často dokážu vydolovať tie najhlbšie pocity zúfalstva, hnevu a beznádeje, ako aj tej najväčšej lásky, radosti a hrdosti. Hnevajte sa teda spoločne, ale pekne.

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: