Dobrá rada pre rodičov: Deti potrebujú uvoľniť svoj HNEV!

Dobrá rada pre rodičov: Deti potrebujú uvoľniť svoj HNEV!
26.2.2019 v kategórii Dieťa, autor Janka Eliášová, foto: istockphoto.com

Hodia sa o zem, kričia, jačia, búchajú päsťami, ako najviac sa len dá? Nechajte ich, potrebujú to dostať von!

Hnev je jedna zo základných emócií

Má však neľahkú úlohu a nie veľmi obľúbené postavenie. V našej spoločnosti je vo všeobecnosti neobľúbený, odsudzovaný až zatracovaný.

„Nehnevaj sa!“ „Nie je to pekné!“ „Pozri sa, aký si škaredý, keď sa hneváš!“ 

Nemáme ho radi. Neradi ho prežívame a neradi sa vystavujeme hnevu iných. Či už náš vlastný hnev, alebo hnev obrátený na nás zo strany druhých, často v nás táto emócia vyvoláva strach. Bojíme sa svojho hnevu a bojíme sa hnevu iných.

Hnev je dôležitý

Malé deti sú vo vyjadrení hnevu nádherne úprimné, spontánne a nevinné. Dávajú svoj hnev najavo v jeho najprirodzenejšej podobe. Neokresaný, neohraničený, krásny hnev. Áno, krásny! Hodia sa o zem, kričia, jačia, búchajú päsťami, ako najviac sa len dá. 

Hnev je totiž prirodzená súčasť nášho prežívania. Hnev je reakcia nášho vnútra, hnev je náš strážca a ochranca. Je to práve hnev, ktorým reagujeme na zranenia duše. A stráži naše hranice. Ak sa hneváme, je to signál, že naše hranice sú prekračované, alebo že nám niečo ubližuje. Hnev nám dáva energiu postarať sa o seba a svoje potreby. Často obrovskú energiu! Hnev je teda signálom, že sa máme o svoje vnútro starať, chrániť si ho a napĺňať jeho potreby.

Preto sa malé deti začínajú skutočne hnevať (prežívať pocity hnevu, nielen plač spôsobený neuspokojenou potrebou – to je jeho predchodca) práve vtedy, keď si začínajú uvedomovať svoje JA a aktívne presadzovať svoje potreby a záujmy. A tým je práve spomínané prvé obdobie, ktoré označujeme ako obdobie vzdoru. Presadiť sa toľko, koľko je len možné, to je krédo tohto vývinového obdobia. A keď raz odrazu takéto sebapresadzovanie narazí na odpor, vyvoláva hnev.  

Aká je úloha rodiča, keď sa dieťa hnevá? 

Môže nechať dieťa sabapresadzovať sa natoľko, koľko sa len dá? Čo by nasledovalo, ak by to dovolil? 

Dieťa sa počas vývinu učí rešpektovať hranice, pretože sa rodí bezhraničné. Vďaka milujúcim rodičom si myslí, že je omnipotentné (t. j. všemocné) a môže i dokáže úplne všetko. Práve v období uvedomovania si svojho JA naráža na limity, a nie veľmi sa mu to páči.

Ak by rodičia dokázali naďalej absolútne napĺňať všetky jeho potreby, nikdy (v idealizovanom prípade a čisto hypoteticky) by síce nedošlo k hnevlivým reakciám, ale prišlo by hneď o dve veľmi dôležité zručnosti – schopnosť vysporiadať sa s frustráciou (zažiť rozrušenie a naučiť sa upokojiť) a schopnosť rešpektovať hranice dané zvonka. Raz na tie hranice totižto tak či onak narazí. 

Ak vo vývine dieťaťa zabránime rozrušeniu a nedoprajeme mu prejsť si ním, vedieme ho cestou rozvoja porúch osobnosti. Práve možnosť prejsť si rozrušením a byť upokojený emočne reagujúcim rodičom je jedna z dôležitých schopností zdravej osobnosti.

Prežívať hnev môžeme drobcovi zabrániť dvoma spôsobmi

  • Buď ho budeme natoľko obskakovať a zároveň mu ustupovať, že mu nedáme príležitosť pocítiť akúkoľvek nepohodu a hnev,
  • alebo mu, jednoducho, hnevať sa zakážeme a dieťa sa naučí pocity hnevu potláčať. Deti, ktoré svoj hnev potláčajú excelentne, sú mimoriadne obľúbené u dospelých, nie sú s nimi žiadne problémy, na všetko poslúchnu. Daňou za to je však vzdanie sa časti seba, pre pokoj v rodine a z túžby vyhovieť dospelému. Tieto deti sa vzdávajú svojich potrieb, naučia sa ich potláčať a v dospelosti často trpia depresiami. 

Ako pomôcť dieťaťu vysporiadať sa s prebúdzajúcim sa hnevom? 

V prvom rade je potrebné prijať tieto pocity ako oprávnené. Viete sa vcítiť do hnevajúceho sa dieťaťa? Čo práve potrebuje? Aké to je, keď nie je možné túto potrebu naplniť? Vaše dieťa sa hnevá, lebo práve nemôže naplniť nejakú svoju potrebu.

Možno je to drahá bábika (alebo dvadsiata piata bábika, ktorú už podľa vás nepotrebuje), či kúsok čokolády pred obedom. Možno mu práve niekto zbúral vežu z kociek, ktorá sa mu po sústredenej snahe konečne podarila. V každom prípade, hoci je to z pohľadu dospelého hlúposť, dieťa má právo sa hnevať a jeho hnev je v jeho prežívaní oprávnený. 

Keď sa nám podarí hnev prijať ako oprávnený, môžeme sa ho pokúsiť pochopiť, vcítiť sa do dieťaťa a byť k nemu empatickí. Rozumiete tomu, prečo sa vaše dieťa hnevá? Podarilo sa vám vcítiť do jeho prežívania? Super!

Teraz dokážete dieťaťu pomôcť vysporiadať sa s hnevom. Tú bábiku mu nekúpite, ani ten kúsok čokolády pred obedom nedostane, možno si i poplače, možno bude kričať a búchať pästičkami do zeme... Ale má pri sebe citlivého rodiča, ktorý ho chápe a cíti s ním. A to je tá najväčšia výhra, sladšia ako ten kúsok čokolády. Možno to skúsi ešte párkrát, ale onedlho pochopí, aké sú pravidlá. 

Zároveň je dobré pocity dieťaťa pomenovávať. Tým, že slovne opíšete situáciu, dieťa sa učí rozumieť svojmu vlastnému prežívaniu a samo sa učí svoje pocity nazývať pravými menami. Napríklad: „Viem, že si teraz nahnevaný, že ti nedám kúsok čokolády, ale ideme obedovať. Ak by som ti dala čokoládku, tak by si nepapal a, navyše, by ťa bolelo bruško. Rozumiem, že ťa to mrzí, ale keď sa poobede zobudíš, dáme si aj dva kúsky!“ 

Spôsoby vyjadrenia hnevu

Pri výbuchu zlosti je prvoradé, aby sa dieťa upokojilo. Môžeme mu pomôcť tým, že mu vyjadríme pochopenie, u malých detí môžeme skúsiť odvrátiť pozornosť, u starších postačí krátke vysvetlenie. Objatie môže, ale aj nemusí dieťa chcieť v takejto chvíli prijať, ale môžeme to vyskúšať. Ak nič nepomáha, niekedy treba len chvíľu vydržať. Dieťa, keď cíti pokoj rodiča, zvyčajne sa rýchlo upokojí tiež.

Ak je pokojné, môžeme sa s ním porozprávať a ponúknuť mu jeden zo spôsobov, ako svoje pocity hnevu vyjadriť fyzicky.  

  • U predškolákov (ale aj u starších detí) je výborným spôsobom, ako vyjadriť hnev, maľovanie, kreslenie, výtvarný prejav alebo modelovanie z plastelíny, hliny, či z piesku. Trhanie alebo krčenie papiera tiež pomáha uvoľniť energiu hnevu.
  • U väčších detí, ktoré už rozprávajú,  ich vedieme k tomu, aby pocity hnevu vyjadrili slovne. To je možné adresovať priamo osobe, ktorej sú určené,  alebo,  ak to z nejakého dôvodu nie je možné alebo vhodné, je fajn to urobiť aspoň vo fantázii. Napríklad,  ak je vaše dieťa nahnevané na pána riaditeľa za to, že v pondelok pridal do rozvrhu šiestu hodinu, má vaše právo hnevať sa, avšak, asi by nebolo vhodné, aby tento hnev adresovalo priamo pánovi riaditeľovi. Je ale fajn, ak tak môže urobiť aspoň vo svojej fantázii a uvoľniť tak energiu hnevu, ktorú by inak muselo potlačiť... 

Pri veľkom nahromadenom a, najmä, potlačenom hneve pomáha aj kričanie do vankúša alebo do prázdnej krabice, udieranie molitanovou pálkou do vankúša, búšenie päsťami do veľkej periny a podobne. 

Čo sa deje s potlačeným hnevom?

Ak dieťa často počuje vety spomínané na začiatku článku, naučí sa, že hnev je zlý, hnevať sa nesmie, a teda mu neostáva nič iné, ako pocity hnevu potláčať. Ako sme už tiež spomenuli, energia hnevu je mnohokrát obrovská. Čo sa však deje s tou energiou, keď dieťa hnev nevyjadrí, ale potlačí? 

Energia hnevu sa nestráca, zvyčajne ju deti obrátia proti sebe, a to formou sebapoškodzovania – často je to búchanie hlavy o tvrdú podložku, hryzenie častí tela alebo hryzenie hračiek, škrabanie sa, trhanie si vlasov. Alebo sa deti po potlačení pocitov hnevu prejavujú agresívne voči svojmu okoliu – obrátia hnev na súrodenca, ničia predmety okolo seba, aj obhrýzanie nechtov alebo ceruziek naznačuje potlačený hnev. 

Potláčanie hnevu nie je vždy len zlé

Doposiaľ sme sa venovali tomu, ako viesť deti k vysporiadaniu sa s pocitmi hnevu tak, aby hnev nepotláčali. To však neznamená, že je pre zdravý vývin nutné, aby bol každý pocit vyjadrený. Dieťa sa potrebuje naučiť niekedy pocity (nielen) hnevu aj potlačiť. Nie vždy je totiž možné hnev hneď vyjadriť. Je však dobré, aby to bolo uvedomované. Čiže, dieťa si je svojho hnevu vedomé a vedome sa ho rozhodne práve nevyjadriť, ale potlačiť. Potom je výborné, ak sa má s kým o prežitej situácii porozprávať. 

Vysporiadať sa s pocitmi hnevu je veľká vývinová výzva. Stáva sa, že je táto téma živá a aktuálna aj v dospelosti, či už v zmysle vyjadrovania pocitov, alebo v podobe potlačovaného,  či už potlačeného hnevu. Vyžaduje prácu na sebe, veľa trpezlivosti a ochotu pozrieť sa dovnútra a zostať so svojím prežívaním. Ak sa však vydáme na túto cestu, môžeme objaviť bohatstvo energie, ktoré nám tento nedocenený pocit ponúka.