Cítiť sa unavená po dni s deťmi je normálne, pripomína koučka Lenka Siklienková
Lenka Siklienková pracovala jedenásť rokov na manažérskej pozícii v korporáte. Veľmi túžila stať sa mamou, no narodenie dvojičiek v čase covidu pri starostlivosti o staršiu dcérku jej dalo zabrať. Na vlastnej koži zažila vyhorenie v materstve a odvtedy sa rozhodla pomáhať a sprevádzať všetkých, ktorí si vyhorením prechádzajú.
Lenka spolu s manželom má tri deti, sedemročnú dcérku Hanku a dve päťročné dvojičky Zuzku a Martinka. Aktuálne pracuje ako koučka so ženami individuálne aj v skupinách, so špecializáciou na vyhorenie.
Byť dobrým rodičom chce byť každý z nás. No častokrát pritom zabúdame na to, že ak sa nepostaráme v prvom rade sami o seba, nebudeme vládať postarať sa o našich najbližších. Viac o zákutiach ľudskej duše prezradí už samotná Lenka...
Nevidiaca Galina Kubalová: Zdvihni zadok a hlava sa pridá!
Koučka Lenka Siklienková: Buďme k sebe láskaví a žime život, ktorý je v súlade s nami
Lenka, máš za sebou osobnú skúsenosť vyhorenia v materstve. Ktoré sú hlavné črty, respektíve príznaky vo všeobecnosti, na ktoré si treba dať pozor?
Prejavy sa dajú sledovať na troch úrovniach, u každého je to veľmi špecificky a veľmi jedinečne namiešané. Preto je vyhorenie náročné na zachytenie a častokrát sa to zamieňa za bežné príznaky, ktorými prechádzame v bežných dňoch. Dôležité je sledovať, či príznaky trvajú príliš dlho, či to nie je len ojedinelé.
Vieme príznaky odsledovať aj samy na vlastnom tele?
Áno, zjednodušene povedané, ide o veľmi silnú únavu a vyčerpanie. Z takej únavy sa človek nevyspí po víkende, cíti sa dlhodobo unavený a vyčerpaný. Už ráno je vyčerpaný a zobúdza sa unavený. Spánok ho neprelieči. Bolesti hlavy, častokrát tráviace problémy, poruchy príjmu potravy. U niekoho emočné zajedanie, bolesti kĺbov, bolesti svalov. Pri vyšších štádiách vyhorenia už nastupujú aj poruchy spánku. Buď človek nevie večer zaspať, alebo sa často v noci budí. Ak príznaky prehliadame, môže stav prerásť až do panických atakov, úzkostí a depresie.
To je telo. Aké emócie však nastupujú pri vyhorení?
Pocity beznádeje, frustrácie, ťažoby z toho, že materstvo nezvládam a nedávam. Je toho príliš veľa. Vo vyšších štádiách vyhorenia pocity samoty a osamelosti. Je potrebné dávať pozor, ak sa človek začína izolovať. Niekto možno už len mlčky presedí čas na detskom ihrisku, niekto už naň ani len nepríde.
Vyslovene sa vyhýba spoločnosti...
Áno, presne. Súvisí to už s prežívaním vnútornej akoby ne-hodnoty. A dotýka sa to stavu našej mysle. Myseľ akoby hovorila: „Nie som dosť dobrý rodič. Mal by som to zvládnuť lepšie.“ Človek má pochybnosti o sebe, čo vedie až k emóciám beznádeje, frustrácie, bezmocnosti, osamelosti.
Existujú určité typy ľudí, pri ktorých je vyššia pravdepodobnosť vyhorenia?
Zo zahraničných štúdií a výsledkov to vyplýva jednoznačne. Vyššiu pravdepodobnosť vyhorenia majú viac ženy/mamy ako muži. Akonáhle majú dve a viac detí, pravdepodobnosť vzrastá, detto ak majú deti so špeciálnymi potrebami, ak obaja rodičia pracujú mimo domu. Ak chýba podporná sieť, to znamená, ak nemám vo svojom okolí žiadnych starých rodičov, nežijú, alebo žijú na druhej strane republiky. Nefungujúci partnerský vzťah výrazne zvyšuje pravdepodobnosť vyhorenia.
A ak by sme mali zadefinovať osobnostné črty?
Snaha všetko zvládnuť sám či sama. Sklony k perfekcionizmu. Veľké problémy požiadať o pomoc. Doslova vnútorný blok. Takisto ak má niekto akúkoľvek skúsenosť s určitou formou depresie a úzkosti, je náchylnejší na vyhorenie.
Veľa z uvedených faktorov je typických pri materstve a rodičovstve. Človek očakáva, že je samozrejmé, že málo spí, je unavený. Kde je tá hranica, keď je to ešte v norme a kedy už nie?
V spoločnosti je bežné, že si človek pomýli príznaky vyhorenia s klasickými prejavmi rodičovstva. Veľmi dôležitým a jediným faktorom je byť napojený na seba. Vnímať seba. Dokázať byť všímavý voči sebe a uvedomiť si, že OK, toto už trvá príliš dlho.
Ako by si úplne jednoducho definovala, čo je vyhorenie?
Zjednodušene povedané, príliš veľa stresu príliš dlhú dobu. Stres v nás generuje únavu, vyčerpanosť a všetky emócie a myšlienky s tým spojené. Treba sledovať, či už žena nie je pridlhú dobu za hranicami svojich možností. Samozrejme, je potrebné rozoznať, či je to len obdobie, kedy deťom rastú zuby. No ak žena je už dlhodobo vyčerpaná a deprimovaná, treba si uvedomiť, že toto už nie je prirodzená únava v materstve a treba to riešiť.
Hokejista Juraj Valach: Život nie je vždy fér, ale nemôžeme to vzdať
Svoju rolu zohrávajú aj sociálne siete a spoločenský tlak byť dokonalou matkou a manželkou. Máte návod na to, ako byť odolný voči tlaku spoločnosti a médií? Ako to ustáť a vybalansovať tak, aby sa človek v tom nestratil?
Je dobré vedieť a byť si vedomý toho, že poznám sám seba. Je fajn, že vieme o našich silných stránkach, ale málokedy sa koncentrujeme aj na naše slabé stránky. Napríklad vedieť si priznať, že neviem požiadať o pomoc. Často sa uštvem, zoberiem si na plecia veľa. Chcem mať veci pod kontrolou. Mám veľký stres z toho, že mám dieťa nechať s niekým iným. Je dôležité vedieť aj tieto veci o sebe. Ak je úroveň sebapoznania vyššia, máme vyššiu pravdepodobnosť v tom, že sa dokážeme prijať také, aké sme a vieme vedome pracovať napríklad aj so sociálnymi sieťami. Vidíme tam dokonalý obraz ženy, ktorá stíha všetko. Ustáť tlak médií je veľmi náročné. Človek sa automaticky porovnáva a zažíva automaticky zo seba sklamanie. Že by to mal robiť lepšie. Pritom je dôležité porovnávať sa len so sebou samým.
Buďme k sebe láskavé. To, že je doba tvrdá, neznamená, že také musíme byť aj my k sebe. Každá žena vie, čo je pre ňu osobne dôležité, kde má priority. Mala by byť všímavá voči sebe a často si klásť úprimnú otázku: „Ako to chcem naozaj mať ja?“ Dbať na to, aby sa s ostatnými ženami menej porovnávala a skôr sa inšpirovala. Nastaviť si vlastné hranice v láskavosti k sebe. Úplne ideálne by bolo, ak by toto ženy počuli ešte pred pôrodom.
Vnímaš fázy materstva, ktoré sú viac náchylné na vyhorenie? Obdobie po pôrode, alebo keď sú deti už väčšie?
U každého je to veľmi špecifické, lebo vyhorenie nevznikne len z jedného aspektu. Štatisticky to však vychádza tak, že vyhorenie vzniká, keď má bábätko viac ako 15 až 18 mesiacov. Dieťa sa už hýbe, vyžaduje väčšiu pozornosť a starostlivosť. Druhý najčastejší moment je, keď sa žena vracia po materskej dovolenke do práce. Už má nastavený režim, funguje s deťmi a zrazu príde práca na osemhodinový pracovný úväzok a pre ženu je to veľká záťaž. Stresu vzniká vtedy veľmi veľa na viacerých frontoch.
Veľmi dôležitá je aj podpora partnera. Jednak zo strany ženy, aby to vedela odkomunikovať smerom k nemu a druhá vec je to, aby to vedel on aj prijať. Ako však hovoriť, aby partneri počuli a počúvali?
Vždy je to 50 na 50. Na začiatku to naozaj väčšinou celé stojí a padá na žene. Musí si dovoliť nahlas pomenovať to, čo doteraz nikdy nepovedala. Musí si dovoliť nechať si pomôcť. A to je veľká bariéra pre mnohé ženy, ktorú potrebujú prekonať. Uvedomiť si, že poprosiť o pomoc, neznamená, že žena je neschopná, nemožná. No pre mnohé ženy je tento prvý krok veľmi ťažký a náročný, bez ktorého to nejde.
Čo musí žena pochopiť?
Je dôležité, aby ženy pochopili, že je úplne v poriadku, že sa po celodennej šichte s deťmi cítia unavené. Ak príde manžel z práce domov, nemali by chodiť okolo neho po špičkách, veď však on zarábal peniaze, kým žena pracovala „len doma“. Ak by to nerobila žena, musel by tieto činnosti vykonať niekto iný, komu by bolo treba zato ešte aj zaplatiť. Je potrebné si uvedomiť, že táto častokrát neviditeľná práca žien s deťmi a v domácnosti je hodnotná rovnako ako práca muža v práci. Ak si to žena dokáže uvedomiť, zvyčajne je pre ňu ľahšie požiadať o pomoc.
Mama štvorčiat Veronika Križalkovičová: Náš neobyčajne obyčajný život
Existuje spôsob ako správne a efektívne odkomunikovať prosbu o pomoc smerom k partnerovi?
Po prvé, je dôležité nájsť vhodný čas. Nie vtedy, keď deti plačú alebo je partner zavalený prácou a nevníma. Po druhé, treba pomenovať emócie: „Keď prídeš domov z práce, rada by som ti venovala viac pozornosti, ale nemám energiu, nevládzem.“ Pomenovať, ako sa cítim. Pomenovať túžbu: „Prajem si mať večer viac energie.“ „Prajem si, aby sme mali spoločný čas večer.“ „Prajem si cítiť sa lepšie.“ A napokon pomenovať potrebu a predniesť konkrétnu prosbu: „Chcem opäť chodiť na jogu.“ „Potrebujem, aby si zajtra postrážil deti. Môžeš mi s tým pomôcť, prosím?
Čo v prípade, ak nás však partner odmietne, ak dostaneme negatívnu odpoveď?
Samozrejme, môže sa to stať. Každý vzťah, ktorý máme, je to vždy 50 na 50, čo znamená, že každý máme v ňom to svoje. Partner môže povedať „NIE“. Je však dobré, ak vnímame energiu a postoj, ktorý do vzťahu vnáša. Či nás len odbije - „daj mi pokoj“, „mňa to nezaujíma“, „to je tvoj problém“, alebo vidíme snahu a reálny dôvod, prečo sa nedá - „rád by som, ale zajtra už niečo mám“, „veľmi by som ti chcel pomôcť, ale prepáč, zajtra to neviem zabezpečiť.“.
Stretli si sa aj s prípadom, že sa ozve muž s prosbou o radu, lebo vidí, že žena sa trápi?
Áno, stáva sa mi, že zavolajú muži, ktorí vidia, že ich manželky sa trápia a chcú im pomôcť. Pýtajú sa, čo majú robiť. Vidia, že partnerky sú v koncoch, na konci so silami. Chcú radu, čo ďalej. Čiže stáva sa aj to, že muži sú ochotní a chcú pomôcť, len ženy musia vedieť pomoc prijať a priznať si, že je to úplne v poriadku.
Aký princíp pomáha človeku byť v rovnováhe sám so sebou?
Byť všímavý k sebe samému. Je to však proces, učenie sa. Ako deti sme boli prirodzene spojené so sebou. No v dospelosti sme často odpojení a potrebujeme sa to opäť naučiť. Zdvíhať denne ten svoj „telefón“ a zisťovať stav „osobnej baterky“. Učiť sa niekoľkokrát denne spájať sa so sebou. Napríklad je skvelé, ak ráno vstanem a už vtedy sa spýtam: „Ako plná je momentálne moja osobná baterka?“ Dieťa však malo v noci teplotu, čiže fungujem už od rána len tak na 50 percent. Ak si to však takto konkrétne zvedomím, už dopredu pracujem so svojou energiou a som všímavá k sebe, že viem, že neurobím počas dňa kompletný zoznam úloh, ktorý som si napísala včera večer. Niečo z neho odložím, vynechám a pokojne požiadam partnera, starých rodičov o pomoc. Napríklad, aby dnes on poobede odviezol staršie deti na krúžky či nakúpil.
Ako najľahšie dobiť tú svoju baterku?
Spôsob dobíjania baterky je u každého špecifický a jedinečný. U niekoho to môže byť káva osamote, prechádzka na 20 minút, pustenie hlasnej hudby, beh, meditácia, prečítanie knihy, hodina jogy, telefonát s kamoškou, so sestrou. Pri poznávaní seba človek zistí, ktoré aktivity mu robia dobre, ktoré mu dobíjajú radosť, energiu.
Netreba však zabudnúť aj na vybíjačky. Sú to ľudia a veci, ktoré nám baterku pravidelne vybíjajú. Musíme pracovať aj s nimi, lebo ak baterku stále len nabíjame, nikdy sa nedostaneme do rovnováhy. Ak sme s ľuďmi a trávime čas tým, čo nám baterku neustále vybíjajú, môžeme sa donekonečna dobíjať, bude to vysiľujúci boj. V neuveriteľnej snahe sa o druhého postarať úplne nevedome vyčerpáme našu baterku a výsledok je taký, že nie sme schopní sa postarať o seba a potom nie sme schopní sa na konci dňa o druhého postarať vôbec. V snahe o všetkých sa postarať naši blízki o nás častokrát prídu. Prídu o našu radosť, energiu.
Vyhorené mamy: Usmiata víla vs. škriekajúca bosorka
Čo vám osobne pomáha v balansovaní medzi starostlivosťou o deti, o domácnosť a starostlivosťou o seba?
Je to rôzne. Energiu si dobíjam v lese, v prírode, inokedy s rodinou. Často mi však pomáha uvedomiť si, čo chcem ako rodič odovzdať svojim deťom. Deti nás načítavajú, a ak nás vidia iba zachmúrených, vyčerpaných, vystresovaných, v nefungujúcich partnerstvách, zapisujú si do hlavy, že takto je to normálne. A je vysoko pravdepodobné, že aj ony raz takto budú žiť. Lebo je to norma, ktorú si z detstva odnesú.
Akú radu by ste dali rodičom, aby síce dokázali horieť láskou k deťom, no pritom sami nevyhoreli?
Nerobiť veci len preto, lebo by sa to malo. Lebo sa to očakáva, lebo ostatné mamy to majú tak. Buďme k sebe láskaví a žime život, ktorý je v súlade s nami. Veľmi túžime byť láskavé mamy, plné energie, šťastné, dobré, milujúce k ostatným. Ale my vlastne musíme začať tým, že sa naučíme byť láskavé a trpezlivé k sebe. A toto sa zatiaľ v našej spoločnosti nenosí. Ale je to potrebné začať pre samotnú udržateľnosť nás, pre šťastie, pohodu a na konci dňa aj pre naše rodiny a deti.
Fotogaléria