Hokejista Juraj Valach: Život nie je vždy fér, ale nemôžeme to vzdať
„Pamätám si, že som nemohol chodiť, nemohol som jesť, piť, ležal som celé dni. Bolesť bola obrovská,“ konštatuje hokejový obranca, otec dvoch detí a víťaz ankety OCKO ROKA 2023, Juraj Valach.
Keď vidíte v očiach viac ako dvojmetrového chlapa smútok taký hlboký, že máte guču v hrdle, poviete si to isté. Život je niekedy taký ťažký, že vás ochromí, zlomí a vy len ťažko hľadáte barličku, ktorá vám pomôže vstať a postaviť sa tomu, čo vám pripravil.
OCKO ROKA 2023: Juraj Valach
Pred siedmimi rokmi ste ovdoveli za tragických udalostí spojených s predčasným pôrodom. Dvojičky Jerguš a Amálka sa narodili v 25. týždni tehotenstva. Čo sa vlastne stalo?
Či sa to bude niekomu páčiť alebo nie, poviem tak, ako to vnímam ja. Myslím si, že daná situácia sa mohla vyriešiť inak. Ja osobne som videl veľa pochybení, ale čas už nevrátim. Moja žena, keď bola ešte malá, utrpela krvácanie do mozgu a pri vyšetreniach jej objavili Arteriovenóznu malformáciu v mozgu. Absolvovala veľa vyšetrení a liečení a napokon aj špeciálny zákrok Gama nožom v Motole v Prahe. Po týchto vyšetreniach a zákrokoch nám bolo oznámené, že je zdravá, že môže lietať, potápať sa a áno, môže byť aj tehotná. Po dieťatku sme obaja túžili. Všetko prebiehalo štandardne, všetko vyzeralo byť v poriadku, čakali sme dvojičky. Dodnes nerozumiem, prečo jej nikto neodporučil ísť na rizikové tehotenstvo a sledovanie do nemocnice, vzhľadom na jej anamnézu.
Postupne sa jej začali vracať bolesti hlavy a v jeden večer skolabovala. Odvtedy sa v podstate začal boj o jej život a život našich detí. Za mňa osobne, od prevozu do nemocnice až po starostlivosť na JIS, všetko prebiehalo chaoticky. Ja nie som doktor a nerád by som niekomu krivdil a dnes už je aj zbytočné sa nad tým zamýšľať. Deti prišli na svet predčasne v 24. – 25. týždni. Jerguško bol dlhšie bez kyslíka, celkovo bol menší, slabší a vyzeralo to, že to ani neprežije. Nakoniec zabojoval a je tu medzi nami. Napriek tomu, že mám na lekárov ťažké srdce, tí z oddelenia Neonatalógie v Banskej Bystrici moje deti zachránili a pomohli im, ako len vedeli. Títo ľudia sú skutoční hrdinovia.
Nedokážem si ani len predstaviť bolesť, ktorú ste vtedy prežívali. Čo si nesiete v srdci, v duši z tohto náročného obdobia?
Čas veľa lieči, ale pamätám si, že som nemohol chodiť, nemohol som jesť, piť, ležal som celé dni. Rodičia ma zdvihli a odniesli do nemocnice pozrieť deti v inkubátore a vrátil som sa naspäť do postele. V tom ťažkom období mi veľmi pomohli, rovnako ako aj obe staré mamy, sestra, teta a toto sú ľudia, ktorí pri mne stoja dodnes. Keď som sa trošku rozhýbal, trávil som nejaký čas pri Badínskom rybníku so starou mamou, ktorá rada rozpráva a vypĺňala mi obrovské ticho v živote. Díval som sa na vodu, ako sa vlní a odráža sa od nej slnko. Bolesť bola obrovská. Nevedel som, či deti vôbec prežijú, v akom stave budú. Prognózy boli katastrofálne, vyzeralo to, že obe deti budú postihnuté, napojené na prístroje...
Nerád by som tu vyplakával, viem, že ľudia žijú ťažko, niektorí majú aj horšie situácie, ako mám ja. Život nie je, proste, vždy fér. Mrzí ma každé jedno dieťa s ťažkým osudom, že takto musí žiť. Chcel by som, a želám to všetkým, aby boli deti zdravé.
Jerguš, mladší z dvojičiek, je ťažko zdravotne postihnutý. Ovplyvnilo to celý váš život, museli ste nájsť silu a cestu, ako uživiť rodinu a zároveň byť pri deťoch ako otec.
Áno. Jerguš je postihnutý na 90 %, je imobilný a odkázaný na pomoc druhého a navždy bude. Jediné, čo sa u neho zlepšilo vekom je to, že je spoločenský a vnímavý, veľa veciam rozumie, aj keď nerozpráva. Ja som sa musel vzdať hrania hokeja v zahraničí, dokonca som bol v tom čase aj na Olympiáde, ale už som to nedával. Cestovanie, zranenia, bol som príliš unavený. Chcel som aj byť s deťmi, aj zarobiť, ale nešlo to. Keďže hokej je jediné, čo viem, musel som hľadať možnosti, ako hrať hokej na Slovensku.
Úroveň našej ligy nie je na úrovni Českej a ani finančne to nie je také atraktívne, ale zase bol som na dosah detí a navyše, zranenia kolena a chrbta, ktoré som v zahraničných ligách utrpel, mi v mojej kariére veľmi nepomohli. Nakoľko som sa zo zdravotných problémov vyhrabal tak po dvoch rokoch hrania na Slovensku, roky pribúdali a človek zrazu zistí, že už nemá 25 rokov. Takže som sa vzdal kvalitnejšieho hokeja, cestovania, viacerých koníčkov, ktoré museli ísť bokom... Dnes to už ani nie je pravda. Ale mám dve deti, ktoré sú moje a nikdy by som ich za nič nevymenil. Nech sú, aké sú, ale sú moje. Ľúbim ich a kým budem vládať, budem pre nich zháňať financie, aby mali dobrý život a čas, ktorý mi ostane mimo prácu a povinnosti, budem venovať im.
Momentálne hráte v extraligovom klube HK GROTTO Spišská Nová Ves. Banská Bystrica – váš domov a Spišská Nová Ves – ako často otáčate túto trasu?
Nakoľko je to zhruba 140 km, táto cesta sa da komfortne zvládnuť za pomerne krátku dobu. Domov jazdím každý týždeň. Výnimočne, počas reprezentačných prestávok, je to aj 3 - 4 dni vkuse.
Juraj, ste samoživiteľ rodiny, Jergušova choroba si vyžaduje nemalé financie na rehabilitácie. Ako to zvládate?
Áno, liečba je náročná, lieky, pomôcky... Čo je smiešne, ľudia mi píšu, že ako hokejista dobre zarábam. Ja si to nemyslím, pretože my, hokejisti, teda väčšina, pracujeme ako SZČO, platíme si všetko, drahé poistky a podobne. Jerguš si vyžaduje špeciálny prístup a liečbu. Finančné prostriedky pre syna zháňam rôzne, veľa ľudí prispieva 2 % z daní, za čo som naozaj veľmi vďačný. Pre syna som urobil aj rôzne dražby, prišiel som o pár vzácnych kúskov z mojej kariéry, ale neľutujem, tie peniaze potrebuje a dal by som čokoľvek. Je to naozaj krásne gesto od každého jedného, kto pomôže. Veľmi si to vážime, celá rodina.
V celom tom kolotoči – práca, cestovanie hore dole, aktivity pre Jerguša, platenie účtov, otcovské povinnosti – nezabúdate na seba? Čo sám sebe doprajete, ak môžete, čo vám robí radosť?
Chodím na prechádzky, väčšinou večer. Veľa trénujem a cvičím, snažím sa byť vo forme a brzdiť nejako svoj vek, aby som vydržal. Necítim sa na 35 a dá sa povedať, že sa cítim lepšie, ako keď som mal 30. Vtedy som bol v depresii a nevedel, čo so životom.
MAMA bojovníčka Anna Murínová: Borisko je mojou silou a hnacím motorom
Máte sa s kým o radosti a starosti deliť? Je vo vašom súkromnom živote niekto, o koho sa môžete oprieť?
Určite nechcem zomrieť sám a stále pevne verím, že sa nájde niekto, kto aj napriek tomu, ako žijem, bude chcieť zdieľať cestu spolu so mnou. Momentálne som spoznal dievča s najkrajším úsmevom a už len jej úsmev ma dobíja energiou, je výborný spoločník, rád ju počúvam a vypĺňa mi tiché dni, keď nie som doma s deťmi. Je to krásna žena. Čo nám ale prinesie budúcnosť, zatiaľ nevieme, je to všetko vo hviezdach. Myslím si, že nikdy nie je neskoro na to, aby človek svoju rodinu buď skompletizoval alebo doplnil, len musíte nájsť na to správnu spriaznenú dušu a ja verím, že sa mi to podarí.
Niekoľkokrát ste vyzdvihli pomoc rodičov, bez ktorej by ste len ťažko zvládali ako jeden rodič hokej aj rodinu...
Áno, čo sa týka rodičov, som im do konca života dlžník. Aj keď otvorene poviem, mávame aj ťažké dni, keďže sme traja dospelí ľudia v jednej domácnosti, a to je niekedy náročné. Rodičia sa museli vzdať veľa vecí, predovšetkým súkromia, voľného času, dovoleniek, mama opustila prácu, ktorá ju bavila. Otec má náročnú prácu, pretože má aj nočné služby a koľkokrát by si rád pospal, ale doma je blázinec. Keby existovala anketa rodičia roka, tak by som určite nominoval mojich rodičov a dával im každý deň hlas, aby to vyhrali, lebo si to zaslúžia. Dá sa povedať, že prišli o všetko a život sa im otočil hore nohami. Všetkým nám. Patrí im obrovská vďaka, lebo bez ich pomoci by som už nemohol hrať hokej a zrejme by som skončil niekde psychicky zrútený.
Keď človek prežije takéto udalosti, keď mu život nadelí takéto výzvy, ktorým ste čelili a stále bojujete, musí v sebe nájsť vnútornú motiváciu. Čo bolo a je tou vašou?
Moje deti. Chcem, aby vzhľadom na to, že prišli o mamu, mali ten život, pokiaľ možno, čo najkrajší. Áno, rád by som sedel s nimi doma a venoval som sa im stále, ale tak to nefunguje. Človek musí zarábať a aj žiť, aby sa z toho všetkého nezbláznil.
Môžem sa opýtať, ale nemusíte odpovedať, či sa nejako snažíte zachovať pamiatku na vašu manželku pre vaše deti?
Určite áno. Deťom sme odložili fotografie a nejaké predmety už dcéra dostala po Simonke a povedalo sa jej, že to má od mamičky. Toto sú všetko veľmi ťažké citlivé veci, nemyslím si, že Amálka je už natoľko zrelá, že by si to reálne vedela uvedomiť. Možno keď bude staršia, začne to viac vnímať. Čo sa týka Jerguška, jemu sa takisto všetko vysvetľuje, ale nedokážem povedať, či tomu rozumie alebo nie.
Amálka a Jerguš sú ešte pomerne malí, čo by ste im v živote chceli ako otec dopriať a možno aj aký odkaz prostredníctvom nich zanechať vo svete?
Ťažko povedať. Chcem, aby deti našli radosť v živote, aj keď ich mamu im už nič nevráti. Chcem, aby spoznávali svet a učili sa. Chcem, aby sa vyhli tomu, s čím bojuje dnešná mládež, že prestávajú vnímať realitu a žijú virtuálne. Toto si želám, aby Amálku minulo, aby mala rada prírodu a vážila si bežné malé veci a radosti. Aby mala rada svoju rodinu a ľudí, ktorí sa o ňu starajú a starali.
Ako sa cítite, keď vidíte, že váš príbeh a odhodlanie ovplyvňujú nielen vaše deti, ale aj ľudí okolo vás?
Veľa ľudí sa snaží pomôcť a vnímajú náš príbeh veľmi pozitívne. Cítim podporu aj od mladých hokejistov, že si ma vážia ako človeka, radi počúvajú a priučia sa, ale musím aj smutne konštatovať, že sa nájdu takí, ktorí dokážu závidieť aj to, že dostanete peniaze na choré dieťa z nejakej zbierky alebo od dobrých ľudí. Žiaľ, žijeme divnú dobu. Preto som sa v ostatnom čase aj stiahol z rôznych zbierok. Sám sa snažím aktívne pomáhať aj iným, dražím predmety z hokeja, a tak peniaze môžu ísť pre ďalšie rodiny, ktoré ich nemajú. Mrzí ma, že niektorí ľudia majú potrebu riešiť mňa a moje deti a priať nám dokonca niečo zlé. Ja nikomu nič zlé neprajem a naozaj by som bol rád, bol by som veľmi rád, aby všetky choré detičky mali ten najlepší možný život. Aj tie moje.
Ďakujem za rozhovor a želám Vám šťastné dni.
Občianske združenie s informáciami, ako môžete Jerguškovi pomôcť, nájdete tu.
Fotogaléria
