Magdaléna Rybáriková: Na dieťa som musela dozrieť
„Ani po ukončení kariéry mi ešte netikali biologické hodiny, dieťa nebolo niečo, za čím som sa bezhlavo hnala. Keby som sa stala matkou v mladšom veku, nebola by som možno taká pokojná a pripravená. Teraz si to užívam, prišla ďalšia etapa v mojom živote a som šťastná,“ konštatuje bývalá tenistka Magdaléna Rybáriková.
Svoju bohatú tenisovú kariéru ukončila a raketu zavesila na klinec. Vymenila ju za golfové palice. So synom pod srdcom sa jej dokonca v šiestom mesiaci tehotenstva podarilo vyhrať aj golfový turnaj. Lucas sa narodil začiatkom novembra a čerstvá mama je presvedčená o tom, že prišiel v ten pravý čas.
Magdaléna Rybáriková: Na dieťa som musela dozrieť
Magdaléna, svoje tehotenstvo ste oznámili slovami: „Začína sa veľké dobrodružstvo.“ Bolo pre vás tých deväť mesiacov príjemným dobrodružstvom, alebo ste narazili aj na prekážky?
Musím povedať, že som mala naozaj výborné tehotenstvo. Na začiatku ma síce potrápili nevoľnosti, ale tie prešli a cítila som sa dobre. Do začiatku deviateho mesiaca som ešte hrávala golf, na konci to už boli viac-menej len prechádzky, ale cítila som sa naozaj dobre. Dva týždne pred termínom pôrodu som sa upokojila, už som cítila váhu, aj nepohodlie, čo je úplne prirodzené. Dieťatko sme plánovali a som rada, že prišlo. Po ukončení kariéry sme si s priateľom ešte dali čas na užívanie si toho, čo sme nestihli, veľa sme cestovali, hrávali golf, ktorý je našou spoločnou vášňou. Potom sme dospeli do bodu, že by sme sa mohli pokúsiť o dieťa a som rada, že sa to podarilo.
Herečka Viki Ráková: Moji malí muži ma očarili
V dobrej kondícii ste v 6. mesiaci aj so synom v brušku dokonca vyhrali golfový turnaj. Zdá sa, že vás tehotenstvo neobmedzilo v aktívnom pohybe...
Áno, golfu som prepadla a vďaka tomu, že som sa naozaj cítila dobre, podarilo sa mi aj nejaké to víťazstvo. Počas tehotenstva som pribrala 12 kilogramov, aktuálne som už na svojej pôvodnej hmotnosti, takže z toho pohľadu telo „fungovalo“. Celkovo mám rýchly metabolizmus.
Lucas prišiel na svet začiatkom novembra. Ak by ste pocity pred pôrodom mali prirovnať k najdôležitejším turnajom, boli strach, stres možno aj tréma intenzívnejšie ako pred štartom na Wimbledone?
Všade naokolo som počúvala, že sa môže zomlieť všeličo neočakávané a skomplikovať pôrod. Mala som obavy, ale nepripúšťala som si veľký strach. Keď prišiel deň D a začala mi odtekať plodová voda, prišli sme do pôrodnice, bolo to približne večer o 17.00 a na druhý deň o 13.00 sa Lucas narodil. Dá sa povedať, že to trvalo dlho, ale kontrakcie sa dali zniesť. Cítila som sa slabá, keďže som nič nejedla, ale napokon sme to dali. Posledná fáza trvala tak desať minút. Bola som pripravená na to, že ako prvorodička neporodím za dve hodiny, ale nič tragické sa nedialo. Priznávam, bola som aj vďaka rečiam v mojom okolí pripravená na horšie. Keď mi Lucasa priložili, všetko bolo zabudnuté. Uľavilo sa mi, že je v poriadku a to bolo najdôležitejšie.
So synom sa vzájomne spoznávate už pár týždňov. Každá z nás má určitú predstavu o tom, aké to bude, keď sa narodí bábätko, aké mamy by sme chceli byť... Zhodujú sa vaše predstavy s realitou?
Nepremýšľam veľmi dopredu, riešim veci tak, ako sa stanú. Zbytočne budem polemizovať o tom, čo ešte nie je, takže riešime veci za pochodu. Musím však povedať, že Lucas je dobré bábätko, pekne spinká, dokonca prespí aj osem hodín v kuse, kaká, papá. Kde ho položím, tam je, nie je veľký plačko. Ak by som mala riešiť trojhodinové večerné plače z koliky, asi by som to vnímala inak, ale keď prídu, skúsim mu pomôcť. Viem, že nás čakajú aj ťažké dni, keď pôjdu zúbky napríklad, ale verím, že to zvládneme.
Deti nás menia. Smejeme sa, keď je všetko tak, ako má byť, fňukáme, keď bábätko zabľaboce prvé ma-ma... Kedy vás syn naposledy rozosmial a rozplakal, či už od dojatia alebo od únavy?
Rada ho sledujem, keď spí. Bábätká robia milé tváričky a usmievajú sa počas spánku a to je krásne pozorovať. Pred pár dňami sa začal usmievať aj počas dňa, je to dojímavé a som šokovaná tou láskou, ktorú cítim. No a prdíky, to je samostatná kapitola pre všetkých rodičov. Nepríjemné sú pre Lucasa chvíle po kúpaní, keď mu je zima, vtedy býva nespokojný, čo mi je ľúto a snažím sa ho upokojiť.
Spomínam si na ťažký deň, keď na mňa prišla neskutočná únava so zimnicou a nevedela som, čo sa deje. Bála som sa, ako to zvládnem, odsávala som mlieko a partner ma zastúpil pri Lucasovi. Musela som si oddýchnuť, ale obavy z toho, či sa zvládneme postarať o Lucasa, keď som zostala ležať, boli veľké. Na druhý deň bolo lepšie. Verím, že ak budú podobné dni, čo príde aj odíde, a vysporiadame sa s tým spolu.
Ivana Gáborík: Každý príbeh narodenia je iný
Profesionálny šport má svoje pravidlá, jedným z nepísaných pre ženy športovkyne je aj odklad tehotenstva. Zvyčajne príde rodina na rad až po skončení profesionálnej kariéry. Boli ste tak nastavená aj vy?
Popravde, ja áno. Nevedela som si predstaviť mať dieťa pred 30-tkou. Chcela som najprv ukončiť kariéru. To, že som mala možnosť hrať tenis na takej úrovni, som vnímala ako dar a snažila som sa ho využiť. V čase, keď som ešte hrala tenis, som sa necítila na dieťa. Musela som dozrieť. Ani po ukončení kariéry mi ešte netikali biologické hodiny, dieťa nebolo niečo, za čím som sa bezhlavo hnala. Brali sme to tak, že ak príde, tak príde. Keby som sa stala matkou v mladšom veku, nebola by som možno taká pokojná a pripravená, skúsená. Teraz si to užívam, prišla ďalšia etapa v mojom živote a som šťastná, že to tak je.
Z tohto pohľadu to majú profesionálne športovkyne ťažšie ako muži. Rezonuje táto téma vo vašich kruhoch?
Určite áno. Ale každý športovec sa môže rozhodnúť, ako chce. Ak žena cíti, že chce mať dieťa, môže ho mať. Počká dva-tri roky a pokračuje vo svojej kariére. Sú hráčky, ktoré už majú deti a na turnaje cestujú s celou rodinou, je to určite extra náročné, ale prečo nie. Sú aj hráčky, ktoré, keď sa im narodí dieťa, sa už na kurty nevrátia... Je to naozaj rôzne. Muži z tohto pohľadu majú určite dlhšiu kariéru ako ženy. Ale každá športovkyňa si môže vybrať, či chce mať dieťa skôr či neskôr, alebo vôbec....
Patrili ste k TOP slovenským tenistkám, precestovali veľký kus sveta a spoznávali mnohé známe mená z tenisových kurtov. Úspechy nás dokážu vystreliť úplne na vrchol, rovnako ako prehry zhodiť na zem. V ktorom momente ste si povedali: „Magdaléna, neblázni, veď je to len hra.“
Ťažko povedať. Je možné, že keď som bola mladá, tak to so mnou zamávalo. Mať 16 či 18 rokov a patriť k top tenistkám, mi určite dodalo sebavedomie. V roku 2016 som mala zranenie a nehrala som, vtedy som si uvedomila, čo všetko pre mňa tenis znamená a čo všetko mi bolo dopriate a môžem to stratiť. Maličkosti, ktoré pre nás robia na turnajoch, voda zadarmo, loptičky... Bolo mi to veľmi ľúto. Rok po tom som mala najlepšiu sezónu a uvedomovala som si to veľmi intenzívne. Mladší športovci viac vyskakujú, starší sú viac vďačnejší. Aj prehry som vo vyššom veku brala inak, bola som vďačná za každý rok, ktorý som mohla hrať. Človek si neskôr uvedomí, že sú aj iné veci, ako je tenis, ale to prichádza s vekom. „Je to len hra“ som si uvedomila určite až neskôr. Už som veľké turnaje nevyhrávala, ale bola som vďačná za každý moment na kurte.
Raketa na klinci, golfová palica v ruke a veľké, či povedzme si na rovinu, večné dobrodružstvo v úlohe mamy. Keby dvadsaťročná Magdaléna videla takto samu seba, páčila by sa jej táto vízia?
To áno. Vždy som snívala, že budem tenistka a budem cestovať po svete... Bola som zažratá do tenisu a iná cesta pre mňa nebola. Mala som vysnívaný smer a nepozerala som sa vpravo ani vľavo. Keby mi niekto v dvadsiatke povedal, že budem hrať toľko rokov a dosiahnem to, čo dosiahnem, bola by som šťastná. Iste, keď máte 12 rokov, snívate o úžasnej kariére a svetových výhrach, ale tieto sny sú náročné na realizáciu.... Som šťastná za svoju kariéru, za ľudí, s ktorými som sa stretla a za všetko, čo som sa naučila. Teraz prišiel golf a v ňom sa našla tiež, môžem byť v prírode a hýbať sa. Už teraz sa teším, ako budem Lucasa zoznamovať so športom. Bolo by super, ak by sme spolu behali po golfovom ihrisku, alebo kde len bude chcieť.
Váš priateľ nie je zo Slovenska. Ako to máte vymyslené, pendlujete medzi Švajčiarskom a Slovenskom? Kde je Lucas doma?
Momentálne sme na Slovensku, prvých šesť mesiacov tu budeme, potom pôjdeme do Švajčiarka na leto a uvidíme... V zime sme zvykli cestovať niekam, kde je teplo a dá sa hrať golf, ale teraz to nejde, možno budúci rok. Lucas má dva domovy, dve občianstva a verím, že bude tu i vo Švajčiarsku doma.
Fotogaléria