Herečka Viki Ráková: Moji malí muži ma očarili
Dievčenská energia, pokora aj oheň. Viki Ráková je očarujúca žena, priťahuje pozornosť skromným, ale neprehliadnuteľným spôsobom. Jej dvaja synovia sú pre ňu šťastím, ktoré je neuchopiteľné a napĺňa mamy akýmsi pokojom a strachom zároveň. Sme radi, že vám Viki môžeme predstaviť aj ako mamu. Otvorene a so šarmom jej blízkym nám otvorila dvere do súkromia, ktoré je pre ňu vzácne.
Dlhé roky sme si vás fixovali ako energickú postavičku z televízneho seriálu, v posledných týždňoch vás vnímame aj trochu inak – ako krásnu a šikovnú ženu, všestrannú umelkyňu, ktorá dokáže urobiť veľkú šou. V ktorej polohe sa cítite viac ako Viki Ráková? Bola skúsenosť s televíznou šou vašou komfortnou zónou?
Najkomfortnejšie sa určite cítim doma, ako matka, ale keďže som herečka, mám rada veľké výzvy. Táto ponuka účinkovať v šou mi síce prišla veľmi lákavá, ale keďže som dávno nespievala, vôbec som si samu seba v nej nevedela predstaviť. Preto som aj dlho váhala, či do toho ísť, ale môj manžel a rodina ma prehovorili, aby som to skúsila, a hlavne, aby som si to užila. Či to bola moja komfortná zóna? Rozhodne nie, ale časom som sa veľmi uvoľnila a neriešila, ako vyzerám, ako spievam, neporovnávala som sa s ostatnými, lebo som vedela, že všetci účinkujúci sme úplne rozdielni a máme iné hodnoty, schopnosti. Napriek tomu sme sa veľmi podporovali a držali si palce.
Herec Marek Fašiang: Dcérka zvláda naše rodičovské prešľapy
Časovo náročná príprava zrejme ovplyvnila aj vašu rodinku. Ako to prežívali vaši synovia?
Môj starší syn je veľmi citlivý a je na mňa veľmi naviazaný, potreboval vedieť, o koľkej prídem domov, či ho budem uspávať ja, či ho veziem do školy... Preto sme si prešli všetko do detailov, čo ho upokojilo a veľmi pekne to zvládol. Malinký je tiež maznáčik, ale on to až tak neprežíval. Keď som však ráno skoro odchádzala a prebudil sa, tak odchody boli veľmi ťažké... Niekedy som si aj v aute poplakala. Popritom sa veľmi tešili, učili sa so mnou pesničky, vždy sa zvedavo pýtali, čo ma čaká v ďalšom kole. Keď som išla medzi prvými účinkujúcimi, tak som im dovolila pozrieť si to. Najviac si pýtajú, aby som im pustila záznam, keď som bola Lucie Bílá. Myslela som si, že som sa im vtedy najviac páčila, ale zistila som, že im sa páčili tanečníci, oheň a šou okolo mňa. No a manžel bol úžasný! Musím ho veľmi pochváliť, lebo sa nádherne staral o deti aj o domácnosť. A bol veľmi trpezlivý.
Ste mamou dvoch synov. Deti, aj keď dostávajú rovnakú výchovu, bývajú úplne odlišné. Je to tak aj v prípade vašich synčekov?
Jednoznačne áno! Nielen povahovo, ale aj výzorom sú veľmi odlišní. Starší je hnedovlasý, pokožku má kreolnú, hnedé tmavé veľké oči, je neuveriteľne citlivý, má krásnu dušu, rozdal by sa celý. Dobre mu to páli, má energiu na rozdávanie, nikdy nikomu by neublížil a je veľmi hanblivý. Maličký je blondiak, zelené oči, snehobiela pokožka. Jeho povaha je tiež veľmi citlivá, ale je oveľa dravší, bojovný, tvrdohlavý, veľmi rád sa predvádza, pred nikým sa nehanbí, energiu má tiež za troch a veru, aj jemu to dobre myslí. Má neskutočný zmysel pre humor. Určite sa nebojím, že sa v živote stratí.
Pri deťoch človek odhalí aj svoje netušené schopnosti, čo z vás vytiahli Bendegúz a Benjamín?
Trpezlivosť, ktorú som nikdy nemala, všetko som chcela hneď a teraz. Majú to po mne obaja, takže niekedy poriadne bojujeme. Tiež ma naučili nebrať sa vážne, priniesli mi do života iný zmysel pre humor. Keď majú nejaký problém, tak som mama tigrica, riešim až neriešiteľné veci a idem dovtedy, kým nie sú v bezpečí. Učia ma byť dobrou mamou. Niekedy mi starší položí otázky, na ktoré naozaj neviem ako zareagovať a odpovedať mu múdro. Vtedy ho poprosím o trpezlivosť, aby som si mohla premyslieť, ako by som mu na to mohla najlepšie odpovedať a buď o pár hodín, alebo niekedy aj o pár dní sa k tomu vrátime a rozprávame sa dlhé hodiny. Napr. už taký týždeň sledujem, že ho zaujímajú démoni a zombíci. Hovoril, že to má od chlapcov zo školy. Trochu som sa vyľakala, ale aj s jeho učiteľkou sme sa o tom porozprávali a poradila mi, nech sa s ním o tom porozprávam otvorene, aby tomu rozumel. Do neskorého večera sme sa o tom spolu bavili. Mal veľmi zaujímavé otázky a bola som veľmi rada, že sa mi zdôveril. Takéto veľké debaty nás vždy vedia posilniť a ešte viac spájať.
Ivana Gáborík: Každý príbeh narodenia je iný
Mamy zabudnú na prebdené noci, nepohodlie a náročné týždne po pôrode. Aj vaši chlapci sú už väčší, ale keď si spomeniete na ich príchod na svet – sú veci, na ktoré ste naozaj zabudli a ste rada, že sú za vami?
Rada by som sa s vami podelila o niečo nepríjemné z tohto súdka, ale mala som obe tehotenstvá aj pôrody úplne bezproblémové. Mám na ne len krásne spomienky. Oboch som porodila do troch hodín a krásne som ich mohla aj dojčiť. Čo sa týka šestonedelia, ja ani neviem, čo to je.... Moji malí muži ma tak očarili, že som len ľúbila. Od počatia až do teraz sú to moje najkrajšie roky a som nevysloviteľne šťastná a vďačná, že som sa mohla stať mamou dvoch zdravých detí.
Priznali ste, že synovia radi spinkajú s vami, stále je pre nich mamička najlepšou uspávankou?
Teraz sa veľmi smejem... Spávali sme všetci spolu v spálni, ale jedného dňa som si povedala, že stačilo, každý ide do svojej postele a ja budem spať v spálni s manželom. Krásne sme im pripravili izbu, no skončilo to tak, že prvé tri noci starší syn spal s mužom, malý so mnou v detskej... A teraz spíme tak, že ja s chlapcami na JEDNEJ malej posteli v detskej. Je to neverending story.
Aká ste mama, Viki? Ako sa vidíte a čo si myslíte, že vidia vaši synovia?
Ehm... Nie som príliš prísna. Aj keby som niekedy chcela byť, vždy zmäknem. Ja žijem pre svoje deti, naučili ma byť trpezlivou. Nevyžadujem od nich, aby mali vždy poupratovanú izbu, lebo ani ja nemám dom stále uprataný. Nie som puntičkárka. Ale vždy si povieme, že napríklad v sobotu budeme upratovať spolu a to aj dodržíme. Vtedy pomáhajú, umývajú si skrinky, triedia hračky, veľký si urobí poriadok zásuvkách aj v skriniach – čo ma, mimochodom, nikdy nepoteší, lebo to potom vyzerá trikrát horšie, ale nechám ho. Ja aj môj muž máme radi slobodu, a preto ich aj vychovávame trošku slobodnejšie. Nemáme presné pravidlá, kedy treba ísť spať, kedy čo treba robiť. Ak vidíme pred spaním, že sa krásne hrajú, alebo niečo chcú dokončiť, tak sa dohodneme, že hneď ako to bude hotové, idú spať. Tých 15 – 20 minút nič nepokazí. A ja som rada, že mám vyrovnané deti.
Speváčka Dáša Mamba Šarközyová: Druhé dieťa neplánujeme
Ženy-matky bývajú na seba veľmi prísne a často si vyčítame veľa vecí, ktoré sme v danej chvíli urobili síce najlepšie, ako sme vedeli, ale s odstupom času si sypeme popol na hlavu... Sú dnes mamy pod väčším tlakom? Ako to vnímate?
Ja sa v tomto smere nenechám ovplyvňovať. Vôbec ma nezaujíma, kto si čo myslí a aké sú ,,predpisy“ na to, aká má byť dobrá matka. A nie, nie som na seba prísna. Ak som pod tlakom, tak jedine pod svojím, keď si svoje predstavy či plány kvôli niečomu neviem zrealizovať alebo nestíham, alebo som uprednostnila niečo iné a potom to oľutujem.
Zložím vám kompliment, Viki, stále vyzeráte rovnako, čas je k vám láskavý – je to otázka genetiky, alebo aj osobnej disciplíny?
Ďakujem krásne! Za to môžem vďačiť môjmu otcovi, od ktorého som zdedila tieto úžasné gény. Ja si môžem dať aj v noci o druhej údené koleno či slaninu, nepriberiem... Možno keď už budem v prechode, všetko sa zmení, ale potom určite niečo vymyslím, aby som zostala naďalej vo forme. Samozrejme, aj teraz si niekedy pocvičím, najradšej mám kardio či tabata tréningy s Janym Landlom, alebo turistiku. Vôbec mi neprekáža prejsť aj dlhé kilometre, mám to rada, len málokedy sa mi to pošťastí, lebo nemám na to parťáka.
Tento rok bol naozaj turbulentný, aj spoločensky, aj vo vašom osobnom živote. Čo vám v náročných momentoch pomáha udržať si nadhľad?
V prvom rade to, že sa neberiem príliš vážne. Že som sa vyrovnala s tým, že ma nemá a ani nebude mať každý rád, a tak je to normálne, zdravé a prirodzené. Že sa už nehanbím za svoje pocity a myšlienky. Že sa nebojím dať najavo svoj názor. Že život vnímam taký, aký je... aj keď sa niečo zlé stane, nežijem v negatívnom pocite, ale idem ďalej. Že sa nenechám dať vystrašiť, ale radšej sa zamyslím nad tým, čo sa práve deje. Verím, že sa dá všetko vyriešiť, prežiť, len sa netreba hneď zľaknúť. Snažím sa myslieť pozitívne a brať svoj život s nadhľadom a hlavne humorom. Vždy si nájdem niečo, čo ma poteší. A vždy sa poďakujem. Za všetko, čo mi tam hore prisúdili, som za to nesmierne vďačná. Veľmi si to vážim! A nikdy nepozerám správy! Nikdy! Dôležité informácie sa ku mne aj tak dostanú.
Ak by ste mali za všetky mamy poslať Ježiškovi list vianočných želaní, čo by ste mu v ňom napísali?
Aby sa zbytočne nestresovali a aby tento čas stíchnutia trávili spolu. Aby sa zaoberali len tým, čo je pre ne naozaj dôležité a aby nechceli každému vyhovieť, lebo nie je dôležité, kto si čo o nich myslí, ale len to, aby mali v sebe pokoj a zažili tie najkrajšie chvíle spoločne s tými, na ktorých naozaj záleží!
Fotogaléria