Muža som pri pôrode nechcela
Rodila som sama. Teda, sama v zmysle bez muža. Bol to môj prvý pôrod a aj keď som si vedela predstaviť v duchu všetko, čo ma čaká, Mareka som pri tom boľavom akte zrodenia nechcela. A dobre som urobila.
(Príliš)starostlivý muž
Mám tridsaťtri rokov, takže som si o tom, čo ma čaká, naštudovala dosť. Vlastne obaja. Marek je z tých mužov, ktorí sa zaujímajú, no ten môj je navyše veľmi starostlivý. Prepáčte, teraz sa na mňa ženy, ktoré majú doma nevšímavcov, asi aj nahnevajú, ale počas celého tehotenstva som bola pod drobnohľadom svojho muža. Neustále sa ma pýtal, ako sa cítim, či sa nebojím, či ma niečo netlačí alebo nebolí… Tri dni po tom, ako som zistila, že čakáme bábätko, mi priniesol veľký valcovitý vankúš pre tehotné, aby sa mi lepšie spalo. To som ešte mala brucho ako prepadnutý lavór, ale tak, inak je zlatý.
Ako išiel čas a absolvovali sme všetky vyšetrenia – ešte aj také, ktoré sme si priplatili, aby sme mali istotu – Marek bol stále so mnou. Zúčastňoval sa všetkých ultrazvukov, na všetko sa pýtal, všetko študoval… proste aktívny otecko. Keď prišiel ôsmy mesiac tehotenstva, začal sa mi skracovať krčok maternice. Ležala som týždeň v nemocnici, dostávala infúzie a môj Marek sa skoro zrútil. Ja som ho upokojovala, že je to bežné, že som pod kontrolou a že aj keby... vyspovedal všetky lekárske zmeny v nemocnici aj sestričky. Bál sa.
Rodila som bez partnera
Našťastie, dieťatko sa pekne udržalo až do 41. týždňa, takže som si ponosila aj navyše. Rozhodla som sa rodiť bez neho. Neprotestoval. Chápal, že by bol skôr na nervy ako nápomocný, a dokonca si myslím, že si trochu aj vydýchol. My ženy to predsa vieme na mužoch vycítiť – aj keď hovoria opak alebo sa tvária inak. Laurinku som teda odrodila sama. Marek bol so mnou na vzdychárni a potom na chodbe, no maličkú videl až pekne upravenú, keď jej pripínali číslo na ručičku. Strihanie pupočníka sme rozumne vynechali. Plakal, ja som plakala a všetci sme boli šťastní.
Rýchlo to uzavriem. Čo ma však prekvapilo, bolo, že naši známi to stále riešia. Pýtajú sa, prečo nebol pri pôrode, aký je to zážitok, aké je to čarovné a neopakovateľné... je za čudáka a ja tiež, že som si nechala ujsť takú príležitosť. Prepáčte, nechala. Ja viem, teraz je taký trend, že ockovia vidia mamky v plnej sile, a je to super. Ale ja poznám svojho chlapa a viem, že by to nezvládol. Možno by zvládol, ale pre pokoj všetkých som ho radšej nechala stáť na chodbe, keď išlo do tuhého. Bol by schopný ma vyrvať z rúk lekárov a zobrať domov, len aby ma to nebolelo :)
Neviem, prečo by to malo byť nejaké zlé, rozhodnúť sa rodiť sama, nemať pri pôrode muža. Necítim sa ukrátená o čokoľvek, práve naopak. Marek je skvelý ocko a o dcérku sa stará ukážkovo.
Veronika, mama 9 mesačnej Laury.
Odborník radí: Aký je názor pôrodníkov na prítomnosť ocka pri pôrode?
Prítomnosť otcov pri pôrode: Čo ich motivuje a aké majú potreby?
Účasť otcov pri pôrode sa v posledných desaťročiach stala samozrejmosťou. Hoci ide o novodobý trend, jeho prínos pre matky aj otcov je nesporný. Austrálska štúdia vedená odborníkmi z Brisbane však odhalila nielen dôvody, prečo muži chcú byť pri pôrode, ale aj výzvy, s ktorými sa stretávajú. Prečo chcú byť otcovia pri pôrode?
Dôvody sú hlboké: cítia zodpovednosť, túžia ochraňovať svoju partnerku, milujú ju a považujú to za „správnu vec“ . Taktiež chcú byť svedkami zázraku narodenia alebo rešpektujú prianie svojej partnerky. Na druhej strane, 12,8 % mužov priznalo, že sa cítia pod tlakom zo strany partnerky, spoločnosti (10,8 %) alebo kultúrnych očakávaní (9,6 %). Pre niektorých ide o účasť z povinnosti, aby sa vyhli kritike.
Otec ako kľúčový hráč: Otcovia preberajú významnejšiu úlohu v rodinách
Prítomnosť otcov má pozitívny vplyv na matku aj dieťa. Skracuje dĺžku pôrodu, zmierňuje stres a emocionálne napätie matky a podporuje vytvorenie vzťahu otca k novorodencovi. Napriek tomu niektorí muži zažívajú pri pôrode negatívne emócie, ako je strach či pocit zbytočnosti.
Ak práve riešite túto dilemu, porozprávajte sa o tom spoločne a zvážte všetky pre a proti, ale hlavne - nikoho do ničoho nenúťte.
Ak sa s nami chcete aj vy podeliť o svoj príbeh, napíšte nám ho na: koscelnikova@orbisin.sk