Rodičia túžia po tom, aby ich deti boli samostatné, a pritom im to vôbec neumožnia
„Ja sám!“ Tak, dočkali ste sa. Aj vaše batoľa úspešne dorazilo do štádia, kedy si chce všetko vyskúšať samé a akúkoľvek pomoc vylučuje? Tešte sa z toho, podporujte ho, ale stojte pri ňom, pretože nie všetko, na čo si trúfne, dokáže aj zvládnuť...
Samostatnosť dieťaťa je veľmi dôležitá téma
Je to niečo, čo je potrebné „pestovať“. Vo veľkej miere súvisí s vierou, ktorú vo svoje dieťa máme. Ak si myslíme, že je nešikovné, že ho treba vodiť za ručičku, že nič nevie a my ho všetko musíme naučiť, lebo je nutné sa oňho starať, „strážiť ho“…, dieťa to cíti a správa sa presne tak, ako od neho rodič očakáva. V tomto prípade – nesamostatne. Ak veríme, že dieťa nechce robiť žiadne zlé veci, nechce si ublížiť, nechce nás naštvať… Chce iba skúmať, učiť sa, osamostatňovať sa – vidíme veci inak… A vidíme svoje dieťa inak! A ono sa potom tiež správa inak.
Ako podporiť samostatnosť dieťaťa?
Najskôr si požičiam slová talianskej lekárky Marie Montessori (zakladateľky predškolskej pedagogiky, založenej na rešpektovaní individuality každého dieťaťa), ktorá hovorievala, že nikdy by sme nemali za dieťa robiť veci, o ktorých vieme, že ich už samo zvládne. Nie je potrebné dieťa ráno obúvať len preto, že mu to trvá dlho. Lepšie je vyhradiť na to viac času, než mu brať šancu sa osamostatňovať.
- Dieťa sa chce učiť samostatnosti.
Od nás sa očakáva, že mu dáme príležitosti, kedy si to bude môcť vyskúšať – obliecť sa, pripraviť si jedlo, zbaliť si batoh na nejaký krúžok alebo pomáhať nám dospelým s našimi úlohami... - Nechajte dieťa čo najčastejšie samostatne rozhodovať.
Najlepším spôsobom je dávať mu na výber z dvoch variantov, oboch prijateľných pre dieťa i pre rodiča. („Chceš si obliecť tieto modré tepláky alebo zelené?“ „Na desiatu chceš jogurt alebo puding?“) - Neodpovedajte hneď na všetko…
Doprajte dieťaťu čas sa zamyslieť. Vracajte mu jeho otázky späť… „Mami, kde je ocko?“ „Kde myslíš, že je?“ Nemyslím nejako „hrubo“, skôr dieťa povzbudiť, aby sa zamyslelo nad tým, kde ocko je. V zložitejších otázkach, napr. v starostlivosti o domáceho miláčika – je vhodné odkazovať na ďalšie zdroje, napr. knihy, internet... - Neberte dieťaťu nádej…
Nezhadzujte ho! Niektoré vety skutočne dokážu dieťa odradiť, nielen od toho, o čo sa snaží teraz, ale aj o čo sa môže snažiť neskôr. „Nelez tam, spadneš!“ alebo „Ja ti ten jogurt podám, aj tak tam nedosiahneš.“ Ak si zahryznete do jazyka a nepoviete nič, možno si dieťa samo dôjde pre stoličku, prisunie si ju a dosiahne tam, kam potrebuje! - Oceňujte snahu…
Niekedy sa niečo jednoducho nepodarí. Nie je treba lamentovať, nie je treba dlho vysvetľovať alebo dokonca komentovať štýlom: „Ja som ti hovorila, že to nejde“, alebo „Nezvládneš to“. Alebo ešte horšie: „Ty si nešikovný.“ Stačí povedať napr.: „Toto je náročná úloha. Vyliezť na taký vysoký strom je také ťažké.“ - Skúste nehovoriť o dieťati v jeho prítomnosti a neodpovedať na otázky, ktoré sú mierené naňho. Až sa nabudúce susedka spýta: „A ako sa voláš?“ a vaše dieťa sa bude hanbiť a nebude chcieť odpovedať, nehrňte sa rýchlo s odpoveďou vy… Dajte mu čas. A rešpektujte, ak nebude chcieť odpovedať.
- Verte vlastnému dieťaťu, rešpektujte ho…
A správajte sa k nemu tak, ako by ste vy chceli, aby sa ono správalo k vám a ku všetkým ľuďom vo vašom okolí…“
