Neplač, už si predsa veľká! Prečo nám emócie našich detí tak prekážajú?
Rozčuľuje vás hnev vášho dieťaťa? Nedokážete zniesť jeho plač a máte potrebu okamžite odviesť jeho pozornosť iným smerom a rýchlo ho utíšiť? Pozrite sa na to, čo vám deti zrkadlia, a prečo je potláčanie ich pocitov nebezpečné.
Zo života:
Bežné ráno, odchod do škôlky. Trojročná Zuzka sedí na dlážke v detskej izbe a bojuje s ponožkou, ktorú nie a nie navliecť na nohu. Po chvíli neúspešného boja sa jej zmocní hnev spojený s pocitom bezmocnosti. Začne kričať, po lícach jej stekajú slzy a ponožka letí na opačný koniec izby. A nielen ponožka.
Zuzkin hnev si odnesie aj bábika, ktorá je poruke a zásuvka so spodnou bielizňou. Nakoniec vyzerá ako po jadrovom výbuchu polovica detskej izby. Situácia dvíha tlak nielen malej Zuzke, ale aj jej rodičom. „Čo to vyvádzaš? Okamžite s tým prestaň! Upokoj sa! To sa nerobí. Nemáš na také správanie dôvod! Dostaneš na zadok, ak s tým neprestaneš!” reagujú nahnevaní rodičia. Aktuálne pôsobí ako po výbuchu celá rodina. Zuzka nevie, čo sa stalo, netuší, prečo nemôže prejaviť to, čo cíti. Potrebuje sa predsa zbaviť toho nepríjemného pocitu, ktorý ju svojou intenzitou takmer rozpučil. Nerozumie, prečo na ňu rodičia kričia.
Postupne sa však naučí, že dať najavo svoje emócie nie je správne. Nie je to totiž v súlade s očakávaniami mamy a otca. A Zuzkini rodičia? Nevedia, ako naložiť s jej hnevom. Chcú sa ho len rýchlo zbaviť, pretože takto sa predsa správať nepatrí a kvôli dcérinmu hnevu sa cítia nepríjemne.
Dobrá rada pre rodičov: Deti potrebujú uvoľniť svoj HNEV!
Prečo v nás emócie našich detí vyvolávajú hnev a frustráciu?
Prečo nás tak neskutočne rozčuľuje, keď dieťa plače, hádže sa o zem, a prečo máme mnohokrát pocit, že nám to robí naschvál? Ako môžeme prispieť k tomu, aby sa deti svoje emocionálne prejavy naučili zvládať?
Prečo nám prekáža hnev detí?
Len málokto dokáže zachovať pokoj Angličana, keď sa jeho potomok rozzúrene váľa po zemi a „vypúšťa paru”, pretože ho niečo nahnevalo alebo keď usedavo plače kvôli nejakej maličkosti. Väčšinou máme tendenciu okamžite zasiahnuť a nejakým spôsobom ho „spacifikovať” – utíšiť ho či odviesť jeho pozornosť. Snažíme sa urobiť všetko pre to, aby mu bolo zase dobre. Robíme to však skutočne kvôli dieťaťu alebo sa len snažíme vyhnúť kriku a plaču, lebo nás tak veľmi irituje?
Samotný hnev nášho potomka nie je problém. Je to prirodzená emócia, ktorú sme spolu so strachom dostali do vienka, keď sa vyvíjal náš ľudský rod. Jeho prapôvodnou funkciou bolo vyburcovať človeka k akcii, k útoku, dodať mu odvahu konať, a tým zabezpečiť naše prežitie. Ak sa dieťa hnevá, pociťuje určitý vnútorný tlak a celkom prirodzene ho potrebuje uvoľniť. Jeho „akcia” (uvoľnenie hnevu) je teda v poriadku. Problémom býva reakcia, akú vyvolávajú emócie v nás rodičoch.
„Ak vám prekážajú negatívne emócie alebo správanie vášho dieťaťa, väčšinou máte problém vy, nie dieťa. Deti sú naším zrkadlom,” poukazuje na zaujímavú skutočnosť klinická psychologička a autorka unikátneho projektu EQ výchova detí, dvojnásobná mama Mgr. Michala Šuranová.
Väčšina dospelých má potrebu okamžite zasiahnuť a neželané emócie nejakým spôsobom (a ideálne čo najrýchlejšie) zastaviť a potlačiť. Najčastejšie dieťa usmerňujeme vetami: „Upokoj sa! Hlavne sa upokoj!” Deti do šiestich rokov však nie sú schopné ovládať svoje emócie a už vôbec nie skrotiť ich behom stotiny sekundy. Je na nás, rodičoch, aby sme išli deťom vzorom a ukázali im, akou vhodnou formou môžu negatívne emócie vypustiť. Otázkou však zostáva, prečo emóciám nechceme dať v našom živote priestor.
Nehnevajte sa na deti! Sú vašim zrkadlom
„Mnohí dospelí rozdeľujú emócie na pozitívne a negatívne a chceli by cítiť len radosť. Pravdou je, že hnev, smútok a strach sú síce nepríjemné, ale napriek tomu, že nás dostávajú do nechceného nepohodlia a situácie zraniteľnosti, majú v sebe väčšiu energiu ako radosť a ženú nás v živote vpred. Je našou zodpovednosťou voči deťom začať sa na emócie pozerať ako na našich pomocníkov,” vysvetľuje Michala Šuranová.
Čo nám deti svojim správaním zrkadlia?
Všimnite si, aké prejavy vám najviac prekážajú u vašho dieťaťa či u iných ľudí. Hlasný smiech, prílišná spontánnosť či plač pre každú maličkosť? Pravdepodobne sú to práve tie prejavy, ktoré boli neželané u vás doma, keď ste vy sami boli deťmi, a vy cítite podvedomý hnev za to, že ste na ne v detstve nedostali priestor. Neustále vás ktosi zahriakoval a káravé hlasy rodičov ostali vo vašej hlave. Pravdepodobne si svoje emócie nedovolíte naplno prejaviť ani teraz, veď „to sa nepatrí”. Ako s tým naložíte pri svojich deťoch?
Rodičovstvo je náročné, ale aj krásne v tom, že je cestou sebapoznania. Nevychovávame len svoje deti, ale s deťmi rastieme aj my sami, pretože sa im snažíme dať do života to najlepšie. Deti z nás však nevedomky vyťahujú aj naše vlastnosti, prejavy, strachy a bolesti, o ktorých nevieme, alebo sme sa rozhodli ich potlačiť.
Zranené dieťa v nás
Často odkrývajú práve tie veci, ktoré odmietame a ktoré si pred sebou nechceme priznať. „Emocionálne prejavy detí v nás otvárajú naše slabé miesta, ukazujú nám to, čo v nás ostalo citlivé, nezahojené z nášho detstva. Ak si naše boliestky odmietame pripustiť, nereagujeme na naše dieťa ako múdry dospelý, ale z pozície dieťaťa, ktorému bolo ublížené.
Málokto z nás mal ako dieťa ideálne podmienky na to, aby sa naučil spoznávať, prijímať a vyrovnať sa so zložitým svetom emócií, predovšetkým s tými „menej príjemnými”, ako sú hnev, smútok, strach či bezmocnosť. Rodičia, prípadne učitelia nás viedli skôr k tomu, aby sme tieto emócie potláčali.
Keď vidíme otvorené prejavy emócií nášho potomka, ťažko sa s nimi vysporadúvame a reagujeme tak, ako nás to naučili naši rodičia. My sme sa hnevať nemohli a teraz sa snažíme zabrániť týmto prejavom u našich detí. Nemilosrdne totiž poukazujú na naše zranené vnútorné dieťa, ktoré kedysi nemohlo slobodne prejaviť svoje emócie a nebolo prijímané také, aké skutočne je. Ak by sme dali totiž hnevu či iným pocitom voľný priebeh, stali by sme sa viac zraniteľnými,” hovorí psychologička. Dodáva, že ak sa nám podarí priznať si naše slabé miesta a venujeme im pozornosť, ktorú potrebujú, dokážeme dať deťom to, čo chýbalo v detstve nám.
Namiesto blokovania emócií ich môžeme naučiť ako majú svoj hnev, smútok alebo strach identifikovať, pomenovať a pracovať s ním.
Voňa MAMY je pre pocit bezpečia najdôležitejšia
Prvé 3 roky života sú dôležité
„Pre človeka je kľúčové obdobie prvých troch rokov, keďže vtedy sa dieťa intenzívne rozvíja v motorickej a kognitívnej oblasti a zároveň sa vyvíja aj sociálno-emocionálna stránka osobnosti. Záleží na tom, do akej miery je prostredie dieťaťa bohaté na rôzne podnety a emócie. Tiež je mimoriadne dôležité, aký typ vzťahovej väzby si dieťa s mamou utvorí, to znamená, či sa na ňu môže spoľahnúť, či mu mama poskytuje pocit bezpečia alebo naopak cíti neistotu a ohrozenie.
Mnohí rodičia sa odmalička snažia dieťa nasilu viesť k samostatnosti, prakticky od narodenia ho učia, aby zaspávalo samo a nechávajú ho osamote plakať v postieľke. Dieťa tak nemá odkiaľ nadobudnúť istotu a dôveru v seba i druhých,” objasňuje korene problematického prístupu k emóciám psychologička.
„Ak chceme dieťa viesť k zdravému prístupu k svojim emóciám, je veľmi podstatné, aby sme mu prejavovali lásku, vypočuli jeho emocionálne prejavy a reagovali na jeho potreby. Zároveň sa ho snažíme učiť prežívať a vnímať svoje pocity. Neskrývame a nepotláčame pred nimi to, čo prežívame my a nebránime im v prejavovaní svojich emócií. Ak cítime smútok, dáme ho najavo aj pred dieťaťom. Ak je nešťastné a plače, nesnažíme sa ho presviedčať, že smutné nie je. Skúsme s ním radšej rozoberať to, čo cíti, pýtať sa ho, čo sa stalo a prečo plače. Ono sa postupne naučí pomenúvať svoje pocity, poznávať ich a neskôr ich aj spracovávať,” radí Mgr. Šuranová.