Cisárovné: Ako moje tri dievčatká prišli na svet cisárskym rezom
Keby mi niekto pred šiestimi rokmi hovoril, že ma namiesto prirodzených pôrodov čaká niekoľko dramatických pôrodov cisárskym rezom, asi by som na mieste skolabovala.
Cisársky rez? Ja nie
Pamätám si, ako som počas svojho prvého tehotenstva listovala v MAMA a ja a všetky články o cisárskom reze som totálne ignorovala, pretože obvod mojich bokov a odhodlanie nasvedčovali tomu, že prirodzený pôrod zvládnem bravúrne a už po pár hodinách budem s dieťaťom behať po oddelení svižne ako antilopa (neviem, kde som vzala to presvedčenie, pretože môj beh odmalička pripomína viac kačacie preteky než antilopie ladné skoky).
Ale ako sa hovorí, žena mieni, pôrodník mení... a veruže to bolo tak.
Prvý cisársky rez: Veľké bábätko
Prvé dieťa prišlo na svet po označení „fetus magnus“ (t. j. veľký plod – úprimne, čakala som, že porodím pätnásťkilovú škôlkarku), o dva týždne skôr, po vyvolaní. Doteraz neviem prečo, keďže vo finále vážilo naše prvorodené dievčatko necelé štyri kilogramy. Každopádne, pôrod sa rozbehol, s manželom sme tlačili, čo sme vládali (aj nevládali), statočná sestrička sa na mňa v tých najnapínavejších momentoch vrhala svojimi skúsenými lakťami ako krčmová bitkárka, no nepomáhalo.
Keď po najdlhších deväťdesiatich minútach môjho života dobehol pán primár, naordinoval nám cisársky rez a začala sa trma-vrma. Oddelenie sa rozbzučalo ako včelí úľ, všade pobehovali biele plášte a vyplašené tváre a ja, napoly mŕtva od vysilenia a napoly od strachu, som sa nadýchla z priehľadnej masky, aby som sa po pár hodinách spánku dozvedela, že som mamou malej Terezky.
Tú mi v nasledujúce ráno priniesla ukázať pani sestrička. Terezka bola fialová ako hrozienko, ale zdravučká a krásnučká, juch! Môj vrodený entuziazmus ma teda postavil na nohy a hoci prvé kroky smerom k umývadlu v nemocničnej izbe vyzerali ako po preflámovanej noci (čo v podstate nie je ďaleko od pravdy), čoskoro som sa rozhýbala a keď dnu nesmelo nakukla sestrička s nádobkou na veď-viete-čo, takmer odpadla, pretože som si medzi jej návštevami stihla umyť vlasy.
Dva problémy predsa len po pôrode cisárskym rezom prišli – prvý bol nástup laktácie a druhý smiech. Laktácia prišla až na štvrtý deň od pôrodu, takže dovtedy bola milá Terezka ponechaná napospas sestričkovským receptom na dojčenský plač.
Prežili sme však bez ujmy a dojčili sa krásnych osemnásť mesiacov (babky sa nestačili čudovať). Druhým problémom bol smiech. Ten nastúpil už v prvý deň po pôrode, avšak jeho kvalita a celková choreografia pripomínali skôr ranné nevoľnosti spred pôrodu, pretože pri každom náznaku chichotu som si inštinktívne držala čerstvú jazvu a v predklone vyludzovala zvláštne, do nôt nezapísateľné zvuky. A, samozrejme, čím viac smiech bolí, tým viac príležitostí naň okolie ponúka. Som šťastná, že z tohto obdobia môjho života neexistuje žiaden videozáznam, pretože by sa pravdepodobne stal hitom internetu.
POUČENIE č. 1:
ČÍTAŤ CELÉ VYDANIE ČASOPISU „MAMA a ja“ – nikdy nevieš, ktorá z informácií sa ti v budúcnosti môže hodiť.
Život v EGYPTE: Cisársky rez vraj menej bolí a je to pre ženy pohodlnejšie
Druhý cisársky rez: Zdravotné problémy bábätka
Počas druhého tehotenstva som systematicky pracovala na tom, aby som mohla druhé dieťa rodiť prirodzene (systematická práca v podstate znamenala načítavanie materiálu a prosíkanie môjho gynekológa-pôrodníka, aby mi to dovolil).
Chvíľu som mala pocit, že úspech (čiže normálny nábeh pôrodu a prisatie na pôrodnej sále) mám na dosah ruky. Vtedy prišlo kontrolné sono v 29. týždni. Po zistení, že dievčatko v mojom lone má vážne zdravotné problémy, som bola s narýchlo kúpeným pyžamom hospitalizovaná na bratislavských Kramároch.
Šarlotienka, maličká a krehučká ako snehová vločka, sa – rovnako ako jej staršia sestrička, narodila cisárskym rezom. Tentoraz som však bola pri vedomí. Pôrod (o ktorom sa všetci naokolo dušovali, že bude omnoho lepší než ten predošlý, ha-ha-ha) prebehol za obrovskej podpory personálu. Všetci boli nežní, milí a povzbudiví a hoci to s našou malou vločkou vyzeralo veľmi zle, nikto ani na chvíľu nestratil z tváre nádej.
Po pôrode ma rovnako ako pri Terezke uspali a keď som sa prebudila na pooperačnej izbe, šťastný pôrodník mi zvestoval, že dieťa žije a je stabilizované. Juchacha! A tak, hoci sa žiadne prisatie na pôrodnej sále nekonalo (maximálne tak moje prisatie k priesvitnej maske, ale to sa nepočíta) a svoju nádhernú cisárovnú som si mohla privinúť až o pár dní, všetko nakoniec dobre dopadlo.
Samozrejme, s laktáciou a smiechom sa situácia vyvinula podobne ako pri prvom pôrode, ale s chôdzou to bolo o kúsok lepšie (čo v realite znamenalo šuchot papúč rýchlosťou leňochoda z Doby ľadovej), a to mi veľmi zdvihlo sebavedomie. Ako mínus hodnotím svoju nepripravenosť na dlhý nemocničný pobyt (a poviem vám, motkanie sa po obchodoch pár dní po pôrode, to si ani žena-shopoholička nedokáže užiť).
POUČENIE č. 2:
PRIPRAVIŤ SI TAŠKU DO NEMOCNICE VIAC NEŽ DVA MESIACE VOPRED – nikdy nevieš, či sa tomu tvojmu drobčekovi nepodarí prísť na svet trochu, alebo aj väčšiu trochu skôr.
Tretí cisársky rez: Plánovaný
Počas tretieho tehotenstva nikomu (a dokonca ani mne) nenapadlo, že by som mohla rodiť prirodzene a ani som sa o to nepokúšala. Pekne som čakala na plánovanú operáciu K (K ako Katka) a uvažovala, aké to bude tentoraz. Aby sa mi nečakalo ľahko, do hry sa zamiešali zlé genetické výsledky a niekoľko pôrodných scenárov vlastnej tvorby (z ktorých som si nedokázala vybrať ten najdesivejší). Po dlhom zvažovaní som sa opäť rozhodla pre lokálnu anestéziu, rozhodnutá vidieť naše dievčatko hneď ako sa narodí.
V deň K (hospitalizovaná som bola deň vopred, strávila som ho písaním statusov na sociálnej sieti, dokonca som sa sama fotila s rôznymi „kúlovými“ náramkami od nemocničného personálu, skrátka nuda v Brne; jediným rozptýlením boli sestry, ktoré boli za mnou dvakrát s ponukou „sterilizácie“ – keďže šlo o tretí cisársky pôrod, ale pretože som sa vôbec necítila ako uhorka, obe sestry odišli bez podpisu) som od nervozity takmer nedokázala uvažovať.
Keď ma predstavili anestéziologičke, vedela som, že niet úniku. Veľmi mi nepomohlo ani keď som musela nadiktovať mená – dievčenskú a chlapčenskú alternatívu – vopred. Ľahla som si, prehodila pár slov s personálom, a operácia sa začala. Všetky tie pocity mi už boli známe, ale keď sa Katka (úplne zdravá a úplne prekrásna) narodila a začula som jej hlasný plač, bolo to ako po prvý raz.
Katka ručala, lekár ju držal na rukách ako v disneyovke „Leví kráľ“ a ja som do tohto nádherného okamihu kričala, plná materského vzrušenia (nepamätám si presne svoje slová, bolo to dačo ako „To je nádherné! To je krásne! Ja som taká šťastná!). Keď som na chvíľu zmĺkla, lekár sa naklonil cez plachtičku deliacu moju šťastnú hlavu od reznej rany a sucho skonštatoval: „Dúfam, že vás tu o rok nemáme zas.“ Laktácia nabehla okamžite, stehy prežili návaly radosti i hlasného smiechu a že som chodila svižne ako antilopa, to mi snáď veríte.
Neviem, čo pre mňa budúcnosť chystá a jazva, tichá svedkyňa mojich drám a brána mojich detí do tohto sveta, nechce nič prezradiť. Verím, že ak príde ďalšie dieťa, budem na pôrod pripravená. A ak nepríde, aj tak dobre.
POUČENIE č. 3:
KAŽDÁ SKÚSENOSŤ JE OBOHATENÍM – pre teba i pre človeka, ktorý sa niekedy môže ocitnúť v podobnej situácii.
