Život v nákladiaku: Náš domov máme stále so sebou
Petula Wendtland je mamou dvoch detí a spolu so svojím manželom tvoria viac než akčný pár. Aktuálne cestujú v Mexiku, no na cestách sú už päť rokov. Necestujú len tak hocijako, ale v prerobenom nákladnom aute. Pre niekoho možno niečo nepredstaviteľné, pre nich úplná samozrejmosť a najlepšia vec na svete.
Stáž na Taiwane, klinika v džungli
Pochádzam z Malých Karpát, kde som aj vyrastala. Vo Viedni som vyštudovala medicínu, absolvovala som stáže vo Švajčiarsku a na Taiwane. Po štúdiu som pracovala v Guatemale, v malej klinike v džungli, kde som ako jediná lekárka riešila prakticky všetko – od malárie, pôrodov až po očkovanie detí. Vedela som si poradiť takmer so všetkým, no ľudia s traumami ma trápili natoľko, že som sa rozhodla spraviť si atestáciu zo psychiatrie a psychoterapie. Svojho manžela som spoznala cez kamarátov v Nemecku, kde som aj pracovala.
Cestovanie nadovšetko
Cestovala som vždy veľmi rada. Keď som začala pracovať v Nemecku a v banke sa ma pýtali, na čo chcem sporiť a kde zúročia moje peniaze, len som sa smiala, že mne stačí letenka. Mala som relatívne málo vecí, vedela som sa rýchlo zbaliť a presťahovať kamkoľvek. Akonáhle som mala voľno v nemocnici, utekala som na letisko, aby som mohla spoznávať svet. Aj počas štúdia sme veľa cestovali s mojím bratom a kamarátmi. Vlakom sme sa presúvali po Rakúsku, spoznávali sme krajinu. Precestovala som Európu, Maroko, Indiu, Kambodžu, Thajsko, Taiwan, Brazíliu, Guatemalu, Mexiko, Honduras, Kubu a Kanadu.
Protiklady sa priťahujú
Môj manžel, keď sme sa spoznali, bol úspešný IT technik, šťastný, finančne nezávislý, tešil sa z dobrého auta. Ja som bola jeho úplný protiklad – bez auta, nezávislá, slobodná, s krídlami v oblakoch. Najradšej som cestovala vlakom, a to každú voľnú chvíľu. Pri našom spoločnom tzv. „len ruksakovom“ výlete do Vietnamu som pochopila, že ak chceme cestovať spoločne, musíme si zaobstarať nejaký náš dopravný prostriedok. A snom môjho muža bol prerobený nákladiak.
Prerábka auta podľa knihy
Sníval o tom tak veľmi, že do toho jedného ruksaka do Vietnamu si zobral hrubú ťažkú knihu o tom, ako prerobiť nákladiak. A to pritom môj muž predtým maximálne zmontoval stôl podľa návodu. Ja som pôvodne chcela menšie terénne auto, on chcel obytné auto, s ktorým sa dostaneme úplne všade a ktoré bude vedieť sám opraviť. Zistili sme, že existujú podobne nadšení ľudia, ktorí sa tomu venujú, dokonca aj profesionálne. Nákladiak bol sen, ktorý si môj manžel vysníval a túžil zrealizovať. V prvom nákladiaku sme začali cestovať s osemmesačnou dcérou, vyrazili sme do Švédska, potom do Maroka, prešli sme Severnú Saharu, dokonca tri mesiace offroad. Neskôr sme precestovali Pobaltie, Fínsko, Nórsko, Švédsko. Zistili sme, že toto auto bolo tak akurát pre rodinu s jedným dieťaťom, a my sme plánovali ešte druhé dieťa. Tak sme sa rozhodli auto predať a kúpili sme druhé, v ktorom už teraz cestujeme päť rokov.
Expedičný nákladiak je naším domovom
Poučení skúsenosťami a chybami získanými pri prvom aute sme sa rozhodli kúpiť hasičské nákladné auto zo Švajčiarska, ktoré malo najazdených asi 38 000 kilometrov. Bolo uskladnené vo vyhrievanej garáži, nemalo vôbec žiadnu hrdzu, bolo v perfektnom technickom stave. Následne ho manžel dva roky prerábal, dokonca sme predali náš vlastný dom, ktorý sme niekoľko rokov splácali. Chceli sme totiž tri roky cestovať, kým dcéra nenastúpi do škôlky. Ja ako psychiater som online pracovať nemohla a manžel nemal v pláne popri cestovaní pracovať, takže sme potrebovali finančnú rezervu z predaja domu, vďaka čomu sme si mohli kúpiť aj náš expedičný nákladiak.
Plány veľké, no prišla pandémia
Veľmi sme túžili precestovať Mongolsko a Áziu, no povedali sme si, že si to rozložíme na tri roky. Chceli sme prejsť Hodvábnu cestu do Mongolska, do juhovýchodnej Ázie a ďalej sme už plán nemali. Vyrazili sme v novembri 2019. Začali sme v Grécku, no v marci 2020 vypukla pandémia a hoci sme boli blízko tureckých hraníc, museli sme sa vrátiť do Nemecka. Keďže sme predali dom, štyri mesiace sme stáli s autom na lúke vedľa svokrinho domu, na severe Nemecka. Ten čas hodnotím ako prudko rodinne intenzívny. Veľmi veľa sme vtedy pomáhali ľuďom, ktorí sa kvôli pandémii báli ísť napríklad aj do obchodu. Popritom sme bilancovali, či sa ešte vôbec bude dať cestovať. Na jeseň 2020 sme sa pokúsili opätovne vyraziť na východ, podarilo sa nám tentokrát presunúť do Turecka, kde sme boli tri mesiace, a začiatkom leta sme sa vrátili do Nemecka a na Slovensko. Tretí pokus dostať sa „na východ“ bol úspešný. Irán bola krajina otvorená na cestovanie, takže sme to využili a precestovali aj Arabské Emiráty a Omán. Zase sme sa vrátili do Nemecka, ale tentokrát preto, aby sme dcéru zapísali do školy.
Svet sa otvoril, nemohli sme zostať na mieste
Zrazu sme videli, že je už pre cestovanie otvorený celý svet. Všetci z nášho okruhu cestovateľov balili kufre a išli preč. Do Nemecka sme sa vrátili preto, že dcéra musela ísť do školy. Začali smerozmýšľať, či naozaj musí, keďže sme spoznali cestovateľov, ktorí cestovali aj so staršími deťmi. Povedali sme si, že skúsime teda i my. Reakcie našich priateľov a známych na vycestovanie boli veľmi pozitívne. Tým, že sme všetko dlho pripravovali, nebolo to veľmi rázovité alebo niečo, čo by nik nečakal. Rodičia sa trošku obávali, kedy sa znova najbližšie uvidíme, nakoľko vďaka pandémii nás videli častejšie, ako sme plánovali.
Prerábky
Všetky prerábky áut boli spojené s procesom, od počiatočných nulových skúseností až po reálnu predstavu, koľko prerábka a samotné auto finančne stojí. Prvý nákladiak bol pre nás veľkou neznámou, pri druhom sme sa poučili z chýb, ale asi keby sme robili tretí nákladiak, tak by sme zase niečo urobili inak. Všetko, čo tam máme, využívame niekoľkokrát na rôzne veci a musí to byť v kvalite, ktorá niečo vydrží. Naše auto je z roku 1989, nie je tam ani taká elektronika, všetko sa dá vymeniť. Môj manžel sa naučil naozaj všetko opravovať a vymieňať. Už sa vyzná takmer vo všetkom a veľmi ho to baví a napĺňa.
Náš domov máme stále so sebou
Veľkou výhodou je, že si vieme meniť výbavu nákladiaku. Začínali sme s kočíkom a krosnami, neskôr s bicyklami či thajskou motorkou, na ktorej sme vedeli ísť všetci štyria. Aktuálne máme so sebou dva horské bicykle pre deti, bicykle („skladačky“) pre nás, kajak a podobne. Každá krajina je o iných aktivitách. Cestujeme pomaly, spoznávame okolie, chodíme na cyklotúry alebo sa plavíme kajakom po nejakej rieke, učíme sa chytať ryby. Sme veľmi šťastní, že auto je priestranné. Deti majú tzv. „kóje“, malinkú komnatu, ktorú majú len pre seba. Tým, že vieme mať k dispozícii až 400 litrov vody a dostatočné množstvo solárnej energie, vieme byť dlho aj na jednom mieste. Dokonca si pečieme svoj vlastný kváskový chlieb. Sprchu máme vo vnútri i vonku, máme mrazničku, chladničku. Vieme naozaj dlho prežiť niekde, kde nie je infraštruktúra. Nakúpime raz za čas vo veľkom a potom dlhšie nemusíme nič riešiť.
Mama v Dubaji: Nevedela som, do čoho idem, ale neľutujem to
Cestujeme pomaly
Tak, ako cestujeme dnes, sme na začiatku necestovali. Spomalili sme. Začali sme viac spoznávať okolie. Spomalil sa aj samotný život, venujeme veľa času vzťahom a budovaniu silných rodinných väzieb. Spoznali sme mnoho cestovateľských rodín z celého sveta. Deti majú kamarátov z ktoréhokoľvek kúta sveta. Neriešia, či je to Francúz, Španiel alebo Mexičan, pre nich je dôležité, aby sa vedeli dorozumieť. Keď boli menšie, nepotrebovali ani rozprávať.
Žiadne plány a minimalizmus
Veľkou výhodou, ktorú si uvedomujeme, je, že žijeme v dnešku a naozaj neplánujeme. Cestovanie nás v mnohom zmenilo. Začali sme inak vnímať aj naše deti, pozorovať ich. Viac sa zaujímame o to, čo robia, prečo to robia, vnímame ich kreativitu, hravosť a tvorivosť. Nadchýna nás skutočnosť, že sme práve takto mohli prežiť ako rodina začiatok ich detstva. Ako ďalšiu výhodu vnímam, že sme maximálne všetko zminimalizovali. Všetko, čo používame, používame naozaj niekoľkokrát. Máme prehľad o tom, čo máme a čo vlastníme, a vieme to dobre využívať.
Z malého priestoru neutečieš
Hoci nákladiak nie je najmenší, nie je to ani rodinný dom. Človek si uvedomí nevýhodu tesného priestoru v prípade konfliktov či sporov. Nemôžete sa zobrať a odísť ráno do práce, kde vyšumíte, a prísť domov s úsmevom na tvári. Musíme sa učiť riešiť konflikty rýchlo a efektívne. Ak na niekoho príde smútok alebo clivota, či už za rodičmi alebo priateľmi, je dôležité byť tu pre neho a podporiť ho. Najhoršia vec pre mňa na cestách je smútok za rodičmi a bratom. Takisto platí, že ak niekto začne nejakú aktivitu, musí ju aj dokončiť a upratať. Nemôžeme pracovať napríklad na legovom meste tri týždne alebo maľovať obraz neviem ako dlho. A hoci spoznáte mnoho skvelých ľudí, jedného dňa sa s nimi musíte rozlúčiť.
Kamaráti na cestách
Niekoľkokrát sme počas našej cesty prispôsobili cestu ľuďom, ktorí nás oslovili. Často sme sa k nim pridali a cestovali sme spolu dlhšiu dobu. Neriešili sme ich smer, len sme chceli tráviť s nimi viac času. Dokonca až tri mesiace sme cestovali s jednou francúzskou rodinou v Amerike a v Kanade. Pre nás všetkých to bol obohacujúci čas. Každý mal akoby vlastnú domácnosť, niektoré spoločné aktivity, deti boli približne rovnako staré, len terén a prostredie sa menilo.
Aplikácie pomáhajú
Používame rôzne aplikácie, kde je poznačené napríklad to, kde sa dá nabrať voda, vyprázdniť toaleta, kde môžeme zostať dlhšiu dobu stáť. Osvedčilo sa nám to v Severnej Amerike, kde sú veľké súkromné pozemky a kde sme naozaj nevedeli, či nestojíme niekomu na pozemku. Aplikáciu sme objavili v Iráne a veľmi nám uľahčuje život. V Iráne bolo tankovanie celodenný projekt. Nafta sa dá tankovať len na naftovú kartu, ktorú musíte mať. Tak sme čakali niekedy dosť dlho na kamionistov, aby sme ich poprosili, či nám tú kartu nepožičajú. Liter nafty = jeden cent. Aj zamieňanie peňazí bolo veľmi náročný oriešok – peniaze sa nedali vybrať z bankomatu, a za pár dolárov ste mali dve tašky peňazí.
Pre deti je nákladiak náš domov
Náš nákladiak deti vnímajú ako svoj domov. Sme spolu už päť rokov na cestách, vyrastajú v tom od mala. Sami povedia: „Poďme domov!“, „Tuto sme my doma.“ Je úžasné sledovať, ako sa hneď vedia zapojiť, zariadiť sa, prispôsobiť sa iným kultúram či podmienkam. Naše deti zažívajú dospelých, ktorí sa tešia, sú radostní, majú svoje záľuby a nie sú takí vystresovaní a nevrní. Väčšinu času trávime vonku, neriešime zlé počasie. Myslím, že sme sa naučili inak vnímať prírodu. Je úžasné žiť v takom malom, no zároveň veľkom priestore, improvizovať a skladať z toho, čo máme okolo seba a nájdeme – od zlomených mušlí cez kamienky a podobne.
Dobre nám je všade
Za tie roky, čo sme na cestách, sa nám páčilo naozaj úplne všade. Bolo veľmi zaujímavé precestovať krajiny počas pandémie a vnímať rozdiely. Strávili sme desať mesiacov v Grécku, päť mesiacov v Turecku, takmer dva mesiace v Iráne, dva a pol mesiaca v Ománe. V Grécku sme zažili ľudí úžasne priateľských k deťom. Keď v metre plakalo dieťa, všetci začali hľadať po vreckách niečo, čo by dieťa utíšilo. Nik nezazeral na matku, čo robí, že jej dieťa plače a prečo jej plače. Takisto sme zažili úžasnú pozitivitu ľudí v Turecku. Napriek politickej situácii a 70 % inflácii chodili usmiati a dobre naladení. V Iráne sme vnímali veľký záujem pomôcť nám s čímkoľvek, v Ománe sme sa ocitli na ťavých pretekoch a dokonca nás hostili veľmi bohatí ľudia. Mnohokrát sa nám stalo, že sme boli niekde na pláži a domáci sa prišli spýtať, či tam budeme ešte za dve hodiny. A o dve hodiny nám doniesli kompletný obed alebo večeru pre celú rodinu z ich obľúbenej reštaurácie. Aktuálne sme v Mexiku, kde pozitívne vnímame prirodzený spôsob života a priateľskosť ľudí. Spievajú si, aj keď stoja a čakajú na hranici. Naozaj sme sa všade cítili veľmi dobre a nie je miesto, kde by sme sa nechceli vrátiť.
Päť rokov 24/7
Najväčšou výzvou počas týchto piatich rokov je zvládnuť spoločný čas 24/7. Vyriešiť konflikty, nájsť kompromis, vedieť sa podržať a byť tu jeden pre druhého. Po rokoch cestovania nás to aktuálne ťahá na jedno miesto, zatiaľ ho ešte nemáme. Ale pravdepodobne to bude Bavorsko. Skúsime sa usadiť a uvidíme, či sa nám to podarí. Je veľa destinácií, ktoré nás lákajú, krajín, ktoré by sa ešte dali spoznať a objavovať. Máme aj veľa pozvaní z celého sveta, kde by sme mohli byť aj dlhší čas. No sme veľmi naplnení tým, čo sme zažili za posledné roky, a vďační za všetko, čo sme spolu ako rodina zažili. To sú spomienky a zážitky, ktoré nám už nik nevezme.
Mama v Innsbrucku: Deti sú tu samostatnejšie a neporovnávajú sa
Fotogaléria