Mama v Innsbrucku: Deti sú tu samostatnejšie a neporovnávajú sa
Mária Jablokov spolu so svojím manželom Andrejom a štyrmi deťmi žije v Innsbrucku už 11 rokov.
Innsbruck je fascinujúcim miestom pre milovníkov histórie, architektúry a prírody v krásnom rakúskom Tirolsku. Keďže Tirolčania sú veľmi muzikálni, kde inde by bolo lepšie rodine, ktorá žije už niekoľko generácií hudbou a predstavuje ich každodenný chlebíček?
Mama v Španielsku: Sople a kašeľ tu za chorobu u detí nepovažujú
Slovenskí umelci v Innsbrucku
S manželom sa obaja profesionálne venujeme hudbe. Spoznali sme sa už ako 14-roční na Konzervatóriu v Bratislave, kde sme v rovnakom ročníku študovali hru na husliach. Po skončení vysokej školy sme žili ešte päť rokov v nemeckom Porúrí a do Innsbrucku sme prišli vďaka tomu, že sa Andrejovi podarilo dostať miesto v tunajšom symfonickom orchestri. Ja sa venujem učeniu na hudobnej škole a príležitostne vypomáham v orchestri. Väčšinu času som však doteraz strávila na materskej dovolenke s našimi štyrmi deťmi.
Cítime sa ako doma
V Innsbrucku sa nám skutočne žije veľmi fajn. Už po mesiaci sme si hovorili, že sa tu cítime skoro ako doma a tento pocit pretrváva dodnes. Hory nám boli vždy blízke a aj tunajší ľudia nás prijali veľmi srdečne. Zo začiatku nám prišlo veľmi neobvyklé, že si tu ľudia medzi sebou tykajú. A to bez ohľadu na vek či postavenie – starí s mladými, predavačky v obchode so zákazníkmi, kolegovia v práci medzi sebou aj so šéfom. Tykáme si tiež s učiteľkami v škôlke či v škole a v podstate s každým, koho stretneme na ulici. Ľudia sa tiež medzi sebou zdravia, a to nie len v prírode pri turistike, ale aj v jednotlivých častiach mesta, alebo napríklad so šoférom autobusu.
Muzikálne Tirolsko
Hneď sme si tiež všimli, že „Tiroláci” sú veľmi muzikálni. Hudba je samozrejmou súčasťou ich životov. Veľmi rozšírené je tu domáce muzicírovanie, ktoré má v Tirolsku dlhú tradíciu. Či už sa stretne rodina a priatelia a vybalia hudobné nástroje, alebo si spoločne zaspievajú adventné piesne… Amatérske muzicírovanie je tu na mimoriadne vysokej úrovni. Ľudia tiež radi chodia na koncerty a do divadla, hľadisko je väčšinou plné a mnohé predstavenia sú pravidelne vypredané.
Aj medzi deťmi je hra na hudobnom nástroji veľmi rozšírená. Občas niekto vezme nástroj aj do školy a zahrá spolužiakom, alebo deti spoločne s učiteľkami nacvičia muzikál a zorganizujú vystúpenie pre rodičov. Na základných školách sú bežné aj tzv. „hudobné triedy”, v ktorých sa deti síce učia rovnako ako v ostatných, no o niečo viac sa venujú spevu a zúčastňujú sa na rôznych kultúrnych podujatiach.
Netlačí sa tak na výkon detí
Rodiny v Tirolsku sú dosť pohodové, rodičia nie sú príliš úzkostliví a dávajú deťom priestor k samostatnosti. Väčšina detí chodí už od prvej triedy do školy samo a bez problémov cestujú mestskou hromadnou dopravou. Veľmi sa mi páči mentalita rodičov aj učiteľov, ktorí nekladú prílišný dôraz na výkon. Deti navzájom neporovnávajú, všetci fandia všetkým a súťaživosť tu nie je tak zakorenená, ako som to vnímala ja ako dieťa na Slovensku. A toto platí rovnako v hudbe, ako aj v športe.
Práve pre šport sú v Tirolsku mimoriadne dobré podmienky. Letná či zimná turistika, horolezectvo, bicyklovanie… No a keď po lete prichádza sychravé chladné počasie, namiesto depresie človeka naplní radostné očakávanie novej zimnej sezóny. Ľudia si v robote vymieňajú informácie o tom, koľko už „hore” nasnežilo. Tirolské deti stoja na lyžiach od najútlejšieho detstva. Už v škôlkach je každoročne organizovaný lyžiarsky kurz pre deti od troch rokov. Svahy sú tak blízko mesta, že aj po príchode zo školy sa deťom oplatí ísť si poobede ešte na dve hodinky zalyžovať.
Tunajší ľudia využívajú všetky možnosti, ktoré im hory ponúkajú, sú mimoriadne aktívni, a to často až do veľmi vysokého veku. Pre mňa je aj po toľkých rokoch života v Innsbrucku fascinujúci pohľad na ľudí, ktorí v tričku a horúčave nesú lyže, pretože na ľadovci sa dá lyžovať ešte v máji. Tiež stretnúť v MHD niekoho obutého v lyžiarkach nie je nič zvláštne, pretože autobus ho odvezie doslova od dverí domu priamo pod lanovku. Alebo keď si cyklista vezie snowboard na chrbte…, to všetko sú obrazy typické pre Innsbruck.
Muzikantské gény sa nezaprú
Ak sa hovorí, že jablko nepadá ďaleko od stromu, v našej rodine to zatiaľ platí. S manželom obaja pochádzame z muzikantských rodín a naše dve staršie deti už od svojich piatich rokov dobrovoľne hrajú na hudobných nástrojoch a zdá sa, že ich to stále veľmi baví. Najstaršia 11-ročná Veronika hrá na husliach a 9-ročný Peťo na violončele. Mladší 5-ročný syn Maxim zrejme čoskoro začne chodiť na klavír. Funguje tu klasická hudobná škola ako na Slovensku, s tým rozdielom, že deti majú vyučovanie iba raz do týždňa a nemajú hudobnú teóriu ako samostatný predmet. Hudobná škola organizuje množstvo koncertov, deti majú veľa príležitostí vystupovať a dokonca počas pandémie, kedy sa na Slovensku ešte vyučovalo online, naše deti mali koncerty vo veľkej sále, kde boli dodržané predpísané odstupy a všetky vtedy platné opatrenia. Bolo to veľmi povzbudzujúce a aj takáto drobnosť je prejavom toho, akú dôležitosť má kultúra v tunajšej spoločnosti.
Čo sa týka rakúskeho hudobného školstva, stojí za zmienku aj to, že deti, ktoré majú predpoklady venovať sa v budúcnosti hudbe aj profesionálne, nie sú príliš skoro postavené pred záväzné rozhodnutie. Stredná škola je akousi kombináciou gymnázia a konzervatória, takže po maturite je možné pokračovať viac-menej na akejkoľvek vysokej škole. Mne po skončení konzervatória chýbali vedomosti z viacerých odborných predmetov a štúdium napríklad medicíny, alebo školy iného, nehudobného zamerania by už nebolo možné. Mám rada svoje povolanie, no zároveň som spokojná, že naše deti si nebudú musieť vybrať svoju životnú cestu v takom útlom veku, kedy je podľa môjho názoru len málokto zrelý spraviť také závažné rozhodnutie. Naše deti sa okrem hudby venujú aj rôznym iným záľubám a pomerne intenzívne športu.
Do škôlky len deti oboch pracujúcich rodičov
Doma sa s deťmi rozprávame po slovensky a keďže nemáme televíziu, intenzívnejší kontakt s nemčinou deti zažili až ako trojročné v škôlke. Naučili sa veľmi rýchlo a v škole už nemali s nemčinou žiaden problém. Škôlky tu fungujú trochu iným spôsobom ako na Slovensku, deti nie sú rozdelené do skupín podľa veku. S týmto systémom máme veľmi dobrú skúsenosť. Keď začala naša trojročná dcérka Veronika chodiť do škôlky, dve predškoláčky sa jej ujali a nádherne sa o ňu starali. No a neskôr zase ona čítala tým menším rozprávky. Tiež súrodenci môžu byť v skupinke spolu, čo mnohým deťom nástup do škôlky veľmi uľahčí. Ďalším rozdielom je to, že do škôlky sa chodí iba na doobedie - respektíve poobede môžu zostať iba tie deti, ktorých obaja rodičia pracujú.
Ostatné deti v škôlke nemôžu ani obedovať a do 13:00 ich treba vyzdvihnúť. Je to pomerne prísne, pretože ak aj matka pracuje na čiastočný úväzok, dieťa môže zostať v škôlke iba tie poobedia, ktoré je ona reálne v zamestnaní. Ani desiatu v škôlke deti nedostávajú, treba im ju nabaliť so sebou, čo je pre matky dosť náročné. V tomto by mi viac vyhovoval slovenský systém, kedy majú muž aj deti možnosť sa aspoň čiastočne prestravovať mimo domu a žena nemusí stráviť toľko času pri sporáku.
Mama v Austrálii: Pôvodne sme mali kúpenú spiatočnú letenku
Drahý, no krásny život v Innsbrucku
Matky v Rakúsku majú od štátu silnú podporu, môžu si dovoliť zostať s dieťaťom doma a dostávajú finančnú podporu bez ohľadu na to, či boli predtým zamestnané. Zároveň sú zákony nastavené tak, aby zamestnané matky bez problémov pokračovali v práci po materskej dovolenke, prípadne iba na čiastočný úväzok, kým sú deti malé.
Avšak, život priamo v Innsbrucku je veľmi drahý. Ceny bytov, ako aj poplatky za prenájom sú extrémne vysoké. Z rodinného rozpočtu ide väčšina peňazí na bývanie. Situácia sa za posledné roky tak vyhrotila, že ľudia s priemerným platom prakticky nemajú šancu dostať hypotéku a kúpiť si niečo vlastné. Štát sa snaží rodiny maximálne podporovať, no na trhovú situáciu zrejme nemá dostatočný vplyv.
Pôrodníctvo v Innsbrucku
Všetky naše deti sa narodili na klinike v Innsbrucku a prístup lekárov a personálu bol veľmi dobrý. Kvôli komplikáciám som musela rodiť cisárskym rezom a môj manžel mohol byť počas celej operácie pri mne, rozprávať sa so mnou, držať ma za ruku. Dieťa mi po krátkej prehliadke hneď priniesli a mohla som ho mať pri sebe ešte počas dokončovania operácie a šitia. Počas celého pobytu v nemocnici sú bábätká na izbe spolu s mamičkami, sestričky ich zoberú iba v prípade potreby, inak so všetkým pomôžu priamo na izbe. Zaujímavé bolo pre mňa to, že partner mohol byť v izbe prítomný od rána až do večera, nie iba počas vymedzených návštevných hodín.
Táto výhoda má však aj svoju odvrátenú tvár. Napríklad v čase, keď sa narodil náš druhý syn, bolo oddelenie veľmi plné a museli sme byť po troch na izbe. Takže som celé dni strávila v prítomnosti dvoch cudzích mužov, čo počas najväčších bolestí po cisárskom reze, alebo počas dojčenia nebolo nič príjemné.
„Lederhose“ ako povinná výbava
Napriek tomu, že tu žije pomerne veľa cudzincov a mieša sa viacero národností, Tirolsko si zachováva svoj jedinečný ráz a veľké množstvo tradícií. Tirolské rodiny sa pravidelne pri slávnostnejších príležitostiach obliekajú do krojov, a to rovnako staršia generácia, ako aj mládež a deti. Typické „Lederhose” sú povinnou výbavou každého chlapca či muža. Malebné horské chaty ponúkajú tradičné tirolské jedlá a príjemný oddych počas turistiky.
Krásnym zvykom je napríklad aj pálenie ohňov v čase letného slnovratu. V túto noc sa zakladajú obrovské vatry vysoko v horách a pohľad z údolia na takto osvetlené štíty je impozantný. Na niektorých miestach majú ohne tvar srdca alebo kríža (tzv. „Herz-Jesu-Feuer”), čo má svoj historický pôvod v roku 1796, kedy sa Tirolsko zasľúbilo Srdcu Ježišovmu s prosbou o Božiu ochranu pred presilou Napoleonových vojsk.
Žijeme síce v zahraničí, no necítime sa byť izolovaní od domova
Máme časté návštevy, ktoré si k nám prídu buď zalyžovať, pochodiť po horách alebo aj vypočuť operu či koncert, kde Andrej účinkuje. Na Slovensko sa vraciame veľmi radi, a to väčšinou počas sviatkov, no najmä cez letné prázdniny, kedy máme všetci dlhšie voľno a môžeme stráviť čas so širšou rodinou a priateľmi. Do Innsbrucku potom prichádzame s taškami plnými slovenských sladkostí, bryndze a oravskej slaniny.