Psychologička konštatuje: Úlohou rodiča nie je neustále sa starať o to, aby bol život dieťaťa naplnený šťastím
Našou úlohou a poslaním by malo byť umožniť deťom sledovať, ako skladáme vlastné šťastia. Ukazujeme im, ako sa zachovať, keď sa mozaika zrazu rozbije, keď kúsky vypadnú alebo chýbajú. Ak im ju budeme neustále strážiť, opravovať, prinášať stále ďalšie a ďalšie hotové kusy, čo sa stane, keď raz budú musieť svoje šťastie vyskladať samy?
Šťastie
Slovo, ktoré v každodenných rozhovoroch používame nespočetne veľakrát. Skloňujeme ho pri oslavách, pred skúškami, pri pretekoch či zápasoch. Vzletne o ňom píšeme do pohľadníc, príhovorov či blahoželaní. Je tým, čo si s prianím natierame na vianočné oblátky a vzájomne si želáme pod novoročným ohňostrojom. Ako rodičia s ním na perách každý rok sledujeme pribúdajúce sviečky na narodeninovej torte. „Len buď šťastné, dieťa...“
„Aby sme boli šťastní...“ by bola asi jedna z najčastejších odpovedí, ak by sme si položili otázku, po čom ľudia v živote túžia. Čo ak by sme išli ešte ďalej a spýtali sa, kedy sme sa naposledy cítili šťastní?
- Čo nám naposledy vyčarilo úsmev na tvári?
- Čo pre nás znamená šťastie?
- Vidieť na nás, keď sa tešíme? A je naša radosť „nákazlivá“?
Vymenované otázky by sme sa totiž mali sami seba spýtať práve pri úvahách, čo robí naše deti šťastnými, čo vytvára šťastné detstvo, umožňuje deťom naplno prežívať každodenné menšie či väčšie radosti. Znova si teda skúsme položiť základnú otázku: „Čo pre mňa, ako rodiča, definuje šťastie?“ Predstava šťastia sa u každého z nás trochu líši. Je to mozaika tvorená z očakávaní, vecí, túžob, zo vzťahov či situácií, z ktorých mnohé vieme ovplyvniť a iné sú mimo našej kontroly.
Mozaika šťastia – malé a veľké okamihy
Niekto šťastný život skladá z každodenných malých až nepatrných radostí, iný zas potrebuje veľké veci, ktoré musia presne zapasovať na svoje miesto. Rodičovskou úlohou nie je vytvoriť dieťaťu nádhernú mozaiku plnú žiarivých zážitkov, ligotavých darov a každodenne sa starať o to, aby sa z nej ani kúsok náhodou nerozbil, aby nevypadol či nechýbal. Našou úlohou a poslaním by malo byť umožniť deťom sledovať, ako skladáme vlastné šťastia. Mali by sme ich sprevádzať a naučiť, že aj z malých kúsočkov vie vzniknúť krásny celok, že netreba čakať na veľké veci. Ukazujeme im, ako sa zachovať, keď sa mozaika zrazu rozbije, keď kúsky vypadnú alebo chýbajú. Ak im ju budeme neustále strážiť, opravovať, prinášať stále ďalšie a ďalšie hotové kusy, čo sa stane, keď raz budú musieť svoje šťastie vyskladať samy?
Deti nás pozorujú a učia sa – aj o tom, čo je šťastie
Jeden z najkrajších výrokov všeobecne o výchove, ktorého autorom je psychológ Ivan Štúr, znie: „Netreba veľmi vychovávať, treba pekne žiť, dieťa sa pridá.“
Chceme nájsť kľúč k tomu, aby bolo naše dieťa šťastné? Aby dokázalo prežívať radosť? Nechajme naše ratolesti, aby šťastie videli a odkukali. Deti sa totiž najviac učia pozorovaním. Ako špongie nasávajú naše vzorce správania, naše reakcie, naše prejavy emócií, spôsob, akým zvládame každodenné výzvy. Počujú nás, aj keď si myslíme, že nepočúvajú, vidia, aj keď si myslíme, že sa nepozerajú.
Tak si znova položme otázku.
- Kedy sme sa pred dieťaťom naposledy naozaj s chuťou zasmiali?
- Kedy sme naozaj ukázali radosť?
- Kedy nás potešila maličkosť?
Namiesto toho, aby sme hľadali cesty a kľúče toho najšťastnejšieho detstva, ukážme im to. Úlohou rodiča nie je neustále sa starať o to, aby bol život dieťaťa naplnený šťastím. Buďme im príkladom, ako nachádzať radosť v každodenných maličkostiach, ako sa „kochať“. Ako znova objaviť zázraky, na ktoré sme si zvykli už tak, že ich nazývame bežnými vecami.
Prejavy radosti u detí: Od prvých úsmevov po kontrolované emócie
Podľa vývinovej psychológie už novorodenec emočne reaguje a v priebehu života sa postupne pocity rozvíjajú a diferencujú.
- Prvé úsmevy sa objavujú okolo druhého mesiaca, už v treťom až vo štvrtom mesiaci dojča dokáže vyjadriť radosť. Postupne sa učí napodobňovaním mimických a hlasových prejavov ľudí okolo seba a v batoľacom veku vie od prejavu emócie navonok usúdiť, ako sa človek cíti. Emočné prejavy iných ľudí, ako tie pozitívne, tak aj negatívne, tu sú veľmi významným zdrojom sociálneho učenia a postupne sa rozvíja emočná inteligencia.
- Školáci svoje emócie, teda aj radosť, už nedávajú často najavo tak bezprostredne a otvorene, viac sa dokážu kontrolovať, a dokonca dokážu emócie aj predstierať (predstieraná radosť z darčeka, ktorý sa im nepáči len preto, aby potešili darcu).
- Keď na dvere zaklope puberta, v rovine emócií prichádza búrka a tomuto veku typická nechuť prejavovať svoje city navonok. Aj z prejavov radosti sa stráca detská bezprostrednosť a otvorenosť.
Tak, ako je každé dieťa jedinečné povahou, prostredím, výchovou či samotnou osobnosťou, tak sú rozdielne aj ich prejavy emócií a emočné prežívanie. Sú deti, ktoré dokážu od šťastia skákať po strop, tancovať, objímať ľudí okolo seba a nahlas sa smiať. Rovnako silnú radosť však vo vnútri môže cítiť dieťa, ktoré sa jemne usmeje, vďačne sklopí oči, či mu zvlhnú oči slzami.
Keď budeme do vianočného papiera baliť darčeky, pridajme k nim aj poukážku na svoj čas, pochopenie a objatie.