Život v EGYPTE: Cisársky rez vraj menej bolí a je to pre ženy pohodlnejšie
Akoby žena v inom stave stúpla na cene. Už to nie je len žena, je to MATKA!
Miška Kočišová s manželom Majkom radi spoznávajú nové krajiny. Súčasťou ich rodiny je aj šesťročná dcéra Luna, osemmesačný pouličný psík a pod Miškiným srdcom momentálne rastie i malinké bábätko, o ktorého existencii sa dozvedeli v ďalekom Egypte. Istý čas bol ich domovom.
Obaja sme študovali na Technickej univerzite v Košiciach, avšak oboch nás láka život v rôznych kútoch sveta, a preto cestujeme, učíme sa novým kultúram. Žijeme tak v skromnosti a láske. Manžel je profesionálny potápač, má precestovanú a preplávanú celú Áziu. Mňa zase baví striedať povolania od obchodnej zástupkyne, učiteľky tanca, či osobného fitnes trénera.
Momentálne pracujeme na našom novom projekte – spojiť cestovanie a potápanie. Veríme, že sa nám to v blízkej dobe podarí a my si tak splníme ďalší náš sen, ktorý by nás zároveň živil.
Osud nás zavial do Egypta
Prileteli sme tam z Filipín kvôli manželovej novej práci. Jeho zameranie je manažér na lodi – cruise director a dive instructor. Našou ideou bolo rozbehnutie vlastného biznisu priamo v Egypte, za účelom prilákania Slovákov potápať sa v Červenom mori. Manžel bol však veľmi rýchlo sklamaný zo spolupráce s Egypťanmi a ich ,,pracovitosťou“ a morálnymi zásadami. Po veľmi krátkej dobe sme sa zhodli na tom, že začať podnikať práve v Egypte nebude najlepší nápad.
Okrem iného sme netušili, že našim povahám priveľmi slnečný, moslimský život v Egypte, v turistickom centre Hurghada, vyhovovať až tak nebude. Preto sa aj náš čas tam skrátil skôr, než sme očakávali.
Egypt je istým spôsobom stále rozprávková krajina, s čarokrásnymi západmi slnka, ale moslimská mentalita a kultúra národa boli pre nás niečo nové, s čím sme sa nestretli nikde vo svete. Na uliciach zastal čas a vy máte miestami pocit, že ste sa ocitli v minulom storočí... Na základe našich skúseností sme mali dojem, že turizmus zmenil doterajšie správanie miestnych k horšiemu.
Muži sa začínajú správať k ženám nezdvorilo a špeciálne k Európankám. Možno je to sčasti chyba žien, že k tomu prispeli svojím vystupovaním. Stali sa z nich obchodníci, ktorý už nepoznajú hranice slušnosti. Často sa mi stávalo, že začali po mne vykrikovať, ak som niečo odmietla kúpiť. Ak je Európanka v Egypte sama, má to naozaj ťažké.
Píše Veronika: Dieťa neochránite pred všetkým
Pláže, púšť a deti bez ihrísk
V Hurghade nájdete na každom kroku namiesto detských ihrísk len mačacie a psie ,,odpadkové“ pelechy. A tak deti namiesto ihrísk majú po uliciach množstvo túlavých zvierat, s ktorými sa hrajú, alebo do ktorých, naopak, kopú. V podstate po celej Hurghade, či sú to ulice alebo pláže, máte plastový odpad. Neunúvajú sa hodiť prázdne obaly do košov, je problém ich aj nájsť.
Z čerstvej pamäti na filipínske lagúny sa moja dcéra Luna pri pohľade na miestne pláže rozplakala. Tieto pláže boli ohraničené, obďaleč krásnych vyumelkovaných rezortov.
Plno moslimov, zahalené ženy a keď sa tu raz za čas objavila Európanka v bikinách, ihneď si ju moslimskí muži začali mobilmi nenápadne fotiť. Keď vás neustále niekto obťažuje a fotí, nemáte ani chuť ostať kdesi pri mori. Vrcholom bolo, keď som si všimla, že si už fotia aj moju dcéru. Okamžite sme opustili pláž a naše morské nápady ostali vysušené v neďalekej, za to magickej púšti.
Táto púšť, ktorá sa rozprestierala za naším domom, sa stala naším útočiskom, ihriskom, miestom na meditácie. Trávili sme tam čas s túlavými psami a, samozrejme, aj s naším šteniatkom, ktoré sme si takto osvojili. Okrem iného sme si tam našli priateľov psičkárov, väčšinou Rusky s moslimskými manželmi.
Luna sa hrala so psami, mačkami, skákala po vysušených starých koraloch, ktoré vytvárali našu púšť. A tam, preč z chaosu turistickej Hurghady, sme boli šťastné.
PÔRODY najmä CISÁRSKYM REZOM
Magická energia sálajúca z neďalekých pyramíd sa rozprestierala cez púšť až k nám. Priniesla nám do života okrem šteniatka aj bábätko. V Egypte som pracovala ako asistentka na hotelovej klinike a keď som svojmu nadriadenému pyšne oznámila, že som v druhom stave, rýchlo mi vybavil gynekológa. Zrazu sa zmenilo nielen jeho správanie voči mne, ale aj zo strany kolegov. A hoci sme mali dobré vzťahy, až pri mojom tehotenstve som si všimla, že Egypťania si tehotné ženy vážia.
Akoby žena v inom stave stúpla na cene. Už to nie je len žena, je to MATKA! Celkovo sa moslimovia veľmi pekne k ženám nesprávali, ale keď bolo vidno, že je tehotná, ich správanie bolo milšie a bolo cítiť istý rešpekt.
Môj gynekológ bol starší pán. Jeho ambulancia sa nachádzala v malom dome s malou čakárňou a skromnou vyšetrovňou. Žiadne 3D obrázky ani iné výdobytky modernej doby. Spravil mi klasický ultrazvuk a všetko mi pekne vysvetlil. Podľa jeho slov som cítila, že je to skúsený lekár a plne som mu dôverovala. Na vyšetrenia som chodila po 20. hodine, keďže ráno sa málokde pracuje.
Jeho pracovná doba bola rôznorodá, ráno bol zvyčajne v pôrodnici, obed pauza a ordinoval od 20.00 do 22.00 hodiny. Piatky mal stále voľné, keďže piatok je sviatok, deň pre modlitby.
Od pána doktora som dostala informácie aj ohľadne pôrodov. Moslimská žena si môže vybrať za pôrodníka muža alebo ženu. V Egypte je zvykom rodiť cisárskym rezom. Vraj si to ženy samy pýtajú. Avšak podľa môjho názoru, práve muži vnukli ženám túto myšlienku a ony ju ako poslušné moslimské ženy plnia.
Cisársky rez vraj menej bolí a je to pre ženy pohodlnejšie. Na akej úrovni pôrodnice sú, neviem. Bola som navštíviť pár štátnych nemocníc a dalo sa to prirovnať k našim pohotovostiam. Všade plno ľudí, chaos a stres. Ale inak čisto a hygienicky.
Keď som si predstavila, ako dávam pôrodníkovi pôrodný plán, som presvedčená, že by mi to neprešlo. Kvôli ich mentalite som naozaj rada, že rodiť budem v našej krajine a nie tam. Moslimovia majú svoje nepísané nepochopiteľné pravidlá a príkazy, cez ktoré je priam nemožné presadiť svoj vlastný názor.
Luna a jej škola KG2
Práve v Egypte oslávila Luna svoje 6. narodeniny. Otázka znela: dať ju do škôlky alebo školy? Našťastie, v Egypte majú vytvorený akýsi mix vzdelávania nazývaný KG2. Do štátnej školy nastúpiť nemohla, lebo nie je moslimka ani Egypťanka. No štátne školy boli aj tak preplnené a slabšie vybavené, aj čo sa hygieny týka. Začali sme teda hľadať súkromnú školu.
Ceny sa pohybovali od 100 do 450 eur za mesiac, každá škola má svoju uniformu. Navštívili sme ich veľa a bola som milo prekvapená ich vybavenosťou a nezvyčajnou čistotou na egyptské pomery. Tie drahšie majú aj vlastné vonkajšie ihriská a bazén. Lacnejšie sú väčšinou len v starých domoch, pár tmavých učebníc a moslimské učiteľky s lámanou angličtinou.
Preto Luna začala chodiť do lepšej školy, kde trávila celé dni na striedačku s učením, hraním, tvorením, pečením. Všetko v anglickej výuke, Montessori štýl a ako bonus arabčina. Spolužiaci boli Rusi, Nemci, Egypťania, Poliaci a učiteľky moslimské aj britské, no s vynikajúcou angličtinou. Mix všetkých farieb pleti a Lune sa to skutočne páčilo. Škola hrou a moja dcéra – nielenže mala excelentné výsledky, ale zrazu plynulo rozprávala anglicky. Táto škola nebola vyslovene moslimská, preto uznávali aj Halloween alebo Vianoce.
Luna z toho mala veľkú radosť a ja dobrý pocit, že som vybrala pre ňu správnu školu. Navštevovala ju od nedele do štvrtka, piatok bol deň voľna. V sobotu mávali deti hrací deň. Školský minibus ich nosil domov okolo 17. hod.
Mimochodom, v Egypte berú do jasličiek už 3-mesačné bábätká. Moslimské ženy sú väčšinou doma a starajú sa o domácnosť, kým európske matky hneď po pôrode začnú pracovať, a preto dávajú deti do detských zariadení.
O doktorke z Afriky, ktorá dnes pomáha na Slovensku s koronavírusom
Ženské spoločenstvá
Veľmi ma upútalo, ako tam spolu moslimské ženy nažívajú. V súdržnosti žijú manželky jedného muža, alebo celé generácie žien pokope. Pomáhajú si navzájom, po západe slnka chodia spolu na pláže, spolu vychovávajú deti. Na verejných plážach som si nevšimla, že by matky nosili pre svoje deti jedlo, ako je to u nás zvykom. Je to aj tým, že je tam naozaj veľmi horúco a všetko by sa rýchlo skazilo. Deti skrátka vydržia domov a tam sa najedia.
Nelámu si hlavu nad bio stravou. V obchodoch ani nenájdete bio sekciu. Iba ak v supermarketoch, ktoré sú v blízkosti rezortov, kvôli európskym rodinám.
Čo sa týka pitnej vody, je nutné si ju kupovať. Z vodovodného kohútika sme vodu nikdy nepili. Bolo nám povedané, že potrubia sú už staré, hrdzavé a samotná voda obsahovala veľa chlóru. Ovocie a zeleninu sme s ňou síce umývali, ale nepoužívali sme ju ani k vareniu.
Egypťania najviac jedia zeleninu, vajcia, pitta chlieb, ryžu a kuracie mäso. Milujú ovocie, ktoré je tam pre miestnych lacné, no akonáhle ste turista, ceny napríklad za mango sú vyššie než v našich obchodoch. Bohužiaľ, na uliciach veľmi často vidíte malé deti jesť čipsy a piť kolové nápoje.
Zaujalo ma tiež to, že som tam nevidela žiadne kočíky, ani nosiče, či šatky pre bábätká. Aj malinké bábätká držali len tak v náručí. Nik sa tam nestrachoval, či bábätko vypadne, alebo sa drží zle a pokriví sa mu chrbtica. Oni veria, že Alah sa o nich postará a plne mu dôverujú. Ženy sú tak spokojné a žijú si pospolu v harmónii a láske. V našich krajinách sa podľa mňa vytrácajú ženské materské spolky, čo je škoda, lebo ženy by mali držať spolu a spolunažívať ako sestry.
Tým, že je Egypt chudobná krajina, rodiny spolu žijú zvyčajne v jednom byte, či v malých domoch. Nažívajú síce skromne, no za to si pomáhajú a majú vytvorený svoj systém. Rovnako aj bohaté rodiny nažívajú pospolu vo veľkých domoch alebo apartmánoch. Rodina je pre moslimov základ. Moslimský muž môže mať aj 4 manželky, ale o každú sa musí vedieť rovnako dobre postarať. Ani jedna nesmie byť ukrátená na úkor druhej.
Plusy aj mínusy života v Egypte
Čarovný Egypt nás požehnal bábätkom a šteniatkom, ale tamojšia kultúra mi skrátka nesedela. Okrem toho mi v tehotenstve začalo byť veľmi zle a z toho neustáleho slnečného počasia som sa šla vyslovene zblázniť. Upršané počasie a mraky mi naozaj chýbali.
Počas nášho pobytu v Egypte sme stretli skvelých ľudí, nových priateľov. Ale... moslimská nátura je samý príkaz, zákaz, nepochopiteľné pravidlá a ako žena máte svojich práv naozaj málo. Prekážalo mi nielen správanie sa mužov k ženám, ale aj okolitá špina mimo rezortov. Nehovoriac o tom, že som tam zažila aj veľmi nepríjemné chvíle, keď ma vodič minibusu skoro znásilnil. Alebo keď ma bez vysvetlenia vzala turistická polícia a nechceli ma bez uvedenia dôvodu pustiť...
DOROTA NVOTOVÁ: Mám v živote veľké ŠŤASTIE
Koniec egyptského dobrodružstva
Bolo toho dosť na to, aby sme sa s manželom rozhodli pre návrat domov. Manžel však musel doriešiť potápačské kurzy a aj kvôli nášmu šteniatku Caroovi bol nútený zdržať sa v Egypte o čosi dlhšie. Caroo mohol kvôli vakcínam a dokumentom k odletu odletieť až v určený čas, na ktorý spolu čakali. Ja s Lunou sme sa chceli vrátiť ešte pred Vianocami, aby o ne nebola ukrátená.
S tým je spojený aj „zlatý klinec nášho egyptského dobrodružstva“, ktoré bolo zavŕšené priamo na letisku, keď mňa a Lunu nevpustili do lietadla. Na Vianoce sme teda ostali so všetkou našou batožinou na letisku samy, len s ochrankou. Vraj musíme opustiť Egypt priamym letom, a nie chartrovým. Ani samotná Slovenská ambasáda mi nevedela úplne vysvetliť, prečo je to tak. ,,Skrátka ste v Egypte, tu je všetko možné a zároveň nemožné, podľa toho, na koho narazíte,“ bolo vysvetlenie ambasády. Našťastie, na druhý deň boli ešte posledné miesta na priamej linke do Prahy a tak sme skúsili druhýkrát opustiť Egypt. Už sa zdalo, že tentokrát poletíme, keď tu zrazu ma opäť schytil strážnik s otázkou, prečo má moja dcéra iné priezvisko ako ja?
Až ma pot oblial, že snáď nebudú teraz riešiť toto?! Neviem, kde sa to vo mne vzalo, len som skríkla, že je to moja dcéra, a nie je to moslimské ani egyptské dieťa. Po tomto výkriku ma strážnik pustil, asi sám prekvapený mojou reakciou. Nakoniec sme teda odleteli a ja som cítila, že to bol naozaj zaujímavo prežitý polrok v Egypte, za ktorý som vďačná, no už teraz viem, že s moslimskými krajinami si viac začínať nebudem.