DOROTA NVOTOVÁ: Mám v živote veľké ŠŤASTIE
Žena divožena. Umelkyňa, cestovateľka, podnikateľka, bohémka. Trikrát vydatá, trikrát rozvedená. Vždy slobodná. Slobodná mama, slobodná duša. DOROTA NVOTOVÁ. Jej život nikdy nebol nudný a obyčajný. Jej domov nikdy nebol na jednom mieste. Jej vzťahy nikdy neboli tradičné a idylické.
Za tridsať rokov prežila tisíc životov. Precestovala veľkú časť sveta. Prežila hrozné cudzokrajné choroby. Zažila ťažké rozchody. Našla druhý domov v Nepále a starala sa tam o siroty. V tridsiatke sa stala mamou syna Filipa. A „vrtuľa v zadku“ sa jej točí ďalej.
Čo doniesol do tvojho nespútaného a dobrodružného života syn Filip?
Priniesol so sebou všetko. Obrovskú lásku, radosť aj nepoznaný strach. Dovtedy som sa nebála. Ničoho a o nič, ani o seba. Odkedy mám Filipa, dávam si na seba pozor. Mám pri ňom pocit, že keď sa nestarám o seba, zanedbávam tým aj jeho. Napríklad si vyčítam fajčenie. Síce som neprestala, ale vyčítam si to, čo je asi začiatok cesty k tomu, že raz prestanem. Predtým som sa nebála budúcnosti, nezaujímalo ma, čo bude o rok alebo o týždeň. Som človek, čo žije v prítomnosti a zrazu myslím na to, čo s ním bude, či bude mať kde bývať, či mu po mne niečo ostane.
Filip priniesol do môjho života aspoň aký taký rytmus, režim a systém, hoci stále žijem ako odtrhnutá z reťaze. Tým, že dieťa je prenosné, naďalej môžem cestovať, hoci nie toľko ako predtým a nie tak na hrane ako predtým. Trekovať v Himalájach mi musí stačiť už len raz za rok, ale vďaka Filipovi som sa dostala na Maledivy a dva – tri mesiace v roku trávime spolu tam. A asi ako každá mama sa vďaka nemu zrazu dívam na svet z výšky sto centimetrov a vidím ho úplne inak.
On mi ukáže veci, rôzne srandičky a absurdity bežného života, ktoré by som si bez neho nevšimla. Má päť rokov, neustále sa ma niečo pýta a už musím ísť občas na internet, aby som mu veci vysvetlila. A tak sa učím aj ja, napríklad, ako presne vzniká elektrina, alebo ako sa tvorí láva.
Ako vyzerá váš kočovnícky život?
V každej krajine inak. Máme rytmus slovenský, maledivský, indický aj nepálsky. Keď sme na treku v Himalájach, čo je krátko, dva týždne v roku, tak má trekový rytmus ako dospelák, samozrejme nie vrcholový treker, Filipa beriem na kratšie a menej náročné treky. Vlani vyšiel do 4000 metrov, sám, bez nosenia a vyššie ho zatiaľ ani brať nebudem.
Ale ráno vstaneme, najeme sa, zbalíme si jedlo a celý deň ideme. Samozrejme, s dieťaťom trekuješ trochu inak a stále mu musíš hľadať nejaké motivácie. Čiže keď sme v Tatrách, tak hľadáme, kto prvý nájde turistickú značku a za „nazbierané“ značky máš večer čokoládu. Túto hru s nami hrali aj naši a osvedčila sa.
V Himalájach nie sú značky, ale sú tam iné zaujímavé veci. Napríklad namiesto značiek počítame jačie hovienka… Ideme z dedinky do dedinky a všade sa niečo deje. V jednej sa Filip pridal k deťom v uniformách a išiel s nimi do školy. V ďalšej sme sa zdržali pol dňa, lebo chcel orať, tak oral s byvolmi. Tým, že Himaláje sú do 4000 metrov obývané, tak je to pre deti veľmi pútavé. Neprejdeme toľko kilometrov za deň, ale no a čo? Aj ja tak vďaka nemu spoznávam úplne inú stránku tých hôr.
Ako Filip vníma iné kultúry a krajiny?
On vlastne nevie, čo je iná kultúra. Je doma tam, kde práve sme. V tomto je po mne. A tým, že od malička vyrastá v rôznych častiach sveta, tak vôbec nevníma rasové rozdiely medzi ľuďmi, za čo som strašne vďačná a šťastná. Napríklad, tu chodí to takej multi-kulty škôlky. Ostal tam nedávno sám s malým černoškom. A keď som sa naňho Filipa opýtala, tak povedal „myslíš ten, v tom pásikavom tričku?“ On ten rozdiel farby pleti nevidí a to je super.
Má to vaše cestovanie po svete aj nejaké horšie stránky? Že nie ste usadení na jednom mieste?
Zatiaľ nie. Ale pravda je, že Filipa je vďaka tomu niekedy dosť ťažké nadchnúť a motivovať. Napríklad boli minule na výlete so škôlkou vláčikom. Čo bol pre niektoré deti zážitok roka. Filip sa však už viezol 40 hodín indickým vlakom, jazdil na slonoch, raftoval aj letel paraglidom, jeho nejakým výletom lokálkou do Smoleníc neohúriš. A tiež ho učím rozlišovať, že každá časť sveta je iná. Že u nás nežijú slony a opice, že tu máme naopak tie kravičky a ovečky.
Aký je Filip, má v sebe zmes zásadných génov, po kom je?
Je strašne vtipný. Má Filipovský humor, už nie taký ten detský, naozaj už máva humor dospelého človeka a niekoľkokrát za deň ma rozosmeje tak, že z toho idem do kolien. Tiež je to extrémne ego na malých nožičkách, navyše, obaja sme Škorpióni, tak to sú niekedy veľké boje a šviháme sa tými chvostíkmi. Mentálne je ako ja, fyziognómiou po otcovi. Je objektívne nádherný, ale hlavu má po mne. Trochu som dúfala, že to bude naopak. Že bude pokojný a racionálny ako jeho otec. Má po ňom aj technický talent a veľa má aj po dedovi Jarovi Filipovi. Najmä humor, ale zároveň je trochu introvertný, hoci ústa mu idú bez zastavenia ako mne, ale nemá rád, keď sa na jeho vtipoch ľudia veľmi smejú, vníma to ako neželanú pozornosť.
Je ťažké byť slobodná mama?
Nie. Ja si to užívam. Je to samozrejme finančne náročné. Mám dosť vysokú hypotéku a musím ju splácať a zarobiť si aj na život pre seba a pre Filipa. Ale nejako to dávam. Našťastie sa živím prácou, ktorá ma baví. Milujem cestovanie a to sa mi podarilo zariadiť tak, že mám cestovku a môžem chodiť tam, kde to mám rada a zároveň si na to zarobím. A na Slovensku si zarábam hudbou a písaním.
Milujem koncertovanie, takže mi neprekáža mať desať koncertov za mesiac. Odvádza ma to však večer od Filipa a vidím, že je z toho smutný. Deficit mamy na dieťati hneď vidíš, takže sa mu to snažím vynahradiť a potom ho trebárs dva dni nedám do škôlky a trávim s ním čas cez deň. Keď bude chodiť do školy, už sa to nebude dať.
Veď to, o rok pôjde Filip do školy. Ako to zladíš s vašim cestovaním?
V tomto nie som veľmi alternatívna, hoci celý môj život je alternatívny a nekonvenčný. Filip jednoducho nastúpi do školy a náš život sa tomu bude musieť prispôsobiť. S tým rátam a tak to bude. Ani nie tak pre vzdelanie, ktoré v škole dostane. To sa dá získať aj na cestách a v rôznych krajinách s individuálnym plánom. Dôležité sú sociálne väzby, ktoré v škole získa. Že bude mať svoju pani učiteľku, svojich spolužiakov, z ktorých mu niekto vyhovuje, niekto nevyhovuje, niekto ho buzeruje, s niekým sa má rád a musí si v kolektíve iných detí nájsť svoje miesto.
Slobodu a cestovanie sme si obaja naplno užili spolu za tých šesť rokov a potom nastane nová etapa. V tomto nebudem sebecká a prispôsobím sa.
Už teraz sa „normalizuješ“. Zo záhradnej chatky ste sa presťahovali do dvojizbového bytu. Aké konvenčné.
Záhradnú chatku ešte mám, ale prenajímam ju. Bolo tam krásne. Ale odkedy sme s Filipom ostali sami dvaja, tak to bolo ťažké. Ja mám veľmi rada manuálnu prácu, ale zrazu som celú zimu manažovala svoj život podľa toho, že musím zakúriť, koľko dreva potrebujem nasekať, ako dlho mi to bude horieť, kedy sa musím vrátiť domov, aby som priložila do piecky, aby nám nezmrzla voda.... a to všetko na úkor Filipa, ktorý sa tam motal okolo mamy, ktorá namiesto neho stále riešila oheň, drevo a kúrenie.
Stále som smrdela dymom, ľudia sa ma pýtali, či sme si boli opekať. No nie, ja tak smrdím celý rok. To mi nevadilo. Ale prechádzali sme rozvodovým obdobím a Filip potreboval „fulltime“ mamu, ktorá sa venuje jemu a nerúbe vkuse drevo. Po dvoch mesiacoch som povedala dosť. Máme byť s veľkou hypotékou, ale dieťa je spokojné.
Odkiaľ berieš tú nekonečnú odvahu robiť zásadné životné zmeny, záväzky a rozhodnutia?
Ja sa rozhodujem vylučovacím spôsobom. Niekedy je ťažké zistiť ako chceš žiť, ale väčšinou vieš celkom presne, ako žiť nechceš. Ak mám smutné dieťa, ktoré plače a je smutné v škôlke a chýba mu mama, tak musím niečo zmeniť tak, aby som bola s ním najviac ako sa dá. A to, že sme v byte nám veľmi pomohlo a veľa vecí sa vyriešilo. Mám v živote strašné šťastie, ani to neviem popísať. Nie som „namotaná“ na veci a značky. Máme kde bývať, máme čo jesť, živím sa tým, čo ma baví, stále to nejako dávam a mám všetko, čo potrebujem.
Aká si mama? Aká je tvoja výchova – ty rebelka, bohémka. Úplná divočina, alebo sa prichytíš pri tom, že si ako tvoja mama?
Čoraz viac to druhé. Samozrejme, že som si kedysi hovorila, že nikdy nebudem ako moja mama a zrazu sa počujem, ako na Filipa hovorím jej slovami. Používam presne tie isté vety a niekedy neverím vlastným ušiam. Samozrejme, dnes vidím, že nie všetko, čo robila a hovorila, bolo zlé... wau!
A vedome v sebe pestujem to, čo moja mama nikdy nestratila – schopnosť sa neustále hrať a jašiť a byť stále trochu dieťaťom. S Filipom sa vedia hrať hry, ktoré by mne nenapadli. Dovolí mu veci, ktoré mne nikdy nedovolila a robí všetko to, čo robia najlepšie babky na svete. Hrá sa s ním „šušňovú naháňačku“, dovolí mu jesť čokoládu pred obedom, varí s ním a pečie a keď je Filip s ňou, viem, že je oňho postarané najlepšie ako sa dá.
Je známe, že svojho biologického otca Jara Filipa si vyhľadala tajne, keď si mala 16 rokov a že ste si veľmi sadli. Že si mu nikdy nič nevyčítala. Keď sa narodil Filip, nevidela si to trochu inak? Nezamrzelo ťa, že mamu a teba opustil?
Nie, ja som ho totiž nevidela dokonalého a bola som vyrovnaná s tým, čo urobil. Zachoval sa slabošsky, ale mali sme našťastie rok na to, aby sme si to vyrozprávali. A potom zomrel. Skôr naopak, keď sa mne rozpadlo manželstvo, tak som dostala strach, aby Filip nedopadol ako ja. Aby sa za tou otcovskou láskou nemusel stále naháňať a hľadať ju celý život. Niekde vzadu, vnútri to stále máš.
Ja som v každom svojom partnerovi hľadala niekoho, kto sa o mňa postará a bude tak trochu aj môj otec. Jurko (Nvota, mamin manžel) bol skôr ako kamarát, nesprával sa ku mne ako otec. Ako kamoš bol super a často som mu povedala veci, ktoré by som skutočnému otcovi asi nepovedala. Ale otec ako taký mi chýbal. Až keď Jaro zomrel, tak mi Jurko volal, aby som mu prepáčila. Aj sme si poplakali, aj sme si to vyrozprávali a odvtedy sa správa ako môj otec. Takže jedného som stratila a druhého našla. Vnímam ich úplne rovnocenne.
Filip ale otca má.
Našťastie má a pravidelne sa s ním stretáva, bežne spolu telefonujeme, ľúbi ho a neprestal byť súčasťou jeho života. Máme medzi sebou korektné vzťahy, nikdy by som o svojom bývalom mužovi pred Filipom nič nepekné nepovedala, ani na to nemám dôvod. Ocko je stále blízko, aj keď s nami nebýva. Mne sa naopak stalo, že nielen, že som svojho otca ako decko nepoznala, ale ani sa o tom nehovorilo. Nikdy. Téma otec bola tabu. Toto by som Filipovi neurobila. Má veľa otázok a vždy sa mu snažím odpovedať úprimne, primerane jeho veku, tak, aby to nebolelo.
A čoho sa bojíš?
Desím sa toho, že ak by som mala ešte novú rodinu, že by sa Filipovi stalo to, čo sa stalo mne. Že by sa cítil ako to „druhé“ dieťa, ten navyše. Čierna ovca rodiny. Vy máte svoje dieťa a ja nie som tak celkom vaša. To ma poznačilo. Viem, ako zle Filip znáša, keď od neho idem preč, hoci len na večer, maximálne pracovne na týždeň. A keď sa vrátim, potrebuje moju absolútnu pozornosť. Chce ma celú len pre seba, úplne ma musí vstrebať. Asi by bolo preňho ťažké sa o mňa s niekým deliť.
Muzicírujete spolu?
Nie. On hudbu so mnou úplne zásadne odmieta. Preňho je hudba niečo zlé, čo mamu berie večer preč na koncerty. Síce ho niekedy nachytám, ako si sám v zatvorenej izbe hrá na harmonike, ale ako náhle vojdem, tvári sa, že sa to nestalo. Nemôžem mu zaspievať uspávanku, nemôžem mu zahrať na klavíri, nechce ísť so mnou na skúšku ani na koncert. Nič. Ale toto som ja mala s mamou a s divadlom. Neznášala som divadlo, lebo mama tam večer odchádzala odo mňa.
Tvrdila som, že nikdy nebudem herečka.... A prvú hlavnú rolu vo filme som hrala v 14tich. Takže to možno nebude také beznádejné. Minule povedal, že chce hrať na bubny. Nie so mnou, samozrejme. Od septembra bude chodiť na bicie do ZUŠky a učiť ho bude skvelý bubeník z mojej kapely Marián Slávka. Tak uvidíme.
Dorota NVOTOVÁ (36)
Speváčka, hudobníčka, autorka kníh a cestovateľka. S vlastnou cestovnou kanceláriou FULMAYA Travel sprevádza skupiny turistov na niekoľkotýždňových trekoch po Himalájach, pri rozprávkovom potápaní na Maledivách, alebo počas tematických pobytov v Európe. Hrala v deviatich filmoch, nahrala päť albumov a napísala dve autobiografické knihy. Je dcérou herečky Anky Šiškovej, Jara Filipa a tiež režiséra Juraja Nvotu. Po rozvode žije sama s päťročným synom Filipom.
Fotogaléria
