Deti by sa rodiča nemali báť, ale mali by ho rešpektovať
Chcela som byť tou najlepšou verziou seba samej, chcela som mať dokonalé dieťa, ktoré by rešpektovalo pravidlá, neurážalo sa, počúvalo ma a poslúchalo na prvé slovo. No pochopila som, že dieťa, ktoré sa rodiča bojí, sa naučí potláčať emócie, prekrúcať pravdu, aby sa vyhlo trestu.
Deti by rodiča nemali báť
Keď si spomeniem na okamihy, keď som ako čerstvá mama bezradne hľadela do očí svojmu batoľaťu v období vzdoru, uvedomujem si, aké zraniteľné boli nielen jeho potreby, ale aj moje. Chcela som byť tou najlepšou verziou seba samej, chcela som mať dokonalé dieťa, ktoré by rešpektovalo pravidlá, neurážalo sa, počúvalo ma a poslúchalo na prvé slovo. No zároveň som cítila, že prísnou disciplínou a strachom sa síce dá dosiahnuť poslušnosť, ale chýbalo by tomu niečo zásadné – dôvera, vzájomné prepojenie a skutočný rešpekt.
Tento rešpekt neznamená ticho a slepú oddanosť, ale vzájomné porozumenie. Je to ťažké. Veľmi ťažké a chce to vydolovať zo seba veľa trpezlivosti a empatie. Keď mi niekto povie, že mamy na materskej hlúpnu, rada by som mu vysvetlila, že vychovávať dieťa je vysoká škola manažmentu, asertívnej komunikácie a prežitia. Lebo v spánkovej deprivácii s drdolom na hlave zo včera riešiť emotívny výbuch dvojročiaka chce diplom. Každá ho máte!
Vždy ťa budem milovať, ale nepáči sa mi, čo teraz robíš
Keď je rodič vyčerpaný, požíva vyhrážky a vydieranie
Často siahame po slovách, ktoré sú autoritárske, vyhrážame sa trestami, kričíme. Často to prichádza v momentoch, keď sme sami vyčerpaní, emocionálne rozkývaní a bez síl. Máme za sebou náročný deň v práci, dlhý nákup s unaveným dieťaťom, ktorému sa už vôbec nechce “spolupracovať”. Vtedy sa akosi prirodzene uchyľujeme k “rýchlym riešeniam”. Prečo? Lebo potrebujeme získať kontrolu nad situáciou. A strach – či už vedome, alebo podvedome – často funguje ako páka, ktorou zatlačíme na dieťa, aby urobilo, čo chceme.
Po takomto "zlyhaní" si skúste predstaviť dôverný rozhovor s vaším dieťaťom. Predstavte si, že si sadnete na zem, udržíte si kontakt očami a poviete: “Počúvam ťa. Chcem vedieť, čo cítiš.” Dieťa, ktoré sa necíti ohrozené a vie, že jeho hlas má v dome význam, sa postupne naučí komunikovať bez zbytočného vzdoru. Naučí sa, že môže prísť za vami s problémom a vy ho neodbijete trestom či slovami “Len poslúchaj!” Spoločné hľadanie riešenia alebo aspoň zdieľanie emócií (napríklad “Chápem, že sa ti teraz nechce ísť spať, tiež som mala deň, keď som sa cítila rovnako, no oddych potrebujeme obaja”) posilňuje puto, ktoré je základom dôvery.
Rešpekt vs. strach
Rešpekt vs. strach je vo svojej podstate zápasom o to, ako chceme, aby naše deti vnímali samy seba a neskôr aj celý svet. Dieťa, ktoré sa rodiča bojí, sa naučí potláčať emócie, prekrúcať pravdu, aby sa vyhlo nepríjemnej reakcii. Takéto dieťa môže byť navonok poslušné, no vnútri vzniká napätie, neistota, dokonca odpor či hnev, ktorý si nesie do dospelosti.
Rešpektujúci rodič nie je rodič bez hraníc
Možno sa pýtate: Nie je to príliš mäkké? Nebudú nám deti skákať po hlave?
Rešpektujúci rodič nie je rodič bez hraníc. Práve naopak. Je to rodič, ktorý jasne komunikuje pravidlá a očakávania, no nerobí to cez strach, ale cez logické, ľudsky vysvetlené súvislosti. Takýto rodič trvá na svojom, keď je to dôležité – napríklad že sa pred odchodom z domu musíme obliecť, alebo že údery, nadávky a fyzické ubližovanie nie sú prijateľné za žiadnych okolností. Rozdiel je však v tom, že dieťa chápe, prečo to tak je, a cíti, že aj keď sa s rozhodnutím rodiča nemusí stotožniť, je tam priestor na jeho pocity a názor.
Takto vedený dialóg posilňuje vzťah, zlepšuje komunikáciu a hlavne z dlhodobého hľadiska formuje psychicky odolnejšie, sebavedomejšie deti, ktoré sa neskôr samy dokážu vysporiadať s ťažkosťami a konfliktmi vo svojom živote. Už nemusíte hľadať rýchle skratky v podobe kriku či vyhrážok, pretože investícia do rešpektu a porozumenia sa vám vráti v podobe dieťaťa, ktoré nielen rešpektuje vás, ale učí sa rešpektovať aj seba samého a ľudí okolo seba.
Uvedomiť si, že môžeme byť “dospelo” dôslední bez toho, aby sme strácali kontrolu a dvíhali hlas, je oslobodzujúce. Zistíme, že deti od nás nepotrebujú desivú autoritu, ale pevnú a zároveň láskavú oporu, istý maják, ktorý im pomôže nájsť cestu. Keď sa dieťa neobáva nášho hnevu, je otvorenejšie, hovorí o svojich pocitoch a problémoch, neuzatvára sa a nemusí klamať či podvádzať, aby sa vyhlo konfliktom. V konečnom dôsledku rešpekt rodiča nie je o tom, že dieťa sa naučí bezducho “poslúchať príkazy”, ale že sa naučí porozumieť dôvodom a dôsledkom svojho správania.
Bez strachu a v bezpečí
A práve o to ide. O to, aby naše deti rástli bez strachu v očiach, s otvoreným srdcom a dôverou v seba i v nás. Aby sme my ako rodičia mohli s pokojom konštatovať, že sme nemuseli siahať po vyhrážkach a strachu. Pretože tam, kde je rešpekt, vzniká priestor na blízkosť, lásku a porozumenie – a to je to najcennejšie, čo môžeme svojim deťom dať.