Píše Veronika: Dieťa neochránite pred všetkým
Na každom rohu číha nejaké a keďže malé deti si jeho hrozbu ešte neuvedomujú, my, mamy, na ne musíme neustále dohliadať a mať oči doslova všade.
Nebezpečenstvo číha na každom roku
V istom veku sa však od nás očakáva, že už im nebudeme neustále v pätách a doprajeme drobcom kúsok voľnosti. Doprajeme im skúmať svet a tajné kúty v domácnosti, bez toho, aby sme museli kričať a držať sa za hlavu pri tom, ako naše dieťa nezmyselne „runtuje“ všetko možné aj nemožné.
Pamätám si, keď Lorenzo začal loziť, tak sa mu rýchlosťou blesku ešte viac otvorili obzory a skúmal naozaj všetko. Bolo veľmi „srandovné“ dívať sa, ako ten maličký človiečik otvára zásuvky, nakúka pod posteľ, v tajnosti objavuje záchod a kúpeľňu...
Píše Veronika: Moje dieťa (nie) je choré
Nožík (NE)patrí do detskej ruky?
V tom čase som urobila dokonalý prerod našej kuchyne. Do spodných zásuviek som dala len plastové misky a drevené varechy, jednoducho všetko to, čo nemalo nijako ublížiť. Dokonca sa liezlo aj vonku po tráve a špinavé kolienka pre mňa vôbec neboli motívom, aby som zabránila synovi spoznávať krásy prírody. Najväčším úspechom pre mňa bolo, keď sa naučil sám zliezť z postele, presne podľa môjho návodu a vysvetľovania.
„Najprv sa treba obrátiť na bruško, potom nožičkami dosiahnuť na podlahu a pomaly sa zošmyknúť.“ Možno práve vďaka tomu sa ani raz nestalo, že by spadol z postele či zo sedačky.
Ako tak rástol, začali ho zaujímať nožnice, nožíky, a všetko to, čo bolo uložené v nedohľadne. Nechcela som, aby tieto veci objavoval v tajnosti, tak sme začali strihať spolu. Ja som pridržiavala papiere a on strihal. S nožíkom sme sa zoznámili, keď mal asi 2,5 roka a to pri pomoci v kuchyni. Samozrejme, s takým nožíkom, ktorý nie je príliš ostrý, ale dokáže nakrájať zrelé avokádo alebo mäkkú mozzarellu. To bolo radosti!
Dieťa sa poučí na vlastných chybách
Ďalším levelom bolo leto a voda. Boli sme pri bazéne, kde je v polovici voda na detské čľapkanie, a v druhej je voda hlboká. Vysvetľovala som mu, že sa musíme zdržiavať v časti pri plytkej vode a do vody treba ísť vždy s rukávnikmi. Ale keďže behať okolo bazéna a naháňať sa za loptou je také zábavné, môže sa stať, že sa lopta zakotúľa do bazéna s hlbokou vodou.
Dívala som sa pár metrov od neho, čo urobí, a on sa, samozrejme, naťahoval za loptou. A čľup do vodičky. Okamžite som pribehla a vytiahla ho, bol vystrašený a aj si poplakal. Zaslúžil si opäť polhodinu vysvetľovania a dohovárania, ale odvtedy sa k tej strane bazénu už ani nepriblížil. Je to asi ako s horúcou pieckou alebo sporákom, niekedy sa tí malí nezbedníci asi musia popáliť, aby zistili, že my, mamy, si naozaj nevymýšľame a že ten oheň naozaj páli.
Nebezpečenstvo nákazy: Čo hrozí deťom na verejných pieskoviskách?
Nedávno sme s kamarátkou a našimi deťmi strávili veľmi príjemné popoludnie v zábavnom parku. Navštevujeme sa aj doma a naši chlapci majú vo zvyku, že jeden druhého vždy odprevadí k autu. Aj tentokrát to mali v pláne a rozbehli sa na parkovisku. Samozrejme, obe matky sme zasiahli a zvrieskli, nech okamžite stoja, lebo kedykoľvek môže prísť nejaké auto.
Trošku zastali, ale potom sa opäť rozbehli. A my za nimi. Lorenzo spomalil a nezišiel z chodníka, ale jeho kamarát sa nebojácne so smiechom pustil ďalej. V tom zo zákruty vybehlo auto. Na osvietenom parkovisku si bežiaceho chlapca šofér našťastie všimol a zabrzdil. To už stál aj chlapček a prekvapene sa díval. Možno si začal uvedomovať nebezpečenstvo, ktoré mu hrozilo, ale v tom momente sa už priblížila jeho mama, chytila ho za rukáv a s krikom mu vynadala.
Ja som tiež chytila Lorenza a vysvetlila som mu, čo sa práve stalo a že to, čo urobili, bolo veľmi škaredé a nebezpečné. Stál tam a pozeral na mňa s vyplašenými očami. Jeho kamarát strach prevliekol do smiechu, za čo si zaslúžil zaucho a okamžité naloženie do auta. Aj my sme sa pobrali k nášmu autu, Lorenzo ma chytil za ruku a rozprávali sme sa o tom, čo sa stalo. V aute sa ma snažil presvedčiť o tom, že to, čo urobili, vôbec nebolo škaredé. Potom sme obaja stíchli.
ROZHOVOR: Vychovávame malých arogantných narcisov?
Vo vypätých situáciách sa snažím zachovať pokoj
Bola som nahnevaná aj vystrašená zároveň, keď v tom sa zo zadného sedadla ozvalo: „Prepáč, mami, ja už viac neutečiem.“ Neviem, čo sa dialo v aute mojej kamarátky a či doma došlo k uzmiereniu. My sme sa o celej situácii ešte porozprávali aj s mužom a snažili sme sa klásť dôraz na vážnosť situácie. Neviem prečo, ale v takýchto situáciách vždy akosi zachovám pokoj a snažím sa vcítiť do zmýšľania toho malého človiečika.
Krik či výprask ani zďaleka nepovažujem za účinnú výchovnú metódu.
PS: Ani nie o týždeň sme sa s kamarátkou náhodou stretli pri preliezačkách. Jej syn sa opäť rozbehol k ceste a volal aj Lorenza. Ten na mňa jedným očkom kukol, ale môj jediný pohľad stačil na to, aby sa uistil, že to nie je dobrá voľba a zostal stáť na mieste.
