O doktorke z Afriky, ktorá dnes pomáha na Slovensku s koronavírusom
Vymeniť prehliadkové móla v Miláne za život v Južnom Sudáne či Keni? MUDr. Monika Paločková šla za hlasom svojho srdca...
Status Moniky Polačkovej na FB aktuálne:
1 môj deň :
- 120 vyšetrených pacientov
- 120 krát prezlečené rukavice
- 120 krát vydezinfikované ruky
- 120 suspektných alebo potvrdených pacientov s dg. Covid19 v blízkom kontakte
- 9 hodín v podrepe vytierané nosy a hrdlá
- 1 krát záchod
- 1 krát jedlo
- 1 krát mobil v ruke
- 1 obrovský odtlačok masky na tvári
Monika dnes pomáha v boji s koronavírusom na Slovensku. Jej práca lekárky ju však zaviedla tam, kde je život ťažký... najťažší.
Z modelky doktorka
Viem, že vaša cesta do Afriky bola poriadne kľukatá. Ako sa z modelky stane lekárka v africkej džungli?
Afrika bola môj detský sen. Od doby, kedy som prvýkrát pozerala s rodičmi dokumenty o chorých, podvýživených, HIV pozitívnych sirotách, ma Afrika chytila za srdce. Už ako dieťa som si uvedomovala, že je to hrozne nespravodlivé mať nezaslúžene všetko, zatiaľ čo iné deti, s rovnakými potrebami a rovnakou túžbou mať mamičku a cítiť jej lásku, nemajú nič. Už vtedy som sa rozhodla, že keď raz budem ,,veľká“, pôjdem do Afriky tieto deti „zachrániť“. Život priniesol, samozrejme, nečakané zvraty.
Ako 17-ročná som odišla do Milána pracovať ako modelka. Niekde hlboko v srdci som ale celý čas cítila, že to, čo robím, je málo. Že zatiaľ, čo si ja užívam slobodu a konzum, niekde tam „ďaleko“ niekto iný zúfalo volá o moju pomoc.
Čo vás kariéra modelky naučila a čo využívate z toho doposiaľ?
Prekvapivo, modeling bol veľmi dobrý základ pre moju prácu. Ako 17-ročná som si zbalila kufor a začala po svete cestovať sama. Modeling ma naučil byť samostatnou, sebestačnou, nezávislou, nebojácnou, sebavedomou, zodpovednou, v neposlednom rade ma naučil jazyky, komunikovať s ľuďmi. Cez rôzne výzvy, neraz i morálne, som si cez modeling upevnila i vzťah s Bohom. Vtedy som ani len netušila, že práve tieto vlastnosti sú prepotrebné pri mojom budúcom povolaní v Afrike.
Boli ste už počas štúdia rozhodnutá, že budete pracovať v rozvojových krajinách?
Kto ma pozná vie, aká som spoločenská. Nechýbam na nijakej akcii, milujem ľudí, rozprávanie je moja doména. S touto povahou som to na medicíne v Prahe, nútená presedieť 6 rokov za tisícstranovými knihami, mala ťažké. Štátnicový ročník som ,,mlela z posledného“ a záchranou mi bola obrovská mapa Afriky na stene, po ktorej som denne zasnene blúdila prstom, hovoriac si: „A keď to zvládneš, budeš liečiť detičky práve tam.“ Áno, Afrika bola moja obrovská motivácia školu úspešne ,,doklepať“.
Ako to prijala vaša rodina?
Vďaka Bohu, moja rodina je pre mňa všetkým. Motivácia, láska, najlepší priatelia. Odmalička ma viedli k charitatívnemu, súcitnému a empatickému mysleniu. Chodili sme pomáhať na charitu, k bezdomovcom, do domovov dôchodcov, veľmi aktívne sa angažujeme v našej farnosti. Keď som vyslovila finálne rozhodnutie odísť do Afriky, neprekvapilo ich to, no báli sa.
Sľúbila som im, že budeme spolu denne volávať, i keď to pre mňa znamenalo neraz vstávať o 4. – 5. hodine ráno, hľadať signál v buši niekde na strome, pod kríkom, skrývajúc sa pred psami a hyenami. Časom sa prestali báť, no myslím, že rodičovský strach prežívate, nech je vaše dieťa kdekoľvek. O tom by asi vedeli rozprávať práve vaše čitateľky.
Kde ste už pracovali a v čom sa tieto misie líšili?
Z afrických krajín som mala možnosť pracovať ako lekárka na projektoch v maličkom a veľmi chudobnom Burundi, takisto zaostalom a nebezpečnom Južnom Sudáne a aktuálne pôsobím na klinike Mary Immaculate v Nairobskom slume Mukuru v Keni. Každý štát je úplne iný. Iná mentalita, iná kultúra. V Burundi bývajú ľudia v hlinených chatrčiach v banánovníkových poliach, deti chodia holé, nechodia do školy, autá tam skoro nie sú. V Južnom Sudáne ľudia bývajú v tukuloch v buši, za kravu sa vykúpite z akéhokoľvek kriminálneho činu, silný kmeň a príslušnosť k nemu je viac než čokoľvek.
Veľa sa tam ľudia medzi sebou zabíjajú, často len kvôli kravám. Lásku si dokazujú fyzickou silou – neraz vám do nemocnice príde tehotná žena dobitá železnou tyčou, z lásky. Keňa je oproti týmto krajinám veľmi vyspelá, no rozdiely medzi ľuďmi sú obrovské. V slume ľudia žijú v plechových chatrčiach, majú 1 záchod pre 20 rodín, nemajú elektrinu ani pitnú vodu, žijú z jedného dolára na deň. I spektrum chorôb sa líši. Stále ale dominuje malária, pľúcne a brušné infekcie, HIV či iné tropické choroby.
Cez televízne obrazovky vnímame Afriku asi veľmi skreslene. Aká je vo vašich očiach? Čím vás priťahuje?
Afrika je nádherná. V mojich očiach je Afrika pokoj, ,,hakuna matata, hakuna shida“ – žiadne starosti, žiaden problém, nádherná príroda, levy, zebry, slony, žirafy, čerstvé avokáda, papáje, mangá, ananásy, západ obrovského krvavočerveného slnka ponad košaté akácie, milióny hviezd tak blízko, že sa ich skoro môžete dotknúť, život bez riešenia zbytočností, usmievaví a priateľskí ľudia, chaotická doprava, nekončiace azúrové pláže, všadeprítomné roztomilé okaté deti.
Na druhej strane chudoba, hlavne materiálna, nedostupnosť vzdelania a nenaplnená túžba detí po ňom, kontinent, ktorý potrebuje našu pomoc, podporu, empatiu, naše srdce. Veľa krajín je rozvinutých, napr. Rwanda, Keňa, Juhoafrická republika... No stále nájdete krajiny s deťmi na ulici, bez rodičov, bez občianstva, choré, nevzdelané, bez perspektívy, zúfalo volajúce po láske.
Ako vás prijímajú tamojší obyvatelia?
Štát od štátu sa to líši. Je veľmi dôležité akceptovať miestnu kultúru, jazyk, mentalitu, nesprávať sa nadradene, ale ani prehnane súcitne. Správať sa ako jeden z nich, priateľsky, veselo, bezstarostne, vtedy najlepšie zapadnete. I keď pre mňa je to niekedy výzva, keďže som oproti nim biela ako vápno a vysoká 182 centimetrov.
Do Južného Sudánu som ale zapadla rýchlo. V deň, keď som dorazila, náhodou po mesiaci pršalo. Miestni ma privítali tlieskaním, tancom, kričiac na mňa Nyandeng (Dažďové dievča). Celé 3 mesiace som im nemohla vysvetliť náhodnú spojitosť môjho príchodu a hustého monzúnu.
Mojím oficiálnym menom sa stalo Nyandeng a denne sa chodili za mnou pýtať, kedy bude znovu pršať.
Jedinú lásku, ktorú žena v Afrike cíti, dáva deťom a prijíma od detí
Je mi jasné, že je to úplne odlišná kultúra, ale akí sú Afričania rodičia?
Milujúci. Vravelo sa, ak chceš vidieť, ako rýchlo dokáže sudánska žena bežať, začni utekať s jej dieťaťom. Konkrétne, Južný Sudán má veľmi odlišnú kultúru od našej. Láska medzi mužom a ženou neexistuje. Preto jedinú lásku, ktorú žena cíti, dáva deťom a prijíma od detí. Síce bývajú v buši v tukule, bez podlahy, deti sú tam holé a celé od piesku, no do nemocnice na vyšetrenie ich oblečú do šiat, okúpu, nepustia z náručia. Nedokážu sa im venovať tak, ako dokážeme my našim deťom.
Jednak preto, lebo ich majú desať, a žena okrem domácich prác chodí denne robiť na pole, na nákupy peši kilometre, okrem toho i stavia a opravuje dom. V Burundi to bolo podobné. V Keni je to tiež často tak, no tu som sa stretla i so sirotami, ktoré boli matkou (s neznámym otcom) nechané od narodenia na ulici. Problémom Kene je vysoká kriminalita, drogy, prostitúcia, zneužívanie detí – často má už dieťa svoje dieťa a nie je schopné sa oň postarať. No majorita rodín, ktoré som stretla, robí všetko pre rodinné šťastie. V medziach ich kultúry, odlišne od nás, no otcovia sú milujúci a zodpovední, matky tiež a veľmi pracovité, silné. Deti rodičov zbožňujú a oddeliť malého bambuláka od mamičky je nasledované krokodílími slzami.
Ako vyzerá váš každodenný život v Afrike?
Je ťažké opísať jeden deň, každý je úplne iný a líši sa i od krajiny, v ktorej som. V Južnom Sudáne začínalo moje ráno o 5.30. Nedobrovoľne. O 5.00 Victor vypúšťal farmu na dvor. O 5.45 sa budila Keziah, púšťala z mobilu africké gospelové pesničky, ktoré sprevádzala spevom, dupaním a tlieskaním. O 6.00 v nemocnici zvonili kravským zvoncom, to je oficiálny budíček pre celú dedinu.
Vstávala som zo železnej postele, vychádzala z izby s kefkou v puse, toaletným papierom a vodou na umytie v plastovom poháriku. Keď kravský zvonec zvonil druhýkrát, mala som už byť na raňajšej modlitbe v nemocnici. Prichádzala som na detské oddelenie k mojim štuplíkom, vizitovala všetkých drobcov ležiacich u nás prevažne kvôli komplikovanej malárii, pľúcnym či brušným tropickým infekciám. Po oddelení vždy chodím aspoň s jedným bambulákom v náručí, ktorého pravidelne bozkávam na tučné líčka, robím lietadielko a ,,barambaram buc“. Popritom počúvam fonendoskopom, ako na tieto ,,srandy“ reaguje jeho srdiečko a pľúca. 
Po vizite beriem deti s popáleninami či otvorenými ranami do obväzovne. Tam ma čakával anestéziológ Livingston, uspával bábo, ja som vzala skalpel, pinzetu a púšťala sa do ošetrovania. Ďalej moja cesta viedla za Victorom na gynekológiu. Odkázal mi, že má ženu otvorenú na 9 centimetrov, ideme rodiť. Mamička už 4 detí leží na stole v kontrakcii, no bez mimiky. Silní ľudia. Navliekame si s Victorom rukavice, žubrienka je na ceste. Spolu sa postaráme o novorodeniatko a s mamičkou ich ukladáme späť ku 16 ženám na oddelení.
Už je skoro 11 hodín, utekám na ambulanciu, kde ma už čaká od 40 – 140 detičiek. Bežať bol plán. V hakuna matata svete, kde najdôležitejšie je dobre sa porozprávať, vyobjímať a spoločne zasmiať, mi cesta na ambulanciu cez slnečný nemocničný kompaund trvá trochu dlhšie. Cestou si podávam ruku s lepróznou babičkou, vyhadzujem do vzduchu Rebeccu pohryzenú baboonom, pošteklím sa s farmaceutkou Mary, s Dengom v laboratóriu poobdivujem jeho dnešný hrdý záchyt tuberkulózy pod mikroskopom, míňam hospitalizované mamičky sediace pred oddelením so svojou infúziou, dojčiace okaté ratolesti. Z bublifuku vyfukujem farebné bubliny a už okolo mňa vyskakujú malí nadšenci praskajúci jednu za druhou. V stredu je môj program obohatený ešte o operácie, ktoré buď vykonávam, alebo asistujem.
Operačná sála je ďalšie miesto, kde sa spolu s ďalšími dvomi ugandskými chirurgami poriadne nasmejeme. Popri operáciách si v dobrej nálade dupkáme do rytmu afrických bubnovačiek, ktoré na sále nesmú chýbať. O druhej zvoní znovu veľký kravský zvonec, čas kedy Josephine nasadá na hrdzavý bicykel a vrátnik zamyká bránu nemocnice železným zámkom.
Odchádzam na môj rutinný obedík – ryžu s fazuľou, občas aj s ternom ako tekvica či tekvicové listy. Nemáme internet, takže sa všetci horlivo rozprávame, čo sme dnes nového zažili. Zas sa poriadne nasmejeme. Okolo štvrtej odchádzam späť do nemocnice, riešim pohotovostné prípady – najmä komplikované malárie u detí, často stavy medzi životom a smrťou. Neraz zachraňujem aj dve umierajúce deti naraz.
O ôsmej je už konečne čas na to, aby sme si s Piusom, Jankou a Enochom vyložili von bambusovú stoličku, otvorili si pivko alebo posrkávali africký čajík, pozorovali hviezdy ako žiarovky. Počúvame hudbu, spevy a bubny Dinkov, Pius mi zapletá vlasy, relaxujeme. Toto je môj deň.
A ako je to s materiálnym zabezpečením, liekmi...? Asi veľmi obmedzené, že?
Liečime často alternatívne s tým, čo máme. Je to smutné, keď nejaké dieťa umrie len preto, lebo preň nemáme lieky či kyslíkový prístroj. No robíme, čo môžeme v podmienkach, akým sme vystavení.
Ako to zvládate emočne, keď nemôžete nejakému dieťaťu pomôcť? Ako na to reagujú jeho rodičia, komunita...
Vďaka Bohu, zažila som len dve situácie za 8 mesiacov, ktoré ma naozaj rozplakali. Bol večer, slúžila som sama v nemocnici. Naraz mi prišli dve umierajúce deti v kóme z dôvodu mozgovej malárie. Obe mali horúčku nad 40 °C a celotelové kŕče, dusili sa vodou z pľúc, maláriou postihnuté mali aj obličky. Začala som záchrannú akciu. Bola to najrýchlejšia, najzložitejšia a najťažšia situácia, ktorú som v trópoch zažila. Obe deti potrebovali akútne kyslíkový prístroj, ktorý sme mali, bohužiaľ, len jeden. Je to najhorší pocit na svete, rozhodovať sa, ktoré dieťa má väčšiu šancu prežiť a konať...
Ďalšia situácia bol chlapec, ktorý prišiel so zlyhanými obličkami, pretože ho rodičia vzali k šamanovi, u ktorého vypil jed. Nenávratne mu poškodil obličky a chlapec do niekoľkých minút umrel. Boli to len dvaja zo stoviek pacientov, ktorí prešli mojimi rukami, ale bolo to veľmi ťažké. Rodina smrť detí prežíva trochu inak ako u nás. Sú často silne veriaci. Veria, že Boh im dieťa dal a teraz si ho vzal k sebe. Plačú, no vedia, že je mu lepšie a Boh sa oň teraz stará ako o svoje.
Mnohé ženy si takúto prácu nevedia predstaviť. Nemáte strach? Je oblasť, v ktorej žijete, riziková?
Je. Afrika je nebezpečná. Ľudský život tu má inú cenu. V niektorých oblastiach žiadnu. V Južnom Sudáne mal zbraň skoro každý. Od vojaka, cez samozvaného vojaka až po deti. Veľa pre svoju bezpečnosť spravíte vhodnou prevenciou. Dnes viem, že chodiť sama po šiestej hodine večer nemám, taktiež sama autom, zastať policajtom vždy, vždy im zaplatiť to, čo si odo mňa pýtajú bez zbytočného vyjednávania, nepúšťať sa do politických tém, neprezentovať svoj názor na africký právny systém, politikov. To platí aj pre choroby. Prevencia je najlepšia ochrana.
Máte špeciálne očkovania? Ako sa chránite pred možnými rizikami?
Som očkovaná proti žltej zimnici, týfusu, žltačke typu A a B, meningitíde, proti besnote si musím ešte doplniť. Proti malárii sa nedá očkovať, takže nosím pri sebe rýchlotest na maláriu a pohotovostnú liečbu. Pred ostatnými ochoreniami sa chránim jedným glgom jablkovice každé ráno, poriadnou sprchou, antibakteriálnym sprejom, rukavicami a rúškom.
Práca lekára v Afrike je nebezpečná
Čo vám zo Slovenska najviac chýba a čo vám v Afrike chýba ako žene?
Tatry. ☺Rodina. Chýbajú mi ľudia, Slovákov mám veľmi rada. Chýba mi občas sloboda, chodiť v noci von a nebáť sa, že ma niekto zabije. V Sudáne mi chýbala čistá podlaha, keramický záchod, pitná voda z kohútika, posteľ bez pavúkov a škorpiónov, sprcha bez hadov a s teplou vodou, čokoláda a syr. V Nairobi mi chýba čistý vzduch, v Keni všeobecne dopravná morálka, pravidlo pravej ruky, vôbec nejaké pravidlá. Taktiež mi z domoviny chýba pocit, že funguje nejaký právny systém a že keď ti vypadne elektrina, elektrikár príde na ďalší deň, nie o týždeň.
Máte vôbec voľný čas a ako ho trávite?
Ak mám voľný čas, využívam ho na prácu. Na každom projekte som len tri mesiace, je to krátka doba na to, aby ste po sebe niečo zanechali. A ja mám vždy pocit, že by som mohla zanechať ešte viac. Okrem toho, že denne pracujem ako lekár na klinike, v rámci voľného času organizujeme zbierku školských potrieb pre 1 300 detičiek na našej škole v slume Mukuru, staráme sa s kňazom Ivanom o chlapcov na ulici, mali sme tzv. Vision kemp, kde sme žiakom merali zrak a poskytli dioptrické okuliare od sponzora. Taktiež s kolegyňou chodievame raz za týždeň na ,,terénnu akciu“ do slumu, kde vyšetrujeme pacientov neschopných dostať sa na našu kliniku.
Čo by sme sa my mohli naučiť od Afričanov?
Žiť tak, ako keby zajtra už nebolo. Pre mnohých z nich je to realita. Ako by si žil, keby si vedel, že zajtra už nebude? Neohovárali by sme, nesťažovali sa, nehádali, neriešili zbytočnosti. Netrávili by sme čas na sociálnych sieťach. Rozprávali by sme sa, trávili čas s najbližšími, snažili sa nechať po sebe čo najviac radosti, pomoci. Objímali by sme sa, smiali, spomínali, boli vľúdni, milujúci a starostliví. Niekedy sa ja – progresívna Európanka, pred nimi hanbím, aká som zaostalá v pozornosti, láske a jednoduchosti života. Učia ma viac, než ja učím ich.
V čom by sa momentálna situácia v Afrike mohla podľa vás zlepšiť, ak by sa ostatný svet angažoval v pomoci ešte viac? Čo Afrika najviac potrebuje?
Určite vzdelanie. Ak chcete pomôcť Afrike, adoptujte si na diaľku dieťa, posielajte mu 20 – 50 euro mesačne na štúdium a dajte mu šancu na vzdelanie, na hodnotný život, v ktorom môže byť prínosom pre spoločnosť. Netušíte, ako tie deti prahnú po tom, aby mohli chodiť do školy, no ich rodičia na to nemajú alebo rodičov nemajú vôbec. Každé dieťa si zaslúži šancu!
Kde sa vidíte o 20 rokov?
Neviem, v ktorej krajine budem, no chcem pomáhať tam, kde pomoc nie je. Ak Boh dá, aj s mojím budúcim manželom a tromi deťmi.
Ak by vás aj naďalej zaujímalo moje africké dobrodružstvo, nájdete ma na FB: Monička Paločková, na Instagrame: @moi_monicka. V prípade záujmu o podporu našich projektov či adopciu detí na diaľku ma nájdete na: monypalockova@gmail.com
Fotogaléria