Rozhovor s legendou predškolskej pedagogiky Jiřím Haldom: Do šiestich rokov je dieťa na matke závislé

Alexandra Okálová | 7. Feb 2020
Rozhovor s legendou predškolskej pedagogiky Jiřím Haldom: Do šiestich rokov je dieťa na matke závislé

Kedy je dieťa pripravené na škôlku? Aká je generácia súčasných detí a prečo im často chýba empatia? Ako vzniká detský hnev a prečo tresty nemajú význam? Prečo je cukor nebezpečný pre psychiku dieťaťa? Na tieto a mnohé ďalšie otázky sme konečne dostali odpovede.

Rodičia nemajú vo výchove pravidlá

Vo svojej praxi sa venujete predovšetkým problematike výchovy detí. Čo považujete za najpálčivejší problém alebo chybu, ktorú robia súčasní rodičia?

Celé generácie nám hovoril niekto, čo máme robiť, čo musíme. Potom prišla sloboda a odrazu aj v rodinách prestali platiť akékoľvek pravidlá. Napríklad dnes nikde nie je žiadna norma, ktorá by určovala, čo všetko by malo dieťa zvládnuť, keď nastupuje do materskej školy a to všetko má za následok enormný nárast ADHD u detí. Dnešným deťom chýba vnútorná integrita, samostatnosť, žijú v prebytku, a tým pádom už nie sú schopné tešiť sa.

Problém je aj to, že ADHD sa lieči liekmi, ale pravidlá ich liekmi nenaučíte. Dnešné deti sú extrémne materiálne náročné a citovo ochudobnené, nemajú žiaden časový režim. Negatívnym fenoménom tejto doby je aj tzv. inflácia cukru. Je takmer v každej potravine. Dieťa by však prakticky do troch rokov nemalo ochutnať cukor vôbec. A deti do šiestich rokov by mali dostať možnosť ochutnať cukor za odmenu raz týždenne. Dnes to však nedodržuje nikto. Mnoho rodičov o tom ani nevie. Cukor však veľmi významne ovplyvňuje psychiku dieťaťa.

Viac, ako sme ochotní si pripustiť. Prostredníctvom cukru dostávajú deti do tela tzv. voľnú energiu a nevedia potom, čo so sebou. A úplne za najhoršie považujem používanie technológií, čo sa absolútne vymklo z kontroly. Matky deťom radšej posluhujú, vrazia im do ruky telefón, než by po nich vyžadovali samostatnosť. 

Ako je možné, že takéto problémy u detí predchádzajúcich generácií neboli natoľko markantné?

Kedysi deti vychovávali deti, pretože ich bolo v rodine mnoho a tie staršie deti sa starali o to, aby sa mladšie neflákali, kým oni držali prevahu. A mali povinnosti. Dnes to v rodinách vidíme veľmi sporadicky. Jedným z obrovských problémov tejto doby, ktorý v minulosti neexistoval, je tzv. totalita majetku a dlhov. Rodičov viac zaujíma, ako všetko splatiť a vôbec nevnímajú, aký vplyv to má na deti. Potom im vyčítajú, že sú deti nevďačné za to, že všetko majú. Pritom je to len a len ich práca.

Neustálym nakupovaním nových hračiek oberáme deti o možnosť tvorivej hry. Tvorivosť je postavená na tom, že si tú hru musíte vymyslieť. Nehovoriac o tom, že používanie tabletov malými deťmi, tvorivosť zabíja v úplnom počiatku. Zásadný rozdiel medzi generáciami našich starých rodičov a dnešných detí je aj v tom, že deťom sa dnes „posluhuje“ a všetko majú. Chceme im dobre, ale neuvedomujeme si, že to, okrem iného, bude mať za následok, že budú považovať za zbytočné starať sa o starých ľudí. Je preto v našom záujme, aby sme svoje deti vychovali dobre. Aby sa o nás mal kto na starobu postarať. 

Na jednej strane majú dnes rodičia viac informácií, ale s tým je spojený aj chaos a neschopnosť definovať, čo je pre dieťa správne. Čo by ste poradili rodičom, ktorí nedokážu selektovať v tom množstve informácií?

Mám pocit, že dnes je nesmierne moderné publikovať, ale ja osobne uznávam literatúru, ktorá má nejaké korene. Čerpám veľa z neurológie, genetiky, pretože konkrétne genetika dáva odpoveď na to, prečo sa dejú niektoré veci. Napríklad nesmierne podceňované je obdobie „ja sám“, ktorým si prejde každé dieťa. Avizuje pripravenosť dieťaťa na informáciu, že je niekto iný ako jeho mama. Je to sprevádzané vzdorom, ale v skutočnosti sa práve v tomto období formuje osobnosť.

A to sa z bežnej populárno-náučnej literatúry väčšinou nedozviete. Ak môžem poradiť tri naozaj dobré a zrozumiteľné knihy o výchove, tak sú to tieto: John Cleese, Robin Skynner: Rodina a jak v ní ostat naživu; Jean Liedloffová: Koncept kontinua a František Koukolík, Jana Drtilová: Vzpoura deprivantú.

Rodič je láskavá autorita

Veľmi často sa stretávam s názorom, že deťom treba nechať slobodu, avšak so stanovením hraníc. Ako nájsť tú správnu mieru? Pretože potom vidíme rodičov, ktorí sa nechajú pokojne vyfackať, lebo „to si len dieťa ventiluje svoje emócie...“ 

Každý potrebuje mantinely, a práve tie sú nastavené na veľmi primitívnom princípe – ak niečo po deťoch chceme, musíme to sami dodržiavať. Deti prakticky do piatich rokov napodobňujú to, čo vidia. Ak dodržujeme pravidlá a to isté chceme po dieťati, bude to robiť absolútne prirodzene a nebude mať najmenší dôvod ich spochybniť. Nestačí iba moralizovať a pritom nejsť dieťaťu príkladom, pretože potom sa deti naučia iba moralizovať, ale problémy ostanú. A potom sa stane to, že rodič obviňuje zo vzniku problémov škôlku a jednoducho celú vec uzavrie tým, že dieťa má ADHD. 

Od akého veku je podľa vás vhodné „vychovávať“ dieťa? 

Od narodenia. Hoci výsledky výchovy uvidíme až omnoho neskôr. Do troch rokov je dieťa „špongia“, ktorá nasáva informácie. Do tohto veku sa mu tvorí pamäť na základe emočných máp, a tým pádom všetko, čo ho obklopuje tu a teraz považuje za jediný variant svojho života. Nedokáže ešte zhodnotiť, či je to dobré alebo zlé.

Až po treťom roku, kedy si uvedomí, že je niekým iným ako jeho mama, začína dieťa v praxi aplikovať to, čo sa od nás naučilo. Takže keď nás nepočúva, je to len náš obraz. To isté platí o hneve. Nahnevané deti napodobňujú rodičov, ktorí sa hnevajú. Deti sú naše zrkadlo a zodpovedne vychovávať deti sa dá iba vlastným príkladom a kritickou spätnou väzbou. Väčšina detí, na ktoré rodičia kričia, sú deti, na ktorých si len vybíjame vlastnú zlosť, deti, ktoré len reagujú na našu nervozitu, vďaka ktorej začnú byť nervózne aj ony. Formovať dieťa teda treba predovšetkým do troch rokov. Od troch rokov budeme vidieť, či sa nám to podarilo, alebo nie. 

Nie ste veľký fanúšik nástupu do škôlky pred tretím rokom života. Prečo? Nie je to skôr individuálna záležitosť? Nemôže byť na škôlku pripravené aj mladšie dieťa? 

O prospešnosti detskej skupiny niet žiadnych pochýb, ale mala by to byť skupina súrodenecká. Ja nevravím, že materská škola škodí, ale dieťa do nej má chodiť až vtedy, keď je na ňu pripravené. A to je vtedy, keď nepotrebuje k svojej sebaobsluhe dospelého, dokáže sa samo nakŕmiť, dokáže si utrieť zadoček po vykonaní potreby, dokáže sa vysmrkať, prezuť, obliecť. A čo je najdôležitejšie, musí mať dostatočnú emočnú autonómiu, čo znamená, že nesmie prežiť pobyt v škôlke v obrovskom strachu, že je preč od mamy. Je takisto mimoriadne nebezpečné dávať do škôlky dieťa, ktorému sa práve narodil súrodenec. Také dieťa v škôlke totiž trpí, pretože vie, že mama je doma s bábätkom, ktorému venuje celú svoju pozornosť. Cíti sa opustené, pretože nemôže byť doma s mamou a nadväzovať vzťah so svojím novým súrodencom. V dôsledku tejto výchovnej chyby som riešil naozaj mnoho prípadov ekzémov, detského pomočovania, či zajakávania sa. 

Dieťa je závislé na vôni mamy

Nie každý je zástancom častého maznania sa s deťmi. Dokonca som sa stretla s tvrdením, že tým dieťa rozmaznávame. Čo si o tom myslíte?

Je to hlúposť. Maznanie je pre deti veľmi dôležité. Už Komenský povedal, že dieťa by malo byť nosené do šiestich rokov. Dieťa sa potrebuje maznať a práve maznanie je pre neho oznámením, že aj keď mu niečo nejde, je vo svete všetko v poriadku. A s tým súvisí aj to, prečo nie som šťastný, keď vidím deti mladšie ako tri roky v škôlkach. Ako som už povedal, detský kolektív je dôležitý, ale pri menších deťoch som skôr zástancom materských centier. Pretože tam sa dieťa pohrá s inými deťmi, ale zároveň si kedykoľvek môže „pričuchnúť“ k pachu mamy.

Deti do šiestich rokov sú absolútne závislé od vône matky. Jej vôňa je pre pocit bezpečia dieťaťa najdôležitejšia, pretože je to prvé, s čím je konfrontované, keď sa prestrihne pupočník. Preto, keď dieťa plače a vezmete ho do náručia, zaborí vám tvár do krku a keď vás objíme okolo nohy, tiež to nie je náhoda, pretože práve na krku a v oblasti kolien ženy vylučujú najviac pachových stôp. 

Je naozaj pôrod taký dôležitý pre ďalší vývoj dieťaťa? 

Absolútne. Pôrod je proces, pri ktorom dieťatko trie hlavičkou o nervové ukončenia v sliznici pôrodných ciest, ktoré v predĺženej mieche matky prebúdza procesy, aby vedela, čo má robiť. V ženách sa tak spúšťa skutočný materský cit. To, že sa dnes pôrody urýchľujú a ženy sa nastrihávajú, je dôvodom, prečo mnohé nevedia, čo majú s deťmi robiť, ako sa o ne postarať. No a cisársky rez je absolútne unikátna situácia, ktorá má za následok, že omnoho viac pochybuje matka. O to viac potom jej dieťa potrebuje cítiť istotu, že ho matka miluje, a to dostáva prostredníctvom maznania. Byť sýty nehou je pre dieťa, a napokon pre každého človeka, to najkľúčovejšie v živote.

Rozhovor s legendou predškolskej pedagogiky Jiřím Haldom

Aký máte názor na výchovu detí bez trestov? Existuje aj trest, ktorý je prospešný?

Som absolútnym odporcom telesných trestov. Existuje jediný prípad, kedy môže dieťa dostať demonštratívne „na zadok“, a to je vtedy, keď navádza niekoho, aby si ublížil. Navyše, tým, že na deti v jednom kuse kričíme, sú trestané viac ako dosť. A treba aj vedieť za čo trestať. Ak deti napríklad vidia, že je otec voči matke zlý alebo mama voči otcovi, odpozorujú tento vzorec a poznať to už aj na vzájomnej interakcii medzi deťmi a rodičmi. Ak dieťa napodobňuje naše správanie, nemôžeme ho za to trestať. Samozrejme, vychovávať sa dá aj bez trestov. Pokiaľ to robíte v rámci pravidiel, ktoré sami dodržiavate.  

Vravíte, že na deti nemá zmysel ani kričať. Prečo?

Ak spraví dieťa niečo sociálne neprípustného a vy naň začnete kričať, nepriamo mu tým vravíte, že si neviete rady. V tej chvíli dieťa prepadá panike a prestáva počúvať, čo je obsahom vášho kriku. Vôbec nevníma, čo mu  hovoríte. Omnoho lepším riešením je teda si k nemu sadnúť a zrozumiteľne, tvárou v tvár mu vysvetliť, prečo to, čo spravilo, je nesprávne a navrhnúť riešenie. Vyriešiť je to však dôležité v ten istý deň, pretože pre deti do štyroch rokov každý deň začína nový život a veľa vecí si ešte nepamätajú. 

A čo pochvaly? Nemôžu aj Nemôžu aj tie byť pre dieťa niekedy kontraproduktívne? 

Musíte vedieť dieťa chváliť správne. Nestačí povedať: „ty si šikovný/á“, to mu nedáva žiadnu informáciu. Pochvala je, keď mu ukážete, čo sa mu podarilo a zopakujete mu to. Ak dieťa napríklad namaľuje obrázok, nepovedzte iba, že je to krásne, ale buďte konkrétny, teda povedzte to takto: „To je krásna princezná! A tá korunka, tá je aká princeznovská, vyzerá ako ozajstná.“ A je dobré použiť aj Paretovo pravidlo, teda štyri pochvaly vyvážiť jednou kritikou. Takže dieťa vychválite ako namaľovalo princeznú a na záver dodáte, že nabudúce jej môže spraviť trocha kratšie ruky. Dieťa to motivuje nabudúce nakresliť princeznú ešte lepšie a neurazí sa. 

Vedeli ste, že...

... dávať deťom symbolický darček na oslave súrodenca nie je správne?

„Mnoho rodičov si myslí, že tak je to správne, pretože potom aspoň dieťaťu nebude ľúto, že nič nedostalo. V skutočnosti mu však škodíte, pretože sa tak nikdy nenaučí mať radosť z radosti iných. Výsledkom je, že ten, kto má narodeniny, tomu radosť „znižujeme“ a ten, ktorý narodeniny nemá, dostane symbolický darček, ktorý však pre neho nič neznamená a aj tak bude oslávencovi závidieť.“

Ako reagovať, keď vás dieťa udrie?

Opäť je to len jeho reakcia na niečo, čo videlo alebo ste sa ho len možno niekedy necitlivo dotkli a ono tento spôsob správania odpozorovalo. Ak vás dieťa udrie, vezmite mu rúčku, povedzte mu, že vás to bolelo. Ono ju bude chcieť vyslobodiť z vašej, ale vy mu ju len držte dostatočne pevne, aby sa mu to nepodarilo, ale zároveň tak, aby ho to nebolelo. Dávate tým najavo svoju prevahu, avšak láskavým spôsobom a zároveň mu vysvetľujete, čo je zlé na jeho konaní.. 

Nakoľko je dobré pred dieťaťom prejavovať všetky emócie, aj tie negatívne? Myslím na situácie, keď sme nervózni, vyčerpaní a nemáme s dieťaťom toľko trpezlivosti. Je dobré, aby dieťa poznalo našu skutočnú tvár?

Dôležité je, aby emócie, ktoré dávate najavo, boli zrozumiteľné. Ničoho sa deti nedesia viac, ako keď jeho rodičia nemajú výraz a tvária sa neutrálne. Nedokážu potom správne vyhodnotiť niektoré situácie v interakcii s inými ľuďmi a napríklad aj na tých, ktorí sa mračia, sa budú usmievať. Emócie teda môžete prejavovať aj pred dieťaťom, ale je potrebné mu ich aj vysvetliť. Keď sa hneváte na svojho manžela, pre dieťa je nebezpečné, ak vidí, že sa hádate a ono nemá páru o tom, prečo. Výsledkom je, že si začne myslieť, že je to kvôli nemu. A to isté platí aj o radosti. Každú emóciu vysvetľujeme. Práve týmto spôsobom ukazujeme deťom, že aj iní majú city a učíme ich empatii. A nesmieme sa báť ani hovoriť deťom, čo je to smrť. Možno si aj poplačú, ale tým je to pre ne vyriešené. 

Jiří Halda

Mgr. Jiří Halda je špeciálny pedagóg a personálny poradca, ktorý sa zameriava predovšetkým na problematiku výchovy detí, predškolskej zrelosti a procesov učenia. Patrí k legendám predškolskej pedagogiky v Čechách. 

Jirí Halda

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: