Som Ivana. Matka dvoch detí a žena, ktorá opustila mrzáka.

Som Ivana. Matka dvoch detí a žena, ktorá opustila mrzáka.
5.6.2018 v kategórii Mama, autor Ivi/Marika Koscelníková, foto: istockphoto.com

Prečo som opustila chorého manžela. NESÚĎTE ma.

Stalo sa to pred rokom a považujem to za svoje najlepšie rozhodnutie. Na rozdiel od môjho okolia a ľudí, ktorí náš príbeh poznajú len „zvonku“. Ktorí vo mne vidia sebca a zlú manželku.

Keď sa život zmení zo dňa na deň

Pred troma rokmi sa Peter stal účastníkom nešťastnej autohavárie. Bol na mieste spolujazdca a kus plechu mu prerazil lýtko. Prišiel o pravú nohu. Bolo to šialené obdobie!

Moje deti mali vtedy tri a päť rokov. Všetci sme boli Petrovi tak blízko, ako potreboval a vyzeralo to, že sa so svojim osudom zmieril. Netabuizoval svoj hendikep ani pred deťmi ani pred známymi. Naopak. Rád, často a neskôr som pochopila, že až s radosťou rozprával o tom, čo sa mu stalo. O tom, že sa z jedného dňa na druhý stal mrzákom.

Radosť sme si nemohli dovoliť

Moje deti sa nemohli tešiť z pekného dňa v škôlke, lebo len čo začali tatovi rozprávať, čo zažili, schladil ich svojim dňom: nemohol ísť tam, spadol tu, otočil lekárov dvakrát za deň.  Ich radosti a svet neexistovali. Bol tu ON a jeho problémy. Doma, na návšteve, u starkých, v aute...všade sme sa dostali k nemu a jeho životu. Pomaly som začala aj ja nadobúdať pocit, že je proti nemu celý svet. 

Nie, nevystupoval, ako chudák. Naopak, mnohí ho obdivovali za to, ako otvorene a s úsmevom popisuje svoje starosti. Tí, ktorí s ním boli dlhšie, začali byť unavení z jeho života. Z jeho prítomnosti. Z jeho hendikepu. Nedal nikomu dýchať.

opustila muza

Jedného dňa som sa zobudila a pochopila. Bolo to na oslave synových narodenín. Keď si s chalanmi rozbaľoval sériu lego Star wars, jeho otec mu skočil do plánov hrať sa a šesťročným deťom ukazoval svoje protézy a kýpeť.  Jasné, že sa zaujímali.

Syn sa schoval i izbe do skrine a plakal. Ticho. Vošla som k nemu, objala ho a nič sme nehovorili,  až kým sme nepočuli Petrov hlas: „Kde je oslávenec? Kamoši čakajú...na tvoju oslavu vďaka tomuto (a poklepkal si po protéze) nezabudnú, chlapče!“ 

V tú noc som sa rozhodla. Plakala som a hnevala na seba, ale MUSELA som odísť. Kvôli deťom. Kvôli sebe.

Rozhodla som sa byť šťastná...nesúďte ma

Keď sme sa pred rokom od muža odsťahovali, moje deti a nech to vyznie akokoľvek, začali byť opäť šťastné. Usmievali sa, keď chceli, kričali od radosti, plakali nad „hlúpymi“ problémami. A ja s nimi.

Hoci mám na sebe pečiatku : Tá, čo opustila mrzáka.  Viete, aké je to zhlboka sa poriadne nadýchnuť do pľúc a tešiť sa zo života? Ja som sa to opäť naučila. Môžete ma odsúdiť, ale ja konečne dýcham a moje deti sa usmievajú.