Nehnevajte sa na deti! Sú vašim zrkadlom
Keby ste sa rodičov opýtali, aké chcú mať dieťa, odpovedia: zdravé, šikovné, úspešné, šťastné, poslušné... Naše nároky na vlastné deti sú vysoké. Často od nich očakávame viac ako sami od seba. Vytvoríme si predstavu, ako by malo/mohlo to naše malé vyzerať a potom sa jej zubami-nechtami držíme.
Rodič otvára dieťaťu dvere do sveta
Usmerňujeme jeho vývoj edukatívnymi hračkami, rozvíjame jeho schopnosti fyzické aj mentálne, a snaživo ho formujeme na osobnosť, ktorá by sa nám páčila.
Najmä v prípade prvorodených detí býva rodičovská orientácia na „výkony“ dieťaťa silná. Stane sa vám, že sa pristihnete pri tom, ako ste sklamaní zo svojho potomka len preto, lebo ho nevybrali ako najlepšieho, nevyhral nejakú súťaž, niekto neocenil jeho schopnosti, napriek námahe sa mu nepodarilo niečo zvládnuť?
Zahanbili ste sa, ak v dôležitej chvíli, keď ste očakávali úspech, dieťa zlyhalo? (Nemusí ísť o dôležité udalosti, ale aj o bežné veci každodenného fungovania. Na návšteve u starkých chcete predviesť prvé kroky, či zarecitovať dve slohy básne a dieťa nie a nie to dať na prvýkrát, ak vôbec, tak ako doma? Po chvíľke povzbudzovanie vystrieda hnev a sklamanie, nemohli ste sa „pochváliť“, len ospravedlňujúco skonštatovať „doma mu to ide“).
Dieťa nie je závislé na potlesku a uznaní tak, ako často bývajú jeho rodičia. Ako radi sa ním chválime, keď sa mu darí a akí sme sklamaní, ak zlyhá (?).
Žena doma: Čo mi z vás, deti, vyrastie?
Dieťa je zrkadlom rodičov
Urobiť si z dieťaťa lakmusový papierik svojej vlastnej spokojnosti a uznania, je nebezpečné. Rovnako, ako si naložiť na plecia príliš zodpovednú výchovu a potom z nej urobiť ťažké rodičovské bremeno. „Vaše deti nie sú vašimi deťmi...“ slová Kahlila Gibrána sú nám často vzdialené, ale upozorňujú nás na fakt, že dieťa je samostatná bytosť.
Môžeme jej pomôcť rásť, ale nemôžeme ju priškrtiť vlastnými očakávaniami, snami, túžbami. Má svoje vlastné. V čase, keď je ešte ako malý človek na nás závislé, je našou povinnosťou postarať sa o jeho základné potreby a ukázať mu svet, do ktorého sa narodilo. To, akú úlohu si v ňom zvolí, je na ňom.
My, rodičia, mu môžeme byť sprievodcovia a práve od nás sa učí, ako so svetom komunikovať a hľadať si v ňom svoj kúsok šťastia. Tu sú rôzne výchovné štýly a príručky, viac-menej, len malou barličkou. Najviac sa naučí pozorovaním a napodobňovaním nášho správania. Dieťa je zrkadlom rodičov.
Čo sa dieťa učí od rodičov
1. O vzťahoch
K sebe samému. To je základný vzťah, na ktorom stoja všetky ostatné smerom navonok. Pokiaľ rodičia vnímajú svoje dieťa pozitívne, rešpektujú jeho prejavy a potreby, dieťa si na základe ich postoja k nemu uvedomuje svoju vlastnú hodnotu. Nielen v zmysle duchovného sebauvedomenia, ale aj fyzického.
Mám telo, o ktoré sa musím starať, aby bolo zdravé a fungovalo. Mám myseľ, ktorú je potrebné rozvíjať. Mám emócie, s ktorými sa učím pracovať.
K okolitému svetu. Ak sa mám rád a akceptujem sám seba, ako môžeme nemať rád všetko, čo ma obklopuje? Práve preto je otázka vlastnej hodnoty taká dôležitá aj vo vzťahu k vonkajšiemu svetu. Ak sa predsa starám o seba a rešpektujem sa, rovnako vnímam aj svoje okolie. Prírodu, prostredie, v ktorom sa pohybujem a žijem, ľudí, s ktorými prichádzam do kontaktu. Som prajný? Mám v úcte a rešpektujem postoje iných? Dokážem sa otvoriť a spolupracovať?
2. O zodpovednosti
K sebe a k svetu, v ktorom fungujem. Ja som zodpovedný za svoj život. To, čo sa deje, je sled následkov mojich rozhodnutí. Môžem aktívne meniť veci. Nielen tie, ktoré sa týkajú mojej osoby, ale aj prostredia, v ktorom žijem. Som do veľkej miery zodpovedný za svoje zdravie, za to, akú prácu vykonávam, ako bývam, žijem, ako fungujú vzťahy okolo mňa. Mám právo na omyly a chyby, lebo sú súčasťou života a musím sa ich naučiť riešiť.
Správam sa ekologicky, lebo aj na mne záleží, aký vzduch dýcham, koľko odpadu vyprodukujem. (Ako veľmi chýba v rodine ekologická výchova. Dieťa sa od rodičov naučí chodiť do obchodu s látkovou taškou, separovať odpadky a celkovo mať v úcte prírodu a jej zdroje. Byť spoluzodpovedný za jej súčasný stav a pokúsiť sa ho vylepšiť aspoň v mikroprostredí, v ktorom žije).
3. O práci a poznávaní
Pre každého z nás je na tomto svete miesto, na ktorom sa cíti dobre a môže ho vylepšiť a zveľadiť. Máme nadanie a zručnosti, ktoré nielen nám samým, ale aj iným môžu priniesť radosť a osoh. Ako hovoríme o svojej práci pred deťmi? Je to pre nás činnosť nutná a nadávame na ňu, alebo ju berieme ako súčasť nášho života a snažíme sa robiť veci čo najlepšie?
Dieťa cíti podporu rodičov v rozvíjaní svojich schopností a na jej základe si verí. Pomáhame mu spoznávať rôzne oblasti života od športu cez kultúru, cestovanie, históriu až po degustáciu čokoládových praliniek. Učíme ho mať otvorené oči a myseľ, aby chcelo poznávať nové, odlišné, aby sa nebálo prekročiť hranice vlastnej rodiny a krajiny, aby chcelo vedieť a vidieť viac?
Želanie mamy: Moje drahé dieťa, prajem ti...
Dobrý vzťah rodičov je darom pre dieťa
Prostredie, v ktorom dieťa vyrastá, do veľkej miery ovplyvňuje jeho vývoj. Citové väzby na blízkych sú základným vzťahom, ktoré si dieťa vytvára a na ktorých stavia vzťahy ostatné. Harmonický vzťah rodičov je pre neho odrazovým mostíkom. Vidí, počuje, cíti a učí sa z neho. Komunikácii, rešpektu, úcte, dohode. Ak sú otec a mama v pohode, som aj ja v bezpečí. Ak fungujú v konflikte, ako sa ja môžem cítiť bezpečne?
Pre časy, ktoré nie sú pre vzťah ružové, by partneri nemali strácať schopnosť vidieť to, čo sa darí, čo je príjemné a pozitívne. Ak sa pristihneme pri tom, že neustále kritizujeme toho druhého, hľadajme vzápätí niečo, za čo ho môžeme oceniť. Nemusíme si vo všetkom vždy rozumieť, práve nezhody nás nútia čoraz viac spoznávať toho druhého a naučiť sa rešpektovať jeho postoje. Tak veľa môžeme dať denno-denne svojim deťom a tak málo si to uvedomujeme.
Nepotrebujú veľa. Stačí im mama a otec, ktorí sa povzbudivo držia za ruky aj v ťažkých časoch. Ktorí ho s láskou zoberú do náručia, keď plače a budú sa s ním smiať, keď sa mu niečo podarí. Mama a otec otvárajú svet svojim deťom.
Vychovať slušného a dobrého človeka je ťažká vec
Každý deň je pre nás, rodičov maličkých či väčších detí, veľkou výzvou. Môžeme v ňom zažiť niečo pekné, môžeme sa veľa naučiť, snažme sa využiť všetko, čo ponúka. Rutina pri malých deťoch môže byť únavná a neustála pozornosť pri tých väčších občas otravná. Je dôležité sústrediť sa na to, čo práve v danej chvíli robíte. Nemyslieť na veci, ktoré ste ešte nespravili, máte ich naplánované, ktoré by ste mohli, chceli, mali urobiť keby... Tu a teraz byť prítomný v každom okamihu, to urobí aj náš deň plným a dieťa spokojným.
Vychovať z malého stvorenia dobrého človeka nie je ľahká vec, ale každý deň na tom ako rodičia môžeme pracovať.
