Toxický vzťah: Trpia v ňom všetci, vrátane detí
Ako často počujeme, že niekto ostal s partnerom / partnerkou len kvôli deťom? Či sa nám to páči alebo nie, naše deti budú napodobňovať príklad vzťahov, ktoré žijeme. Nejde len o bežné hádky, či nezhody, ale o toxické vzťahy, z ktorých nie je ľahké len tak odísť.
V dnešnej dobe sa toxicita deje potichu a keď sa o nej niekde začne hovoriť, mnohí neveria. Vy? Veď vy ste taká krásna rodinka. Tvoj muž? Neverím, veď on sa o vás tak stará, máte všetko, čo by som ja za to dala. Psychické, ekonomické, sexuálne týranie...
Poruchy osobnosti, ako je narcista, manipulátor sa vynárajú z každého rohu. Ak nás niekto bije alebo očividne chodí domov pravidelne opitý, je to viditeľné. Mnoho ľudí, predovšetkým žien však trpí v tichosti. Ak by sme sa ich spýtali, prečo neodídu z takýchto chorých vzťahov, drvivá väčšina povie: kvôli DEŤOM. Mali by traumu, sú ešte malé, v puberte, ja to už nejako prežijem, hlavné, že deťom neubližuje...
Otrávená láska: Toxický vzťah zlomí dušu
Toxický vzťah: Aký vzor dávam deťom?
Aký vzor správania si však odnášajú deti žijúce v takýchto rodinách? Chceli by sme, aby si náš syn, naša dcéra vybrali toxického partnera? Ako rodičia by sme nikdy nepovedali, že chceme, aby naše deti trpeli alebo bojovali vo svojich vzťahoch. Ak nechceme, prečo my samy s takým žijeme? Nie je dôležité, čo hovoríme, ale čo robíme. To, že hovoríme svojim deťom, že si zaslúžia zdravé, rešpektujúce a milujúce partnerské vzťahy, si nevezmeme k srdcu, ak nemáme odvahu žiť podľa vlastných slov. To, čo im modelujeme, je do veľkej miery to, čo od nich môžeme očakávať v ich budúcich vzťahoch.
Deštrukčné účinky zotrvania vo vzťahu
Podľa právničky Silvie Miškovičovej, ktorá sa venuje obetiam domáceho násilia, každé dieťa, či už je samo priamo týrané, alebo je sekundárnou obeťou násilia, neskutočne trpí, pričom dané násilie na ňom zanecháva zakaždým hlboké stopy.
Andrea Andrejová, zakladateľka OZ Nikdy viac vníma až deštrukčný a často smrteľný dôsledok rozhodnutia matky ostať v toxickom vzťahu kvôli deťom. Deti, ktoré vyrastajú v prostredí, kde matka nemá šancu vytvoriť bezpečnú vzťahovú väzbu do troch rokov, a to v prípade, ak je matka duševne chorá, alebo má duševne chorého partnera (resp. partnera s poruchou osobnosti), v takom prostredí vzniká u dieťaťa neistá vzťahová väzba a predpoklad, že ono samo bude mať poruchu osobnosti.
Okrem toho, dieťa v dôsledku neustáleho stresu v domácnosti, kde musí svoju neexistujúcu emočnú reguláciu zvládať samo a musí emočne regulovať dospelého človeka, produkuje enormné množstvá kortizolu, pretože žije v neustálej neistote. Pri neustálej produkcii kortizolu, ktorý ovplyvňuje všetky hormonálne procesy v tele, telo stráda, prichádza o dôležité minerály a vitamíny a nervová sústava nie je schopná sa vyvíjať. Vzniká neurodivergencia, čiže prejavy ADHD, prejavy autistického spektra a podobne. Kortizol prispieva k vzniku cievnych, neurodegeneratívnych, kardiovaskulárnych a iných zdravotných problémov, ktoré môžu deti sprevádzať od detstva, žiaľ, až po celý ich život.
„Dieťaťu sa zlievajú dve prostredia, choré od otca a zdravé od matky, pričom dieťa matku nevníma ako bezpečný prístav, ale ako spolutrpiteľa a spoluobeť, to znamená, že u dieťaťa sa nevytvára rešpekt voči matke a vzniká zášť, lebo matka neurobí nič preto, aby dieťa zachránilo a keď si to dieťa uvedomí, že matka je „spoluúčastná“ tým, že ho z tohto prostredia nevyníma, dieťa stráca nádej a predstavu o tom, že je matka bezpečným človekom. Trauma vzniká buď z toho, čo rodič urobil alebo čo neurobil,“ vysvetľuje Andrejová.
Toxický partner je ako rakovina
Nikto nepopiera, že pre vývoj detí je najlepšia prítomnosť oboch rodičov, no v prípade toxických vzťahov je dôležitý láskyplný a pokojný domov. Nie je zdravé a pre deti prospešné tváriť sa, že je všetko v poriadku, hoci za dverami nás partner psychicky, ekonomicky alebo sexuálne týra. Toxický vzťah je ako rakovina. Postupne sa rozlieza do celého tela, ovplyvňuje naše zdravie, vzťahy, výkonnosť, prácu, ovplyvňuje s kým a kedy sa stretávame a či vôbec. Toxické vzťahy, žiaľ, negatívne ovplyvňujú ďalšie generácie...
Možno si myslíme, že svoje deti nejakým spôsobom ochraňujeme. V skutočnosti však deti vystavujeme každý deň napätiu, hnevu a ťažkostiam.
Zora Inka Grohoľová: Vzťahy v rodine sú tá najdôležitejšia téma na svete
V toxickom vzťahu trpia najmä dcéry
Dievča, ktoré vidí, ako matka žije s toxickým partnerom, môže podvedome začať veriť, že násilie a manipulátorstvo či narcizmus sú vo vzťahu normálne. Možno sa jej bridí fyzické násilie, no krik, komentovanie, presadzovanie si svojho, podceňovanie, urážanie, zhadzovanie pred deťmi jej možno príde časom v poriadku. Veď sa mala viac snažiť. Keby urobila B, nestalo by sa A. Keby bola radšej ticho. Veď jej mama to mala ešte horšie a vydržala to a je s otcom už 40 rokov, prečo by to ona nezvládla? Nie je predsa padavka.
Okrem toho zotrvávanie v manželstve kvôli deťom môže utvrdzovať predstavu, že pre úspešný vzťah je potrebná obeta a nezištnosť. To môže viesť k myšlienke, že potreby a túžby jednej osoby sú menej dôležité ako potreby a túžby druhej osoby, čo môže vytvoriť nerovnováhu moci a prispieť k nezdravej dynamike.
Dá sa odísť z toxického vzťahu po toľkých rokoch?
Samozrejme, vždy je to možné. Andrea Andrejová z OZ Nikdy viac hovorí, že mala klientku, ktorá odišla v takomto veku. Avšak upozorňuje na skutočnosť, že kým liečebný proces u 35 – 40- ročnej ženy trvá jeden, jeden a pol roka, vo vyššom veku to vyžaduje omnoho viac času. Nie je to však nemožné „Neviem si ani len predstaviť, ako veľmi to musí ženu bolieť napríklad po 40 rokoch. Mnohí skončia po odchode s porážkou. Ich nervový systém bol zvyknutý na hormonálnu hojdačku, dávky kortizolu a adrenalínu, že vypol nadobro,“ hovorí Andrejová. Jednoducho, telo to nezvládne, buď pred odchodom alebo po odchode.
Andrea však vníma neustále nádej na zmenu. Hovorí: „Tie ženy nežijú reálne životy. Síce sú nažive, ale nežijú...“
Čo ženám najviac bráni v tom, aby odišli z toxického vzťahu?
„Z mojej skúsenosti je tam zakaždým súbor viacerých faktorov, nikdy nejde o jednu-dve veci. No veľmi častý je strach z partnera, ekonomická závislosť na ňom či snaha „udržať rodinu pokope“, hovorí právnička JUDr. Silvia Miškovičová, ktorá sa venuje obetiam domáceho násilia. Podľa Andrejovej, strach ženu prenasleduje akoby stále, aj v dôsledku hormonálnej závislosti a koexitívnej kontroly, ktorá je prítomná vo všetkých oblastiach vrátane častého ekonomického týrania. Prax dokazuje, že ženy sú často spoludlžníčky na hypotékach, pričom nie sú spolumajiteľkami nehnuteľností. Ak sa teda žena rozhodne odísť od partnera, partneri robia všetko preto, aby odišla s „holým zadkom“ a absolútne nemyslia na to, že nejde len o ženu, ale aj o ich deti.
Mnohé ženy sa boja „sociálky", je to naozaj taký strašiak?
„Sociálka“ je inštitút opradený mnohými mýtmi, pričom sa často ani nevie, čo, resp. kto, za týmto pojmom vôbec stojí a aké sú jeho reálne úlohy a kompetencie. Niekedy mám pocit, že je to ako so strašením detí, že ich prídu zobrať policajti alebo tzv. kožkári, keď nezjedia obed a podobne,“ vysvetľuje Miškovičová a dodáva: „Sociálka, resp. orgány sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately sú tu na to, aby poskytovali rodinám potrebnú pomoc.“ Jej osobná skúsenosť je prevažne pozitívna, i keď klienti sa stretli s rôznym prístupom. Vždy je to však o ľuďoch na oboch stranách.
„Ja by som sa určite zapojeniu takýchto orgánov do krízovej rodinnej situácie nevyhýbala, no dobré by bolo mať predtým aspoň základné informácie o ich úlohách, možnostiach, povinnostiach a podobne. Tieto orgány skutočne majú nástroje, ktorými môžu, vedia konkrétnej rodine v kríze pomôcť, a preto by bola škoda ich nevyužiť len pre akýsi nepodložený strach zo „sociálky“. Nehovoriac, že v prípade, že sú porušované práva dieťaťa, zapojiť, resp. upozorniť orgány sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately je každého povinnosťou,“ hovorí právnička.
Podľa Andrejovej sa muži často snažia používať „sociálku“ v rámci kontroly so strachom. No v momente, keď sa žena „rozkuká“ a zisťuje si možnosti, pochopí, že so svojím problémom nie je sama. Platí však zásada, že dieťa by malo mať vlastnú posteľ a priestor na voľnočasové aktivity. To je matka povinná zabezpečiť (okrem stravy, ošatenia a podobne). Zo začiatku nikto neočakáva, že matka bude mať vlastný dom a každé dieťa vlastnú izbu. Je však dôležité, aby matka bola schopná postarať sa a prípadne v budúcnosti zlepšiť podmienky dieťaťu. Samozrejme, vždy je to o ľuďoch. Nie je úradník ako úradník. Závisí od konkrétneho sociálneho pracovníka, sudcu či vyššieho súdneho úradníka. Je to vysoko individuálne.
Zostávam s ním len kvôli deťom
Odchodu sa netreba báť, ale treba sa naň pripraviť
„V toxickom vzťahu nemá žena šancu prežiť,“ hovorí Andrejová, pričom dodáva veľmi smutnú štatistiku. Celosvetovo zomrie 48 800 ľudí len v dôsledku vrážd domáceho násilia (pričom počet obetí domáceho násilia je cca 800 000). A niekoľko miliónov ďalších ľudí zomiera na následky dlhodobého psychického týrania, len sa nikdy na to nepríde. Ale rôzne depresie, cievne príhody, porážky, vážne zdravotné problémy, to sú všetko faktory, ktoré toto číslo ešte zvyšujú.
Nie vždy je zostať spolu správna vec
Zostať spolu kvôli deťom môže znieť ako správna vec. V niektorých prípadoch to môže byť pravda – každý vzťah je predsa iný. Môže však spôsobiť aj väčšiu dlhodobú bolesť, odpor a psychické poškodenie, ako keď sa manželstvo prirodzene skončí. Najťažšie je prijať, že spoločný čas sa skončil a ide sa ďalej. Hoci je to ťažké, nikto by sa nemal uspokojiť s nešťastím – môže sa stať, že pre celú rodinu existuje šťastnejšia budúcnosť.
„Zlomové často býva až zakúsenie akéhosi dna, kedy daná žena jednoducho už viac nevládze. Veľkou motiváciou ďalej bývajú práve deti, pričom tieto vedia byť pre týrané ženy dôvodom, prečo od partnera odísť, ako aj zostať. No a kľúčovú úlohu taktiež zohráva okolie – či obeť našla pomoc, podporu,“ vysvetľuje JUDr. Miškovičová. My vieme pomôcť tak, že tam pre obete budeme, a to bez otáľania, zlých rád a poučiek, súdenia, predsudkov, očakávaní a podobne. Majme teda oči a uši otvorené, buďme vnímaví na ľudí v našom okolí. Naozaj nevieme, čo sa odohráva za najbližšími dverami. A ak vieme pomôcť, pomôžme. A buďme pri tých, ktorí o našu pomoc stoja...