Psychológ Matej Štepita: Deti s ADHD potrebujú harmonické vzťahy
Najvýstižnejší pojem spojený s touto diagnózou je chaos – deti ho majú v sebe, a vedia ho rýchlo vytvoriť i okolo seba. Nerobia to však zámerne, len nevedia inak.
O diagnóze ADHD sa často hovorí ako o príznaku dnešnej doby. Akoby sa v tejto skratke odrážal nepokoj a chaos toho, ako žijeme. Všetko je rýchle, nie je čas spomaliť a sústrediť sa na to, čo sa deje teraz a tu.
Psychológ Mgr. Matej Štepita sa tejto problematike venuje od roku 2007. Hovorí: „Napäté vzťahy v rodine pokladáme za jeden z faktorov, ktorý prispieva k rozvoju tejto diagnózy. To je aj dobrá správa, lebo znamená, že predchádzať či liečiť túto diagnózu môžeme okrem iného aj harmonizáciou vzťahov a komunikácie v rodine.“ Viac nám prezradil v rozhovore.
Skratku ADHD pred pár rokmi nikto takmer nepoznal. Čo sa stalo, že v súčasnosti ňou deti označujeme častejšie?
Príčin je viac. Jednak je väčšie povedomie o tejto diagnóze, veľa sa o nej píše, hovorí. Často býva laicky prisudzovaná aj deťom, ktoré ju nemajú, len sú z niečoho napäté, alebo majú veľa energie. Môj odborný pohľad je taký, že viaceré črty našej doby, ako sú viac stresu, predráždenie nervového systému dospelých aj detí, elektronické zariadenia a napätie v spoločnosti majú vplyv na zvýšený výskyt tejto diagnózy medzi deťmi aj dospelými.
Schválne som zdôraznil, že je to môj pohľad, pretože ani medzi odborníkmi nepanuje zhoda na tom, čo všetko môže spôsobovať túto diagnózu a ako k nej terapeuticky pristupovať.
Môžeme to zjednodušiť – čo je a čo nie je ADHD?
ADHD doslova znamená porucha pozornosti spojená s hyperaktivitou. Vyskytuje sa aj diagnóza ADD, čo je porucha pozornosti bez hyperaktivity, teda zhoršená schopnosť sústrediť sa. Hyperaktivita neznamená, že dieťa má veľa energie. Má slabé sebaovládanie, jeho nervový systém je v napätí a z toho plynie neustály motorický nepokoj, impulzívnosť, horšia schopnosť fungovať v kolektíve a pod.
Najvýstižnejší pojem spojený s touto diagnózou je chaos – deti ho majú v sebe, a vedia ho rýchlo vytvoriť i okolo seba. Nerobia to však zámerne, len nevedia inak. Je teda rozdiel medzi hyperaktívnym dieťaťom (čo súvisí aj s mierne inak fungujúcim nervovým systémom) a medzi dieťaťom, ktoré je „len“ nevychované či neposlušné. V praxi ich od seba odlíšiť nebýva vždy ľahké, je to úloha pre odborníkov – psychológov, neurológov a psychiatrov.
Liečba ADHD: 5 výsledkov skutočne sľubných výskumov
Pedagogicko-psychologické centrá sú plné detí, ktoré prichádzajú kvôli tomu na testovanie. Čo zisťuje špeciálny pedagóg či psychológ, ako prebieha diagnostikovanie?
Pomocou testov sa zisťujú rôzne aspekty pozornosti dieťaťa. Špeciálny pedagóg zisťuje celkové schopnosti učenia sa kvôli častému výskytu pridružených diagnóz – porúch učenia. Hyperaktivita sa zisťuje skôr pozorovaním správania, ktoré som už popísal. Toto správanie by sa malo vyskytovať vo všetkých prostrediach, v ktorých dieťa funguje. Ak je napäté a nervózne iba v škole, ale doma je pokojné a sústredené, pravdepodobne nejde o ADHD, ale skôr o to, že sa zle začlenilo do kolektívu, je nervózne a vplyvom toho má prejavy podobné ADHD.
V rámci komplexnosti by neurológ mal urobiť dieťaťu EEG vyšetrenie, ktoré popisuje elektrické fungovanie mozgu. Často však stanoví diagnózu detský psychiater (ktorý na to má oprávnenie) už na prvom stretnutí na základe popisu rodiča a prvého kontaktu s dieťaťom. To súvisí aj s tým, že náš systém je preťažený, psychológovia, špeciálni pedagógovia aj psychiatri majú na dieťa, resp. rodinu veľmi málo času.
Môžeme povedať, že medzi neposlušnosťou či živosťou a ADHD je tenká hranica? V akom veku sa diagnóza ADHD môže stanoviť?
Väčšinou sa diagnóza zvykne stanoviť najskôr v 5. – 6. roku dieťaťa. Prvých 7 rokov života sa totiž nervový systém dieťaťa intenzívne vyvíja a viaceré špecifické prejavy môžu vplyvom zrenia centrálneho nervového systému odznieť.
Hranica neposlušnosti a hyperaktivity nie je až taká tenká, sú tam odlišné prejavy, ale pre laika nemusí byť jednoduché to rozlíšiť. Lepšie je poradiť sa s odborníkom, alebo najprv aspoň so skúsenou učiteľkou v škôlke či v škole. Kľúčový rozdiel je, že dieťa s ADHD sa nedokáže správať inak, kým nevychované dieťa by to inak aj dokázalo, keby to od neho nejaký dospelý dôsledne vyžadoval a súčasne by mu ponúkol pomocnú ruku.
Neposlušnosť je zjednodušený pojem, hovoril by som skôr, že buď rodič nevie dobre pracovať s pravidlami a hranicami alebo dieťa z nejakých príčin vzdoruje voči jeho autorite. Paušálne označenie za neposlušnosť dostáva človeka pod tlak. Spolupráca s dobrým psychológom či rodinným terapeutom môže rodičom pomôcť objaviť príčiny vzdoru, zlepšiť svoje výchovné postupy a tak premeniť „nevychované“ dieťa na „lepšie vychované“, a hlavne celkovo ozdraviť vzťahy v rodine.
Čo je v správaní dieťaťa s touto diagnózou typické?
Hyperaktívne deti veľmi často vykrikujú na hodine, robia zo seba „triednych šašov“. Sú impulzívnejšie vo vzťahoch. Niektoré môžu byť agresívnejšie, ale nie všetky. Podobne častejšie sú problémy s disciplínou a dodržiavaním pravidiel, lebo to si vyžaduje schopnosť sebaovládania, ktorú majú celkovo oslabenú. Ťažšie ovládajú svoj pohyb, motoriku.
Deti s poruchami koncentrácie zasa ťažšie ovládajú svoju pozornosť. Vydržia pri činnosti kratšie než bežné deti a ľahšie sa nechajú rozptýliť rušivými vplyvmi.
Ak má dieťa ADHD, čo to znamená pre dieťa, jeho rodičov a pedagógov?
Pre všetkých je to trápenie. Môže byť väčšie alebo menšie podľa toho, aké intenzívne sú prejavy. Pri ľahkom ADHD na to často ani nemusíme prísť, pri silných prejavoch majú deti veľké ťažkosti v škole, vo vzťahoch a celkovom začlenení sa do spoločnosti. Dieťa často trpí niektorými z týchto prejavov, no nemusia byť všetky prítomné: nepochopením, častou kritikou, narušeným sebavedomím, túži po vzťahoch, no nevie si ich udržať a aj s učením sa mu darí horšie, zažíva neúspech.
Rodič je často kritizovaný okolím, že si nevie vychovať svoje dieťa. Je to veľmi citlivá vec, najmä pre mamy. Často majú pocity viny. Zároveň s takýmto dieťaťom je ťažšie udržať si pekné harmonické vzťahy, doma je napätie a konflikty. Pre učiteľov je náročné začleniť takéto dieťa do kolektívu. Udržať si aj s ním disciplínu a pozornosť triedy. Dieťa pôsobí rušivo a nechtiac vie učiteľov i rodičov rýchlo dostať na hranu svojich možností.
Kľúčové je, či všetci pochopia, že sú na jednej lodi a potrebujú spolupracovať, nie bojovať proti sebe navzájom a zvaľovať vinu jeden na druhého. Začať by mali, samozrejme, dospelí, čiže rodičia a učitelia. Pri dobrej spolupráci medzi školou, rodinou a odborníkmi je možné výborne vykompenzovať mnohé trápenia plynúce z tejto diagnózy.
Je to celoživotné? Prípadne z toho dieťa časom „vyrastie“?
Väčšinou sa hovorí, že je to na celý život, dieťaťu aj rodine sa však dá výrazne zvýšiť kvalita života. Ja mám veľkú dôveru v ľudský vývoj a videl som rodiny, ktoré dokázali dieťa v spolupráci s odborníkmi a školou posunúť do skutočne lepšieho stavu. Podobne aj dospelých, ktorí sa vlastným úsilím výrazne pohli vpred a možno im isté drobné prejavy ostali, ale nejako vážne im neovplyvňujú život. Nekládol by som otázku štýlom „má ADHD na 100 % či nemá ho vôbec“, ale skôr je to otázka miery, ktorá sa dá ovplyvniť mnohými faktormi.
Údajne je táto diagnóza častejšia u chlapcov ako u dievčat. Je to podložené výskumami?
Na biologickej úrovni sa výskumy robili. Jedna vec je, že dievčatá mávajú častejšie ADD, bývajú skôr zasnené. Chlapci mávajú viac formu spojenú aj s hyperaktivitou, ktorá je rušivejšia pre okolie, a teda býva častejšie rozpoznaná. Je však pravdou, že chlapcov s ADHD je výrazne viac ako dievčat.
Mám ešte jednu hypotézu, prečo je chlapcov viac. Sformuloval ju terapeut Heinz Grill a mne sa opakovane potvrdzuje v mojej 14-ročnej praxi. Keď človek bližšie spozná vzťahy v rodinách s dieťaťom s ADHS, spozoruje, že často (no nie vždy) v nich vládne istý chaos.
Zdravý poriadok v rodine vyzerá tak, že základom rodiny je vzťah mamy a otca, a na druhom mieste je až vzťah rodičov s deťmi. Takáto, v niečom až prísne pomenovaná hierarchia, prináša do rodiny poriadok, pokoj a hranice. To sa následne prenáša aj do duše, a teda aj nervového systému dieťaťa.
Pri rodinách s dieťaťom s ADHD som veľmi často pozoroval takýto model vzťahov: vzťah rodičov je buď úplne narušený, alebo vlažný. Mama má najbližšie nie k svojmu mužovi, ale k deťom, na ktoré sa priveľmi citovo naviaže, keďže partnerský vzťah nie je citovo uspokojujúci. Do určitej miery si potom podvedome nahrádza partnerský vzťah (emočne, nie sexuálne) vzťahom k deťom. A opäť podvedome takýto nie úplne zdravý vzťah si žena ľahšie vytvorí k synovi, ako k dcére. Syn môže byť niečo ako „mamin rytier“, keď ocko zlyhal.
Na toto je potrebné si dávať veľký pozor a dôrazne sa tomu vyhnúť, lebo prílišná emočná fixácia rodiča na dieťa vždy vytvára v detskej duši zmätok, napätie vedúce k rôznym prejavom a môže mu spôsobovať veľké problémy aj v jeho neskorších partnerských vzťahoch. Keď rodičom nevyjde partnerský vzťah, je lepšie, keď si nájdu nový vzťah, než hľadajú zmysel života v deťoch.
Týmto deťom teda veľmi ubližujú napäté rodinné vzťahy. To ale všetkým deťom. V čom je prežívanie dieťa s ADHD v takýchto prípadoch iné?
Platí to určite pre všetky deti. Deti s ADHD majú citlivejší nervový systém, a preto aj citlivejšie prežívajú napätie. Tu sa však skôr núka otázka, nakoľko môžu napäté vzťahy byť aj jednou z príčin rozvoja tejto diagnózy. Čisto neurobiologická interpretácia ADHD to vylučuje.
Ja tvrdím, že mozog aj celý nervový systém dieťaťa sa intenzívne vyvíja počas tehotenstva a prvých 7 rokov života. Viem si predstaviť, že napr. 6-ročné dieťa bude mať naozaj trochu inak fungujúci mozog v zmysle diagnózy ADHD nie kvôli dedičnosti, fajčeniu v tehotenstve či mechanickému poškodeniu plodu, čo sa bežne udáva ako príčiny vzniku ADHD, ale práve kvôli tomu, že doslova od počatia žije v napätej atmosfére.
Dnes už vieme veľa o psychických faktoroch pôsobiacich aj na rozvoj telesných ochorení ako sú infarkty, vysoký tlak, rakovina ap., tak prečo by sme ich mali vylučovať práve pri ADHD? Navyše keď zasahuje práve nervový systém, najviac spojený s duševným rozpoložením človeka?
Pokladám teda napäté vzťahy v rodine za jeden z faktorov, ktorý prispieva k rozvoju tejto diagnózy. To je aj dobrá správa, lebo predchádzať či liečiť túto diagnózu môžeme okrem iného aj harmonizáciou vzťahov a komunikácie v rodine. Pri týchto súvislostiach nie je vždy jednoduché rozoznať, čo je príčina, a čo následok. Platí, že ak rodine s dieťaťom s ADHD pomôžeme ku krajším a harmonickým vzťahom, spravíme jej vždy veľkú službu a nebude to mať žiadne nežiaduce účinky.
Pri liečbe ADHD sa využívajú medikamenty, niekedy kombinácia rôznych stimulantov a výživových doplnkov. Ako ovplyvňujú dieťa?
Tu sa opäť odborné názory rôznia. Ja si nemyslím, že každé dieťa s ADHD musí užívať lieky. Je to vec miery, nakoľko dokáže fungovať bez nich s inými, neinvazívnymi formami terapie. Poznám deti, ktorým lieky relatívne dobre zabrali a zmiernili ich príznaky, a poznám aj také, ktorým urobili viac škody ako osohu. Konečné rozhodnutie nerobí lekár, ale rodič a určite odporúčam sledovať to, ako vplývajú lieky na ich dieťa a v prípade zhoršenia či nezlepšenia situácie ich neužívať.
Lieky a výživové doplnky však rozhodne nie sú jedinými možnosťami. Určite odporúčam vyhľadať skúseného psychológa či iného rodinného terapeuta. Veľa sa dá dosiahnuť aj úpravou stravy (najmä vynechať biely cukor, výrazné chute a fastfood), výrazným obmedzením času stráveného s elektronikou, úpravou denného rytmu, trávením času v prírode a pri prirodzených činnostiach bez tlaku na výkon. Ďalej tiež lepším nastavením vzťahov, komunikácie a hraníc v rodine. V škole môže veľmi pomôcť chápavá a podporná učiteľka, ktorá vie určiť jasné hranice.
A napokon aj podpora špeciálneho pedagóga alebo školského psychológa. Moja skúsenosť je, že týmto deťom robí veľmi dobre, keď niekto objaví ich talent a dá im zažiť pocit úspechu na krúžkoch ap. Všetky tieto cesty sú síce namáhavejšie než podávanie liekov, ale nemajú nežiaduce účinky a vedia výrazne zvýšiť kvalitu života dieťaťa a celej rodiny.
Často sa diskutuje o tom, že deti nemajú pokoj. Robíme im program, dávame podnety a v konečnom dôsledku ich možno preťažujeme...
Je to správne pozorovanie, a netýka sa len detí. Žijeme v hektickej dobe, s veľkým tlakom na výkon, ktorý začína už v škôlke. Toto všetko má devastačný vplyv na nervový systém. Navyše, keď má rodič doslova rozbitú pozornosť, lebo má prácu, v ktorej musí riešiť 5 vecí naraz, od koho sa má potom dieťa naučiť pokojnému vnímaniu a sústredeniu sa na jednu vec? Rozhodne deťom spravíme dobre, keď im doprajeme pokojný čas na hru. Téma koncentrácie sa týka aj dospelých.
Ako dlho vydržíme sedieť a pozerať sa povedzme na pekný výhľad bez toho, aby sme kontrolovali mobil, tablet ap.? A to ani nemusíme mať diagnózu. Viac pokojného sústredenia, spomalenie a schopnosť viesť svoju myseľ by nám celospoločensky výrazne prospelo.
ADHD: Keď dieťa ničí rodinu i učiteľov
Ako pracovať a hrať sa s dieťaťom s ADHD doma?
Vyberal by som aktivity, ktoré má rado. Z hľadiska nervového systému a vnímania sú výborné umelecké aktivity, aktivity v prírode, prirodzené zmyslové podnety (piesok, voda, hmat,...), stavanie čohokoľvek. Starať sa o rastliny, zvieratá, pomáhať v kuchyni s varením, samozrejme, primerane veku a kapacite dieťaťa. Určite aj pohyb a hra s druhými deťmi. Tá môže byť pre ne náročnejšia, ale o to potrebnejšia pre rozvoj sociálnych zručností.
Veľmi podstatné je nepreťažovať deti intelektovo a nedostávať ich pod tlak. Podobne aj prisilné a hektické emócie, či už strach, hnev, alebo aj určité citové tlaky typu: ,,mamička bude smutná, keď to nespravíš...“, deťom škodia. Rodič musí dávať pozor, aby si nepokazil vzťah s dieťaťom tým, že sa bude doma snažiť dobehnúť učivo, ktoré sa v škole zameškalo. To nie je reálne, poznám rodiny s deťmi na 1. stupni, ktoré sa s tým doma trápia 2 – 3 hodiny denne a je to peklo pre všetkých.
Dieťa, najmä na prvom stupni, by sa malo učiť hlavne v škole, aj to skôr hravo a objavovaním. Rozhodne si nepokazte vzťah s dieťaťom tým, že ho budete dusiť učením sa do noci. To, v čom sa nájde a čomu sa bude venovať, sa napokon určite naučí a bez ostatných vecí sa dobre zaobíde.