Dieťa s ADHD – pohroma pre celú rodinu? Lekár radí.
Dieťa už krátko po narodení privádza rodičov svojou živosťou, nevýdatným spánkom (zdá sa ako by spánok vôbec nepotrebovalo), či častým plačom doslova k zrúteniu z vyčerpania. Onedlho tak po príchode z pôrodnice nadobúdajú pocit, že do rodiny pribudlo večne nespokojné bábätko. Nejde však o chorobný stav, drobec len dostal do vienka mozgovú činnosť nastavenú trochu „inak“.
Čo ukrývajú štyri písmená?
Termínom ADHD (Attention Deficit Hyperactive Disorder) sa označuje klinický syndróm, ktorý je charakteristický narušenou koncentráciou – dieťaťu sa často nedarí dokončiť prácu (úlohu), ktorú začalo robiť, oslabenou pozornosťou – rodič či učiteľ majú často pocit, akoby dieťa nepočúvalo, čo hovoria, kolísavými náladami, extrémnym nepokojom – dieťa má problémy so zaujatím pre hru, so sústredením na prácu v škole, ale aj na domáce úlohy, stáva sa roztržité či hyperaktívne.
Ide skutočne o ADHD?
MUDr. Ján Šuba, primár Kliniky detskej psychiatrie LFUK a DFNsP: „Vyrieknuť diagnózu ADHD môže len odborník. Ide o neurovývojovú poruchu, ktorá je pre každú rodinu s takýmto dieťaťom veľkým bremenom. Mať dieťa s ADHD znamená pre rodičov enormnú záťaž.“
Niektorí rodičia si spočiatku ani nemusia uvedomiť, že majú dieťa so špecifickou poruchou pozornosti spojenú s hyperaktivitou. Uvedomujú si, že starostlivosť o dieťa nie je iba prechádzkou v ružovej záhrade a čosi musia vydržať. Až keď ich potomok nastúpi do predškolského zariadenia, zistia, že sa správa trochu inak ako jeho vrstovníci.
Iní rodičia pomerne skoro spozorujú jednotlivé symptómy ADHD v správaní svojho dieťaťa. Zvyčajne im intuícia našepkáva, že s ním niečo nie je v poriadku, nespráva sa tak ako ostatné deti, ale problém neriešia.
Príznaky ADHD sa odlišujú v závislosti od veku a nie všetky platia pre každé dieťa, preto sa ich stupeň môže v jednotlivých prípadoch odlišovať.
Každé dieťa je totiž jedinečná bytosť s inou kombináciou prejavov správania, silných a slabých stránok, záujmov i zručností.
„Pri akýchkoľvek pochybnostiach sa môže rodič obrátiť na pedagogicko-psychologickú poradňu podľa miesta bydliska a nechať tam dieťa vyšetriť. Poruchu je však možné diagnostikovať až po 6. roku života, napr. aj na apel detského neurológa,“ tvrdí primár Šuba. Definitívnu diagnózu môže vyhodnotiť iba kvalifikovaný psychológ alebo psychiater. Vhodné je vyhľadať tých, ktorí sa ADHD deťmi zaoberajú viac a tiež si vypočuť názor najmenej dvoch odborníkov.
Ako sa prejavuje predškolák s ADHD?
- neustálym pohybom, motorickým nepokojom, hyperaktivitou;
- zvedavosťou – ochotne a rád skúma všetko nové, s obľubou veľa rozpráva;
- nebojácnosťou, a preto dieťaťu hrozí zvýšené riziko úrazov, rodičom sa môže javiť ako nepoučiteľné z úrazu;
- neochotou spolupracovať s dospelými a častým vyrušovaním vrstovníkov;
- priebojnosťou a uprednostňovaním deštruktívnej hry či ničením hračiek;
- záchvatmi hnevu, nie je mu cudzia agresivita alebo napádanie iných detí;
- náročnosťou, hádavosťou, hlučnosťou.
MUDr. Šuba: „Deti s ADHD často nemajú rady školu a doslova ich „bolí“ sadnúť si k učeniu. Neexistuje žiadne prepojenie medzi intelektom a výskytom ADHD! Poruchu ADHD majú deti podpriemerné, veľké množstvo priemerných i nadpriemerné.
Aj deti, hoci nadpriemerne inteligentné, majú problém prinútiť sa k bežnej školskej práci, pretože cielené sústredenie je pre ne veľmi ťažké. Po chvíľke sa unavia, odbiehajú od práce, nedokončia úlohu a potrebujú stály dohľad. Rodičia sú z tejto situácie zúfalí. Najbližším okolím, rodinou – starými rodičmi, učiteľmi sú často označovaní za neschopných vychovávať svoje dieťa či deti. Navyše sa nabaľuje i sociálne znevýhodnenie v zmysle, že o dieťa nie je dostatočne dobre postarané. Preto je potrebné klásť veľký dôraz na edukáciu nielen pedagógov, ale aj psychológov i širokú verejnosť.“
8 znakov dieťaťa s ADHD
Keď nie som dobrý, tak som aspoň zlý!
Dieťa v škole nie je šťastné a môže nadobúdať pocit vlastnej neschopnosti. Pre neúspechy – neustálym negatívnym hodnotením získava pocit nedostatočného ocenenia v škole, aj vo svojej rovesníckej skupine.
Nie je výnimkou, ak si začne o sebe myslieť, že je hlúpe alebo neschopné a tieto pocity si môže prenášať až do dospelosti. Preto začne na seba pútať pozornosť – robiť iným deťom zle, vyrušovať a riadiť sa heslom – keď nie som dobrý, tak som aspoň zlý! Vo veku adolescenta vďaka svojej impulzívnosti môže byť deštruktívne a dostať sa do problémov so zákonom. V neskoršom veku sa oveľa častejšie stáva účastníkom dopravných nehôd, horšie sa kontroluje a má vyššie percento úrazov oproti ostatným deťom, ktoré sú pokojnejšie.
Prejavy školáka s ADHD (od 8 – 13 rokov)
- rozptýlený, často vyrušuje iných, skáče do reči – zo školy nosí poznámky o vyrušovaní počas hodiny;
- nedokáže si dobre zorganizovať úlohy, nerobí si domáce úlohy, alebo len veľmi neochotne, v škole má zlý prospech;
- má nízku sebaúctu a narušené vzťahy s rovesníkmi;
- pri konštruktívnej hre nečaká na rad a predbieha sa, pobehuje;
- celkovo budí dojem nezrelosti;
- často sa správa agresívne;
- nevyhýbajú sa mu úrazy či nehody.
Obrňte sa trpezlivosťou
Rodina poruchu určite pociťuje, náročnejšie je to najmä pre mamy, ktoré sa s deťmi učia a dobre vedia, koľko úsilia navyše musia vynaložiť, aby prinútili dieťa k napísaniu domácich úloh. Deti sa ťažšie učia, pretože nemajú schopnosť sa sústrediť.
Otcovia, hoci sú niekedy až 50 % nositeľmi genetickej informácie, sú pri učení sa so svojimi potomkami impulzívni a reagujú veľmi podobne ako deti, často nežiaduco – bitkou. Zvyčajne potom musí zasiahnuť mama, ktorá vezme veci do svojich rúk a v snahe chrániť dieťa začne sa s dieťaťom učiť sama. Týmto spôsobom ADHD zasahuje do atmosféry rodiny, preto nie sú častejšie manželské konflikty žiadnou výnimkou.
Ak sa vyskytne porucha len u jedného súrodenca v rodinách s dvomi či viac deťmi, zvyčajne ostatné deti súrodenca vnímajú ako rušivého, preto môžu byť narušené aj vzťahy medzi nimi.
Deti s ADHD nemajú dobrú schopnosť vyjadriť svoje city, emocionálne nastavenia – to, čo cítia, ako to cítia, častejšie sa neurotizujú, a práve preto majú viac ako iné problémy v sociálnej interakcii s rovesníkmi, súrodencami, ale aj s autoritami, počnúc rodičmi, učiteľmi, či vychovávateľmi končiac. V niektorých prípadoch je súžitie s takýmto jedincom naozaj ťažké, pretože vnáša do rodiny prchkosť, nesústredenosť a instabilitu.
Poruchové správanie si často prenášajú až do dospelosti. Do partnerského či manželského vzťahu prinášajú nestabilitu, prípadne oveľa častejšie strácajú prácu, s ktorou súvisí finančné zabezpečenie, a tak sa jedincom s ADHD častejšie rozpadá rodina.
Chlapci vedú prím
Podľa štatistických údajov mávajú chlapci častejšie problémy vo všetkých poruchách, nielen pri ADHD, častejšie majú napr. autizmus, u dievčat prevládajú viac úzkostné problémy. Na tento pomer v neprospech chlapcov moderná veda dodnes nepozná presnú odpoveď, jednoducho chlapci sú zraniteľnejší.
Prejavy ADHD u adolescenta (od 14 – 18 rokov)
- adolescent pociťuje vnútorný nepokoj a zníženú sebaúctu;
- pretrvávajú narušené vzťahy s rovesníkmi, spolužiakmi;
- nedokáže dobre samostatne pracovať, preto úlohy neustále odkladá na neskôr;
- rizikové správanie so sebou prináša časté úrazy;
- nevychádza s autoritami – časté spory;
- začína experimentovať s drogami (alkohol, cigarety...).
Komplexné riešenie = včas diagnostikovať a včas liečiť
Dieťa existuje v rôznych prostrediach – doma, v škole, v rovesníckej skupine. Pri ADHD sú vzťahy na všetkých úrovniach narušené. Vždy je potrebné vychádzať z konkrétnej príčiny, ktorú zistíme komplexnou diagnostikou.
Miera závažnosti býva rôzna, môže byť pomerne slabá, nezávažná, v tomto prípade stačí zaviesť režimové opatrenia, vylúčiť traumatizujúce zážitky, prípadne usporiadať pracovné prostredie, v niektorých prípadoch úplne postačí osobný asistent, či iná trpezlivá osoba, ktorá dieťaťu pomôže s napísaním domácich úloh. Sú situácie, keď je lepšie, ak si dieťa radšej napíše úlohy v školskom klube, pretože vychovávateľka do situácie nevkladá emócie ako rodičia (napísal si to škaredo, úlohu musíš prepísať!).
Pri strednom stupni poruchy je už potrebná komplexná liečba a tieto deti vyžadujú špeciálne alebo modifikované prístupy, ktoré na mieru „ušije“ špeciálny pedagóg a spočívajú v súčinnosti špeciálneho pedagóga – rodiča – pedagóga.
U detí so závažnejším stupňom, prípadne u detí s ADHD v kombinácii s ďalšími poruchami (špecifickými poruchami učenia ako je dyslexia, dysortografia, dyskalkúlia...) existujú aj medikamentózne možnosti liečby, samozrejme pod dohľadom odborníkov.
Pri farmakoterapii sa používa niekoľko druhov liekov. Ide však o liečivá, ktoré zasahujú nielen fyzický, ale aj psychický stav dieťaťa. Zaberajú v 70 - 80 % prípadov, rodičia zaznamenajú zlepšenie vzťahov v rodine či medzi rovesníkmi, nemusia dieťa tak dlho nútiť k domácim úlohám a pod. Ich vedľajšie účinky sú veľmi silné a pretrvávajú aj dlho po ich vysadení. Farmakoterapia lieči symptómy, nie však príčinu syndrómu. Preto je potrebné užívať lieky častokrát aj po celý život, po vysadení sa okamžite vrátia pôvodné problémové vzorce správania či reakcií.
Ďalším možným riešením je kombinácia farmakoterapie a tzv. behaviorálnej terapie. (Behaviour = správanie). Ak sú aplikované súbežne, môžu poskytnúť deťom krátkodobú príležitosť naučiť sa adaptívnemu správaniu, jednoducho povedané, dieťa sa „učí“ nahradiť nevhodné spôsoby správania vhodnejšími.
EEG biofeedback terapia lieči predovšetkým príčinu – oslabené funkcie centrálnej nervovej sústavy a nedokonalú prácu mozgu. Prebieha prostredníctvom vĺn vyžarovaných z mozgu. Snímajú sa prostredníctvom troch elektród umiestnených na hlave na podobnom princípe, ako keď lekár počúva stetoskopom srdce. Mozgové vlny sú prenášané „pacientovi“ do hry, ktorú vidí pred sebou na monitore. Hru hrá bez akýchkoľvek nástrojov len svojou mysľou.
Ak jeho mozog funguje správne, dostane odmenu v podobe zvukového signálu a počtu bodov. V priebehu tejto terapie nervová sústava postupne vyzrieva a ustupuje impulzívnosť, roztržitosť nepokoj či agresivita. Spočiatku sú zmeny krátkodobé, po absolvovaní potrebného počtu sedení sa stávajú trvalými. Túto terapiu je oprávnený vykonávať len certifikovaný odborník – psychológ, lekár, špeciálny pedagóg, ktorý absolvoval špeciálnu prípravu vrátane školenia v neurofyziológii a praktický výcvik.
ADHD: Keď dieťa ničí rodinu i učiteľov
ADHD priamo v praxi
V roku 2004 boli vydané prvé Metodické listy Ministerstva školstva SR, v ktorých sa hovorí, že deťom s ADHD by mala škola ich poruchu zohľadňovať. Pedagóg sa však nachádza v zložitej situácii, v triede môže mať aj troch „hyperkinetov“ – zvyčajne chlapcov s impulzivitou a poruchovým správaním (dievčatá sú skôr nesústredené a tiché, teda nie sú až tak rušivé). Pri počte 30 žiakov (z toho 2 až 3 hyperkinetov) je to psychicky aj fyzicky veľmi náročné.
Vyskytnú sa však aj takí pedagógovia, ktorí napriek tomu, že sú poučení, deti s poruchou ADHD neakceptujú a nastávajú situácie, keď dieťa napriek svojej šikovnosti a inteligencii nesplní požadované kritériá a nedostane sa ani na strednú školu. Ak sa deťom s ADHD poskytne komplexná pomoc, mnoho stredoškolákov či vysokoškolákov sa pomocou kompenzačných mechanizmov dokáže požiadavkám strednej a vysokej školy prispôsobiť. Dokonca ani štúdium medicíny nie je vylúčené.
Je teda zrejmé, že tento hendikep naozaj nesúvisí s intelektom, veľmi často poruchou ADHD trpia deti nadané či talentované. Časť detí s poruchou býva motoricky neobratná a časť šikovná, v pomere 1:1. Všetko závisí od otvorenosti a spolupráce medzi rodinou a školou. Pokiaľ s tou vašou nie ste spokojní, skúste inú. Takú, kde s deťmi s ADHD majú skúsenosti alebo iba iného učiteľa v rámci školy, ktorý bude k vašim požiadavkám ústretovejší.
Ak požiadate v škole o integráciu
Aby dieťa zbytočne svojou poruchou netrpelo, integrácia sa môže javiť pozitívnym riešením. Ak o ňu rodič v škole požiada (na základe odporúčania špeciálneho psychológa), škola je povinná navrhovanú integráciu akceptovať a vyučujúci pedagóg vypracovať osobitný plán pre vaše dieťa. V celkovom hodnotení žiaka je tak prihliadané na ADHD a podľa toho je aj dieťa známkované. Výsledný efekt sa prejaví v spokojnosti so známkami nielen u rodičov, ale predovšetkým sebavedomejším dieťaťom.
