Zostávam s ním len kvôli deťom
Prečo ľudia veria, že to tak má byť? Kde to počuli? V našich rozhodnutiach sú podľa psychologičky ukryté hodnoty a presvedčenia, ktorým veríme a sú také silné, že ich nasledujeme aj napriek vlastnému nepohodliu či vnútornému konfliktu.
Ľudia rastú dlho po tom, ako sa prestanú ťahať do výšky. Naberajú nové skúsenosti a posúvajú sa istým smerom. Občas opačným ako ich životný partner... Keď sa dvaja od seba vzdialia, môže sa to dostať až do štádia, že spolu už byť nechcú. Ale zostanú.
Kvôli deťom.
Neexistuje jedna odpoveď na to, či spolu zostať alebo nie, či ako sa hovorí, rozbiť rodinu alebo sa obetovať, pretože každý vzťah je iný a do hry vstupujú rôzne faktory. Čo ale zvážiť pri rozhodovaní, sme sa opýtali psychologičky PhDr. Jarmily Tomkovej.
Žijem vo vzťahu a predsa sa cítim osamelo
Zo života - Kvôli deťom zostávam
Alena má 36 rokov, dve deti vo veku štyri a sedem rokov, a manžela, s ktorým si už veľmi nemá čo povedať. „Ide mi na nervy,“ zhodnotí stručne. „Neviem si spomenúť, či taký bol vždy a ja som to nevnímala, alebo sa zmenil. Teda, či sa zmenil on alebo ja. Jediné, čo viem, je, že mi prekáža ako človek. Jeho názory, postoje, spôsob komunikácie s ľuďmi aj so mnou, je nepríjemný, podráždený a podľa mňa arogantný, hoci on tvrdí, že to ja som netýkavá...“
Občas si predstavuje, aké by to bolo bez neho a hoci sa jej tá predstava páči, veľmi rýchlo ju zavrhne. „Deti sú ešte malé,“ zhodnotí. Priznáva to, s čím bojuje viacero rodičov v nešťastných manželstvách: bojí sa od manžela odísť, aby neublížila svojim deťom. „Mám obavy z toho, aký vzor toho, ako majú vzťahy vyzerať, im dáme, ak sa rozídeme a či sa nebudú cítiť vinné,“ vysvetlila svoje postoje Alena.
Keď je nefunkčné manželstvo pre deti horšie ako rozvod
Zvládnu deti nezhody rodičov?
Podľa psychologičky Jarmily Tomkovej „je ťažké definovať, čo to znamená, že vzťah nefunguje. Je to relatívny pojem. Ťažko povedať, koľko manželstiev a partnerstiev 'funguje'. Čo je funkčné pre jeden pár, môže byť pre druhý pár neprijateľné a podobne,“ povedala a dodala: „Nejaké nezhody deti určite zvládnu, vidia realistický obraz toho, že sa dá spolu vychádzať, aj keď prekonávajú rodičia problémy. Ak však stratili ako partneri vôľu nachádzať k sebe opätovne cestu a rešpektovať sa, a už sa k sebe nesprávajú ako pár, potom je prirodzené, ak zvažujú odlúčenie.“
Viac by ju zaujímalo to, prečo spolu zostávajú „kvôli deťom“ a čomu veria, že sa stane v prípade odlúčenia. „Ak im tak veľmi záleží na duševnom prosperovaní detí, môžu energiu investovať aj do toho, ako čo najlepšie vedieť komunikovať a fungovať pri výchove dieťaťa, ak by sa odlúčili. Je dokázané, že to, ako deti zvládnu rozchod, závisí od toho, ako ho zvládnu rodičia. Ak sú s tým vysporiadaní a vedia podporne a rešpektujúco komunikovať, deti obvykle transformácie rodiny zvládnu,“ vysvetlila Tomková.
Zostať v rodine kvôli deťom
„Zostať v rodine kvôli deťom” je podľa Tomkovej značne zredukovaný pohľad. Prečo ľudia veria, že to tak má byť? Kde to počuli? V našich rozhodnutiach sú podľa psychologičky ukryté hodnoty a presvedčenia, ktorým veríme a sú také silné, že ich nasledujeme aj napriek vlastnému nepohodliu či vnútornému konfliktu. Nemusí ísť pritom len o deti, môžu to byť aj iné vryté presvedčenia. „Manželský sľub znamená zvládať spolužitie v dobrom i zlom, prekážky treba prekonávať a nie od nich odísť, rozchod alebo rozvod je osobným zlyhaním, deti budú rozvodom nenávratne poškodené, rozchod rodičov ich traumatizuje,“ vymenúva niektoré stereotypy.
Je to kultúra alebo tradície, ktoré nás ovplyvňujú pri vytváraní si našich presvedčení a postojov. Pýtam sa dodatočne na to Aleny. Zamyslí sa a odpovie: „Áno, presne. Celý život v tom žijem a moja mama mi to opakuje aj teraz, keď sa sťažujem na manžela, že problémy sa neriešia tým, že od nich odídem a treba občas zaťať zuby a zmieriť sa s tým, ako to v živote je.“
Opustil ma a chce sa vrátiť späť. Kvôli deťom
TAKTO má vyzerať vzťah
Na druhú stranu sa však Alena obáva toho, že spôsob komunikácie medzi ňou a jej manželom budú jej deti považovať za normálny vo vzťahu. „A ja nechcem, aby sa takto bavili s ľuďmi, ako sa bavíme my dvaja. Môj muž ma uráža, zdôrazňuje moje negatívne stránky, zdôrazňuje, keď niečo urobím zle a opakuje to dookola. Nechcem, aby to obkukali a správali sa tak ku svojim budúcim partnerkám,“ povedala Alena.
Podľa psychologičky na to nie je jednoznačná odpoveď. „Či si deti nesú obraz nefungujúceho partnerstva ako obraz toho, ako sa funguje? Áno aj nie,“ povedala. Podľa nej môžu deti neskôr považovať správanie rodičov za prirodzené medzi partnermi, lebo deti sa mnohé učia napodobňovaním. „U mnohých naozaj vzniknú v detstve silné predpoklady o vzťahoch mužov a žien na základe rodinného prostredia a ďalej to môže byť záťažou na ich ďalšej ceste, môže im to brať slobodu v uvažovaní a správaní.“
Ako však dodala, určite to nie je striktne naprogramované a nemusí to tak byť vždy. Už tínedžeri vedia odmietnuť správanie svojich rodičov, ak s ním nesúhlasia, a hoci v náročnejších podmienkach, ale vedia si budovať svoje vlastné hodnoty a postoje. „Už v dospievaní deti vedia posúdiť, čo sa má diať a čo nie. Vedia si urobiť názor, vedia odsúdiť správanie, vymedziť sa. Rodina nežije vo vákuu a naokolo vidia deti a tínedžeri aj láskavé správanie v iných pároch, iné modely. Môže byť ale záťažou vedieť, že tá naša rodina je 'iná'. U kamarátov sú rodičia na seba dobrí, ale naši sa stále hádajú. Môžu sa cítiť stigmatizovane,“ povedala psychologička.
Aj tu do hry vstupujú stereotypy vytvorené spoločnosťou. Ak spoločnosť verí, že deti z rozvedených rodín čaká horšia budúcnosť a budú trpieť, tak takéto presvedčenia deťom ubližujú rovnako ako samotné správanie, v tomto prípade rozvod. Podľa Tomkovej nie je dobré, ak deti vyrastajú v náročných podmienkach, avšak nezaslúžia si, ešte okrem toho, byť stigmatizované a mať na čele nálepku o tom, že v budúcnosti zlyhajú.
Nemôžu sa deti cítiť vinné za rozpad vzťahu ich rodičov?
„Môže to byť presne tak, ako hovoríte, ale aj úplne inak,“ odpovedá Tomková. Predškoláci sa podľa nej často vinia za to, čo si nevedia vysvetliť. „Ak dôvod rodičovských konfliktov, ich vzájomnej nevraživosti alebo ich zármutok, nie sú deťom primeraným jazykom objasnené, môže sa skutočne stať, že si to vztiahnu k sebe ako svoju vinu – mamka sa mračí, lebo som hneval; rodičia sú smutní, lebo som zlé dievčatko; musím viac poslúchať a potom možno budú šťastnejší, rozišli sa, lebo som nebol dobrý,“ vymenúva s tým, že tieto pocity si deti vytvárajú mimovoľne, sú bezradné a nevedia to samy vyriešiť.
Dôležité z toho je to, že si berú za vinu to, čo si nevedia vysvetliť. „Teda hlavne to, o čom sa nerozpráva, podivné a smutné správanie, ktorému nerozumejú. Ak by sa o situácii hovorilo, napr. 'Kričali sme na seba, lebo sme sa nezhodli, mrzí nás to, vy za to nemôžete, je to len o našich nezhodách, máme ťažké dni,' deti by nemuseli v sebe hľadať odpovede svojou detskou logikou,“ dodala psychologička.
Rozprávka o šťastnom manželstve alebo Každý vzťah je unikátny
Deťom to vysvetlíte
„Ak si napriek rozchodu dokážu partneri neubližovať, v lepšom prípade byť k sebe starostliví a podporní, je to pre deti náročné, ale dobre zvládnuteľné, dokonca možno obohacujúce.“ Pre deti je dôležité vidieť vzájomný rešpekt.
„Pri rozchode totiž môžu vidieť aj to, že sú rodičia odvážni a otvorení, navzájom si želajú dobré a je v poriadku byť verní svojim pocitom, nechať ísť, ak ako partneri budú šťastnejší s niekým iným. Dôležité je, aby odlučovanie partnerov prebiehalo čo najmenej konfliktne, deťom bolo opakovane vysvetľované, že ony za to nemôžu a zrozumiteľné boli aj dôvody odlúčenia,“ vysvetlila.
Rozchod - Pomôže aj mediátor
Ak je vzťah v kríze, partneri môžu profitovať z párovej terapie. Deti totiž podľa psychologičky netrpia tým, ak namiesto zamilovaných rodičov vidia stereotyp, ale tým, ak vidia dlhodobý neriešený konflikt, veľké dlhodobé frustrácie, obviňovanie, agresiu, manipulovanie či citové vydieranie.
„Preto áno, odporučila by som v partnerskej kríze návštevu párového terapeuta, a to s cieľom nie nutne vzťah opraviť, ale spoločne ho preskúmať, preskúmať obavy a túžby oboch, ich zdroje, ako i spomínané diskurzy, ktoré ovplyvňujú ich uvažovanie, pocity, optiku. Sprevádzala som takto terapeuticky páry už mnohokrát. Spolu sme trpezlivo skúmali, ako partneri vidia ich ďalšiu cestu,“ povedala s tým, že terapia je užitočná, aj keď z nej niekedy vyjde rozhodnutie rozísť sa. V takom prípade sa však už po spoločnej terapii budú vedieť partneri rozísť tak, aby deti netrpeli.
„Už dlhšie nad tým uvažujem,“ dodala Alena na tému párovej terapie. „Navrhnem to manželovi. Uvidíme.“