Šikanovanie už v materskej škole?!

Šikanovanie už v materskej škole?!
2.7.2016 v kategórii Dieťa, autor Redakcia, foto: istockphoto.com

Pes v hracom kútiku sa volá Rebeka. Nesmie sa zapájať, keď sa deti v materskej škole hrajú, alebo keď varia v hracom kútiku polievku pre bábiky, môže iba havkať. Rebeka však nie je pes, ale dievča. Musí hrať psa, ostatné deti jej zakázali rozprávať. A 5-ročná škôlkarka nevie, ako sa má voči takémuto ponižovaniu brániť.

Čo je šikana?

Pojem šikana pochádza z francúzskeho slova chicane a znamená zlomyseľné obťažovanie, týranie, fyzické alebo psychické ubližovanie či atakovanie. V anglicky hovoriacich krajinách sa označuje termínom bullying. Sácanie, bitky, vyhrážanie sa, schovávanie oblečenia, posmievanie, ignorovanie, vydieranie, nepravdivé obviňovanie, zhadzovanie, posmešky zamerané na výzor, členov rodiny, oblečenie... Toto všetko môže byť šikana. Typické je, že jeden alebo viacerí útočníci majú vo výhľade dlhší čas tú istú obeť, ktorá sa cíti permanentne ponižovaná a bezradná, v najhorších prípadoch môže utrpieť jej sebavedomie trvalé škody.

Čítajte tiež: Každý začiatok je ťažký

Vedia šikanovať už i malé deti?

  • Je štvorročný Alexander (vzrastom menší a slabší chlapček) obeťou šikanovania, keď slovne i fyzicky provokuje rovnako starého, ale silnejšieho Petra – „Si slabý ako mucha!“ a zovretými päsťami pred ním šibrinkuje, akoby ho vyzýval na súboj, a Peter neváha a slovný i fyzický útok odvracia sotením a kopnutím provokatéra Alexa, ktorý padá na zem a plače? Nie, to čo sa na prvý pohľad zdá ako šikana, je iba odveta a chlapčenské „podpichovanie“ sa.
  • Ak si Miška doberá svoju kamarátku Lenku kvôli jej pehám a obe sa na tom smejú, taktiež nejde o šikanu. O šikanu by nešlo ani v prípade, keby to Lenka nebrala ako srandu, bola by kvôli takémuto výsmechu zranená a Miška by pocítila ľútosť a ospravedlnila sa jej. O šikane by sme mohli hovoriť až vtedy, keby Miška chcela Lenke ublížiť, zraniť ju, systematicky by ju osočovala a mala by z toho radosť. Nielenže by sa jej neospravedlnila, ale svoje správanie by opakovala a stupňovala.

Takže to, čo by sa možno občas mohlo rodičom zdať ako šikana, sú väčšinou konflikty, ktoré sú súčasťou prirodzeného vývinového procesu. Deti v škôlke sa občas poškriepia, „ponaťahujú“ o hračku, no tieto rozpory zväčša netrvajú dostatočne dlho na to, aby sme ich mohli nazvať problémom. Deti totiž reagujú situačne a svoje činnosti neplánujú systematicky.

Zaujme vás: Očami mamy - škôlka 

Napriek všetkému sa základné formy šikanovania objavujú už v materskej škole, napríklad vo forme sociálneho vydierania. K tomu patrí aj známa hrozba: „Potom už nebudeš môj najlepší kamarát!“ alebo „Choď preč, s nami sa nebudeš hrať, lebo smrdíš!“ Ak získa dieťa skúsenosť, že si môže pomocou hrozieb presadiť svoje priania, naučí sa z toho, že má moc nad inými. A ešte je za to aj obdivované! Ak nikto nezakročí, zostane pri takomto „úspešnom“ správaní, lebo nadobudne pocit, že sa mu šikanovanie zjavne vypláca! Na druhej strane je ale na zváženie, či nevidí takéto formy správania aj u dospelých. A jednoducho napodobňuje svoje vzory...

Varovné signály šikanovaného dieťaťa

Ak je dieťa dlhší čas šikanované, ohrozované alebo bité svojimi spolužiakmi z materskej školy, zanechá to na ňom stopy. K varovným signálom patria:

  • Dieťa už nechce chodiť do materskej školy.
  • Často sa sťažuje na bolesti hlavy, brucha alebo iný druh bolesti.
  • V materskej škole a na detskom ihrisku sa hrá väčšinou samo.
  • Je veľmi bojazlivé, plačlivé až depresívne.
  • Hovorí o sebe negatívne.
  • Trpí nechutenstvom, má poruchy spánku a nočné mory.
  • Má zranenia a modriny.
  • Nerado hovorí o tom, čo sa v škôlke dialo, nehovorí ani o tom, ako sa hralo s kamarátom či kamarátmi.
  • Stráca veci alebo ich nosí domov poškodené.

Tieto spôsoby správania, samozrejme, automaticky neznamenajú, že je dieťa obeťou šikany. Ak sa však u neho takéto správanie objaví náhle a trvá istý čas, je dôležité si ho viac všímať, zhovárať sa s ním, vytvoriť atmosféru dôvery, aby sa chcelo rodičom či učiteľke otvoriť. To je však veľký problém, pretože mnohé deti svojim rodičom nehovoria o tom, že ich v materskej škole niekto trápi. O to dôležitejšie je, aby sa rodičia porozprávali o svojich pozorovaniach s učiteľkami a našli spoločné riešenie. Iba tak sa môže šikanovanie rýchlo stopnúť. Občas stačí, aby sa pani učiteľky cielene zamerali na dieťa a sledovali ho počas dňa. Rýchlo prídu na to, ktorý zo spolužiakov je pri dieťati pričasto, čo robí, či mu niečo hovorí, alebo ho sáče a strká a dieťa mu to neopláca, aký výraz tváre dieťa pri danom kamarátovi má. Skúsená pedagogička potom situáciu rýchlo vyrieši.

Čo robiť, ak môjmu dieťaťu ubližujú?

Ak je dieťa obeťou posmeškov alebo dokonca telesného násilia, potom je dôležitý jemný postup. Mnohé deti si myslia, že samy nesú vinu za správanie spolužiakov, a preto sa otvárajú svojim rodičom len veľmi váhavo. Rodičia by mali signalizovať, že berú starosti a strach svojho dieťaťa vážne, a že ho počúvajú. Dieťa tak cíti, že v nich má oporu a všetci traja spolu s pani učiteľkou alebo riaditeľkou materskej školy môžu porozmýšľať, ako by sa dal problém riešiť. Najextrémnejším riešením je preradenie dieťaťa do inej skupiny alebo materskej školy. To by však malo nastúpiť až po tom, čo sa vyčerpali všetky iné možné riešenia.

Takto radšej nie! Čo by rodičia šikanovaného dieťaťa nemali

  • Hľadať vinu u svojho dieťaťa.
  • Hovoriť s rodičmi útočníkov, ak ich dobre nepoznajú. Väčšina rodičov bráni svoje dieťa a  jeho agresívne správanie bude popierať. Ak by aj svoje dieťa potrestali, bude to na obeť pôsobiť negatívne. A útočník nadobudne pocit, že sa dieťa nevie brániť samo, čím sa oslabuje jeho pozícia.
  • Vziať dieťa na prvý pohovor s učiteľkou. Môže to naň pôsobiť zaťažujúco, a tým sa môžu jeho pocity viny ešte zosilniť. Skúste to riešiť mimo detských ušiek. Možno si pani učiteľka začne dieťa cielene viac všímať a situáciu medzi deťmi vyrieši bez konfrontácie rodičov jednej i druhej strany.
  • Situáciu ignorovať, veď v škôlke sa predsa ešte o šikanu nejedná.

TIPY, ako zabrániť šikane v materskej škole:

  • Nevhodnú situáciu je nutné ihneď ukončiť! (Napríklad v našom úvodnom príbehu – ak by pani učiteľka spozorovala, že deti Rebeku do hry na psíka nútia a jej sa to evidentne nepáči, mala by zakročiť a hru stopnúť.)
  • Vždy ísť za dieťaťom, keď prosí o pomoc.
  • Nikoho nenechať na pochybách, že takéto správanie je zlé: „To, čo si teraz urobil, tu nechcem viac vidieť!“
  • Hovoriť s deťmi o konfliktoch. U útočníka vzbudiť pochopenie pre obeť: „Ako by si sa cítil ty v takejto situácii?“ alebo „Prečo takéto správanie nie je voči kamarátovi pekné?“
  • Vypracovať spoločné pravidlá pre spolunažívanie, napríklad: „Pri kreslení, strihaní a lepení sa nikto nikomu nebude posmievať.“
  • Ak chce dieťa ukončiť súboj, lebo je preňho príliš prudký, môže nahlas povedať „STOP!“. Potom sa hra MUSÍ ukončiť!
  • Vypracované pravidlá zavesiť v triede na viditeľné miesto, napr. vo forme kresieb. Potom môže každé dieťa podľa potreby ukázať na kresbu a povedať: „Takto sme sa nedohodli.“
  • Dominantné deti potrebujú pomoc, aby sa naučili zaobchádzať so svojou rolou vodcu. Ak sa ocení ich sila a energia namiesto toho, aby sa potláčala a trestala, dá sa táto sila pozitívne „presmerovať“. Napríklad futbalové družstvo potrebuje silného kapitána, aby mohlo vyhrávať zápasy.

Aby sa dieťa mohlo samo oslobodiť zo svojej role obete, musí byť jeho sebavedomie natoľko silné, aby sa vedelo brániť. Musí sa naučiť vyjadrovať sa jasne, zreteľne a útoky neprijímať iba tak. Ako to dosiahnuť? V podstate ide o to, cielene hľadať a podporovať u slabších detí silné stránky, aby sa budovalo ich sebavedomie. Niektoré deti sa musia naučiť povedať „nie“, ak s nimi iní zle zaobchádzajú, alebo ich vyzývajú urobiť niečo zakázané.