Absolútna MAMA ROKA 2021: Nikdy nestrácajte vieru v dobro
ABSOLÚTNOU MAMOU ROKA 2021 sa stala pani Ilonka Damborská z Kopčian. Svoj život zasvätila pomoci ľuďom v núdzi. Jej odhodlanie zachránilo už mnoho životov.
Ilonka je mamou 7-ročnej Nikolky a 27-ročného Paľka. Od roku 1997 je podnikateľka, predsedníčka rôznych miestnych organizácií ako napr. Únia žien Slovenska, Matice Slovenskej, Zväzu protifašistických bojovníkov. Je aj zakladateľkou O.Z. Neziskový svet s projektami predobro a budujeme domov. Svoj život zasvätila pomoci ľuďom v núdzi. Jej odhodlanie zachránilo už mnoho životov.
Stali ste sa absolútnou víťazkou našej súťaže MAMA roka 2021. Blahoželáme! Aký je to pocit?
Krásny. Ale myslím, že najviac ste potešili deti okolo mňa. Tie, ktoré som porodila, aj tie, ktoré som si zvláštnym spôsobom „adoptovala“. Rovnako aj seniorov, s ktorými mi chýba v tieto smutné roky osobný kontakt. Sú radi, ak ma vidia aspoň cez obrazovku alebo o mne čítajú v časopise. Moje hlasy sa zastavili na čísle 158, čo je skvelé číslo, v reči anjelov to znamená: sústreď sa na pozitívne myšlienky a vytrvalo si ich v tomto čase zmeny opakuj.
Ver, že vesmír ťa plne podporuje a že táto zmena nakoniec zväčší tvoj príliv hojnosti. V materiálnom svete to tiež je symbolické číslo: 158 – tiesňové číslo polície, na ktoré voláme, keď je ohrozený život, zdravie či majetok nás alebo niekoho iného.
Zastavila som svoje koordinátorky pomoci, aby neprosili o hlasy pre mňa na sociálnych sieťach, ale sústredili sa na svoju prácu a zdieľali príbehy ľudí, ktorým pomáhame a prosili o pomoc pre nich, nie o lajky pre mňa. Tých 158 hlasov bolo takých úprimných od najbližších ľudí.
Predstavujeme Vám víťazov ankety MAMA ROKA 2021
Priblížte nám viac vaše občianske združenie Neziskový svet, v rámci ktorého vzniklo aj predobro.sk.
Človek časom dozrieva a tak som aj ja zistila, že okrem toho, že som predsedníčkou rôznych miestnych organizácií, by som rada aj nejakú vlastnú založila. O.Z. Neziskový svet bolo pôvodne založené pre vzdelávanie a zábavu pre deti a ich rodičov. Začalo fungovať krásne, ukážkovo a s veľkou radosťou detí aj dospelých. Pomaly sa však aj k nám začala vkrádať korona a jej opatrenia. Jeden z oteckov samoživiteľov, ktorý sa u nás aktívne so svojou dcérkou zapájal do činnosti, začal mať problémy a nedokázal o nich povedať vlastnej rodine ani kamarátom. Keďže som s ním bola v kontakte denne, tušila som, že niečo nie je v poriadku.
Pracovne som musela začiatkom roku 2020 odcestovať na pár dní. Predtým mi volal a zveril sa mi. Sľúbila som mu, že hneď ako sa vrátim, všetko vyriešime. Sľub som splnila, no ako mi všetko vyrozprával a ja som ho ubezpečila, že všetko, čo ho trápi, je riešiteľné, dostal epileptický záchvat a aj cez moju snahu a privolaných záchranárov zomrel. Mal len 29 rokov. Keď som v slzách pri ňom kľačala a prosila, aby nás neopúšťal, niečo sa vo mne vzbúrilo a povedala som si: DOSŤ. Už nikdy nedopustím zbytočnú smrť takého dieťaťa. Brala som ho ako vlastného syna a videla v ňom skvelého parťáka. Všetci sme smútili.
Stretnutia sme kvôli korona opatreniam museli zrušiť, prenajatý objekt opustiť a len sme prežívali, komunikovali na sociálnych sieťach a čakali na zázrak.
A stal sa zázrak?
Áno, v máji. Prišiel niekto, komu sa naša činnosť páčila a ukázal mi skvelý objekt, kde by sme mohli pokračovať v našej činnosti. Keďže to bol obrovský objekt aj s tromi služobnými bytmi, hneď mi napadlo, že by sme ľuďom v núdzi, ktorí stratili pre koronu prácu i bývanie, dokázali urobiť bývanie, prácu aj komunitné centrum v jednom objekte, aby ich ani opatrenia nemohli ohrozovať. Keďže však objekt vyžadoval rekonštrukciu, na ktorú sa doposiaľ nenašli financie, urobila som prvé S.O.S izbičky v jednom z mojich domov v Gbeloch.
Mária Šárossyová: Absolútna víťazka ankety MAMA ROKA 2020
Táto doba ukazuje pravú tvár mnohých ľudí. Neodrádzajú vás zlé skúsenosti pomáhať ľuďom? Nemáte obavy, že si raz poviete: stačilo?
Rodičia i moja starenka ma k tomu viedli od narodenia. V dobe, keď som sa mala narodiť, neboli ešte ultrazvuky. Tatko po dvoch dcérach očakával vytúženého syna. Mal to byť Ján Damborský, po slávnom jazykovedcovi, Matičiarovi, zomrel pomerne mladý 52 rokov. Vo svojom závete zanechal finančnú podporu pre sociálne slabších stredoškolských a vysokoškolských študentov. Čiže som to zdedila v génoch a priezvisku.
A ako sa vraví, krv nie je voda, a keďže neprišiel syn, ale ja, tatko ma začal vychovávať ako syna. Traktory, autá, motorky a silné národné cítenie. Bohužiaľ, tatko tiež zomrel mladý vo veku 52 rokov na rakovinu. Ja som si žila pokojný rodinný život a podnikala som. Mamička bola tiež vážne dlho chorá a troška radosti jej prinášala Jednota dôchodcov Kopčany. Raz ma poprosila, keďže podnikám a dávam všade dary do tomboly, či by som mohla dať aj dôchodcom na výročnú členskú schôdzu.
Samozrejme, dala som. Mamička zomrela, ale ja som u dôchodcov zostala ako maznáčik a jedna zo senioriek sa ma tam ujala ako sirôtky. Pravidelne som chodila na akcie Jednoty dôchodcov ako sponzor. Na jednej schôdzi ma oslovila vtedajšia predsedníčka Únie žien Kopčany s tým, že sa jej veľmi páčia moja aktivita, ľudskosť a obetovanie voľného času, či by som mala záujem prebrať jej funkciu. Súhlasila som a stala som sa predsedníčkou MO Únie žien Kopčany. Začala som teda naplno aktivity, ktoré bolo viac vidno. V obci chýbala kultúra, akcie pre deti i legendárny Záhorácky rýchlostný motokruh, a práve keď som jeho návrat spomenula v letáčikoch, prišla mi správa od nášho úspešného motocyklového pretekára: Chceš byť mojou manažérkou? Tak som sa ňou stala. No ak prežijete v motoklube, tak už všade.
Popritom prichádzali ďalšie ponuky. Ako predsedníčka MO Matice Slovenskej i MO Protifašistických bojovníkov som videla dokumenty a skutočné príbehy z vojny. Ľuďom tej doby išlo o život, a predsa pomáhali. Boli mučení a vraždení i len za to, že partizánom nosili jedlo alebo niekoho ukryli doma. Čiže ani hejteri ani politický tlak, ani nič iné ma od pomáhania neodradí.
Postupne som dospela aj k založeniu vlastného občianskeho združenia, avšak stále zostávam predsedníčkou spomenutých miestnych organizácií. Za tie roky som zvyknutá na kadečo, pomáhala som a budem pomáhať až do smrti.
Ak raz začnete pomáhať, neskončite nikdy pretože vaše telo produkuje hormóny šťastia, ktoré sa vyplavia a dostaví sa úžasný pocit, že ste urobili dobrý skutok, že ste pomohli.
Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí v týchto ťažkých časoch prichádzajú o svoje istoty, prácu... Čo by nás mala táto doba naučiť?
Nikdy nestrácajte vieru v dobro. Znova budujte komunity, rodinné gazdovstvá, vráťte sa k vlastným záhradám a políčkam. Obnovte súdržnosť rodiny a priateľstvá. Táto doba sa dá prežiť len vzájomnou súdržnosťou a spoluprácou.
„Keď sa Ilonka dozvedela, že nemáme strechu nad hlavou, neváhala, ponúkla, aby sme išli bývať k nej do S.O.S. izbičky. Pomáha nám doteraz. Vďaka nej a jej organizácii chodí naša najmenšia dcéra Nataly na rehabilitácie.“ Lenka
„Netušila som, že stane mojou druhou mamou. V tom čase som sa dozvedela, že mám rakovinu. Poisťovňa mi zamietla preplatiť liečbu. Cítila som sa, akoby ma odsúdili na smrť. Ilonka sa o mňa stará, vozí ma na onkológiu. Je to človek, ktorý žije pre druhých. Mám ju z celého srdca rada.“ Gabi
Všetky príbehy si môžete prečítať na www.mamaroka.sk