Psychologička Klaudia Tabačková: Ženy svoje utrpenie často taja
„Cítim sa inak“, priznáva mama štvorročného Miška. Už tri mesiace navštevuje psychologičku, ktorú jej odporučil jej gynekológ.
Má šťastie na lekára, ktorý sa na pacientku díva komplexne a za jej ženskými ťažkosťami nevidel len vek a „normálne stavy žien po štyridsiatke“. Má šťastie na manžela, ktorý jej povedal: „Monika, takto ďalej nemôžeš fungovať.“ Monika veľa spala, nemala žiadne záujmy, ktoré by ju dostali z domu, a myslela by aj na niečo iné ako na prácu a povinnosti doma. A Miško? Je to dobrý chlapec a vie, že maminke sa na ihrisko nechce, ani hrať sa jej nechce, a tak ju len pohladkal, keď si vedľa neho v izbe zdriemla.
„Aké to bolo?“ opýtala som sa Moniky, keď prišla z prvého stretnutia s terapeutkou. „Dobré, konečne som plakala. Vlastne som hodinu plakala,“ povedala. Je to na dobrej ceste...
Téma depresie je dnes viac „na očiach“. Mnohé zo známych osobností priznávajú svoje problémy otvorene a z niečoho, čo sme vnímali povrchne ako „depku“ zo zlého počasia, napätia v práci a doma, sa stala diagnóza.
O tom, prečo je to tak a ako nájsť cestu z bludného kruhu, sme sa rozprávali so psychologičkou PaedDr. Mgr. Klaudiou Tabačkovou, PhD.
DEPRESIA sa ženám nevyhýba, práve naopak
Kedy sú naše pocity už diagnózou a naopak, kedy ide iba o povedzme zlú náladu?
Nepohodu alebo zlú náladu môžeme pociťovať pri každodenných neúspechoch, zlyhaniach, sklamaniach, pri vyhrotených konfliktoch alebo len pri predstave nadchádzajúceho pracovného dňa. Takéto pocity väčšinou nemajú dlhé trvanie a určitými zvládacími stratégiami ich vieme prekonať.
Dokážeme si napr. povedať, že nám to nabudúce vyjde, alebo že sa nabudúce nenecháme vytočiť alebo sa ospravedlníme. Vieme si taktiež naplánovať a spríjemniť čas po práci a vnímať ho ako svetlo na konci tunela. Takto dokážeme pracovať s nepríjemnými pocitmi, ktoré nás občas zaplavia.
Stavy smútku, ktoré dlhodobo pretrvávajú a nepomáha nám prekonať ich vlastnými aktivačnými zdrojmi, netreba prehliadať. Môže byť k nim pridružená skleslosť, apatia, strata chuti do jedla, strata motivácie, vôle, pocity bezmocnosti, beznádej, plačlivosť, strata kontaktu s realitou, myšlienky na samovraždu, či dokonca aj pokusy o ňu. K prvým príznakom depresie patrí porucha spánku.
Ak nám tieto stavy zasahujú do bežného fungovania a znefunkčňujú aj naše vzťahy s blízkymi, mali by sme vyhľadať odbornú pomoc. Depresia je choroba a rozhodne ju treba liečiť.
Popôrodná depresia či laktačná psychóza? PRAVDY a MÝTY
Pri akých prejavoch či pocitoch by sme mali spozornieť a začať ich riešiť?
Ak sa nepríjemné stavy dotýkajú nášho spánku, nevieme zaspať, máme nepokojný spánok, budíme sa veľmi skoro a už sa nám nedarí zaspať alebo sme nadmerne spaví.
Ak po prebudení nemáme chuť ani vstať z postele, nemáme energiu vykonávať bežné činnosti, nedokážeme sa namotivovať ku každodenným povinnostiam a nevidíme zmysel ani v existencii s našimi najbližšími. Môže dôjsť aj výraznému poklesu straty chuti do jedla, alebo nárastu hmotnosti, zmení sa sexuálny apetít.
Toto sú zmeny v tzv. vitálnych funkciách. Nastávajú však aj zmeny týkajúce sa emotivity, napr. strata záujmov, či potešenia z činnosti, prežívanie viny, či zbytočnosti, depresívna nálada a zmeny v kognitívnych funkciách, napr. narušenie myslenia, neschopnosť sústrediť sa, myšlienky na smrť, samovražedné úvahy.
Veľmi častým argumentom je – veď to prejde. Je to tak? Môžeme sa z depresie dostať sami?
V prípade pretrvávania depresívnych príznakov, ktoré trvajú dlhšie ako dva mesiace a nepociťujete výraznú zmenu, hoci ste sa pokúšali o zlepšenie stavu rôznymi prístupmi, je rozumné vyhľadať pomoc. Chorobne smutnú náladu vám pomôže prekonať len odborník.
Nevylučujem možnosť, že si človek vie pomôcť v niektorých prípadoch aj sám, ale potrebuje byť na to osobnostne zrelý, dobre poznať sám seba, svoje zvládacie mechanizmy a mať blízkych ľudí, s ktorými môže o svojich pocitoch hovoriť a cíti od nich skutočnú náklonnosť a podporu.
Kam zmizlo šestonedelie plné ŽENSKEJ PODPORY?
Keď si predstavíme depresívneho človeka, vidíme ho ako smutného, zanedbaného, unaveného, ale depresia nemusí mať hneď vonkajšie znaky. Mnohí, ktorí s ňou bojujú, vyzerajú pre okolie „normálne“.
Chodil ku mne klient, ktorý sa stále usmieval, no mal diagnostikovanú depresiu. Depresívne nálady sa vyskytujú rôzne v priebehu dňa. Nemusia byť konštantné.
Depresívni ľudia majú významne viac telesných ťažkostí, častejšie navštevujú odborných i všeobecných lekárov a užívajú aj viac liekov, najmä analgetík a liekov na tráviace ťažkosti. Takíto ľudia často hľadajú vonku to, čo nenachádzajú v sebe a utiekajú sa k závislostiam.
Môžeme u nich pozorovať nerozhodnosť, nedostatok vôle a výroky typu: „Som nikto.“ Alebo sa u nich môžu vyskytovať povahové zmeny ako napr. neznášanlivosť, agresívne alebo podráždené reakcie, niekedy im veľmi prekáža hluk a rýchlo sa rozrušia.
Výskumy uvádzajú, že ženám hrozí dvakrát vyššie riziko depresií. Prečo?
Môže to byť spôsobené hormonálnymi zmenami, ktorými ženy počas života prechádzajú, hlavne v období puberty, keď začína menštruácia, neskôr tehotenstvo, obdobie pred menopauzou. Menštruačný cyklus vplýva na emocionálne prežívanie žien. Mení sa hladina estrogénu a progesterónu, čo ovplyvňuje neurotransmitery v mozgu, ktoré sa podieľajú na prežívaní nálad.
Prežívajú depresiu ženy a muži inak? V čom sú špecifiká ženského vnímania svojich vlastných pocitov? Je častým javom, že žena sa snaží svoje pocity skôr potlačiť, lebo na ne „nemá čas“?
Aj muži aj ženy prežívajú smútok viac-menej rovnako. Len príčiny a prejavované symptómy môžu byť rozličné. Ženy si viac všímajú svoje emócie a dokážu ich opísať, muži sa v sebe neradi „špárajú“. Ženy, ktoré trpia depresiou, viac premýšľajú o svojich pocitoch v negatívnom svetle.
Muži skôr prepadajú závislostiam. Ženy citlivejšie a ťažšie zvládajú životné stresové situácie a u mužov sa pre ich uzavretosť ťažko identifikujú symptómy. Neplatí to však paušálne. Skôr by som hovorila o schopnosti byť v kontakte so sebou samým a všímať si, čo sa so mnou deje.
Mama prosí o radu: Popôrodná depresia mi ničí život
Špecifickým stavom pre ženu je obdobie po narodení dieťatka. Aj tu sú veľké rozdiely v prežívaní – zatiaľ čo sú mamy, pre ktoré je šestonedelie naozaj náročným obdobím, sú aj mamy, ktoré ním prejdú bez vážnejších kríz. Prečo?
Každá žena reaguje na narodenie dieťatka inak, každú ovplyvňujú iné životné okolnosti, rodinná história, genetické predispozície a stáva sa mamou v rôznych podmienkach a životných fázach. To všetko môže mať vplyv na jej prežívanie po pôrode.
Ženám sa môže spustiť popôrodná depresia hoci majú milujúceho partnera, dobre finančné i majetkové zázemie a starostlivo sa na príchod dieťatka pripravovali a tešili. Niekedy nás ovplyvňujú udalosti, o ktorých ani netušíme, že s nimi nevedome žijeme. Môžu to byť spomienky, dávno zabudnuté, vytesnené, ktoré sa nám aktivujú práve narodením dieťatka.
Potom plačeme, ani neviem prečo. Veď by sme mali byť najšťastnejšie na svete. Máme zdravé dieťatko, milujúceho muža, máme všetko, no napriek tomu sa nedokážeme tešiť. Spochybňujeme sa ako matky a kolotoč sa môže začať.
Takže spúšťače môžu byť naozaj rôznorodé: matkina nediagnostikovaná latentná chronická depresia, prístup otca, spolužitie rodičov, správanie starých rodičov, viac alebo menej chcený návrat do práce, citová izolácia, nedostatok finančných prostriedkov, prijatie (či neprijatie) dieťaťa, smútok, ktorý mohla matka v priebehu tehotenstva prežívať, rozdiel medzi snom o bábätku (vysnenom dieťatku) a reálnym materstvom, atď.
Je dôležité zdôrazniť, že nie vždy je jednoduché matkino utrpenie diagnostikovať, pretože pred svojím okolím často všetko tají. Nečaká sa snáď od nej, že bude šťastná, keď priviedla na svet dieťa?
Vo všeobecných odporúčaniach k prevencii depresií sa uvádzajú potreby, ktoré súvisia so základnými fyziologickými potrebami – dostatok spánku, vyvážená výživa, pohyb, sociálne kontakty... Je duševné zdravie hlavne o správnom balanse v živote? Vedci dokonca v mnohých výskumoch uvádzajú, že fyzická aktivita má potenciál zabrániť depresívnym poruchám.
Áno, a ja to aj rada rozprávam svojim klientom. Snažím sa ich podporovať v pravidelnej fyzickej aktivite, ktorá ich baví a cítia sa pri nej komfortne. Balans je vhodné slovo. Ak je telo zdravé, aj myseľ je veselá. Ak kultivujem svoju myseľ, určite by som nemala zabúdať na kultivovanie svojho tela. Páči sa mi výrok, že telo je náš chrám. Pohyb je bezpochyby liečivý. Osobne by som k tej prevencii ešte pridala budovanie vzťahu so sebou samým.
Keď je žena smutná...
Cítim sa zle a viem, že sama to nezvládnem. Čo mám urobiť?
Ak cítite, že to sama nezvládnete a nepomáhajú ani rozhovory s blízkymi ľuďmi, manželom/partnerom, najlepšou kamarátkou, mamou, sestrou..., určite sa obráťte na odborníka, na psychológa, psychoterapeuta, psychiatra. Neobávajte sa vyhľadať pomoc. Myslím, že môžem hovoriť za väčšinu profesionálov z tejto oblasti. Sme pripravení počúvať a podporiť.
Veľmi trefne to vyjadrila jedna moja klientka: „Kamoška mi vravela, že tu môžem plakať, že vy psychológovia ste na to zvyknutí.“ A je to presne tak.