Ako som rodila po 40-tke:Kto neriskuje, ten si jazdu neužije
Meškám. Zatiaľ len týždeň a akurát som po dovolenke. Možno mi začína prechod. A možno by som si mala urobiť test.
Urobím si test. Aspoň budem vedieť na čom som. Naklusala som teda do lekárne. O pár minút neskôr pozerám na bielu tyčinku a výsledok sa mi rozmazáva pred očami.
Čože? Dve čiarky?
Je tam jedna čiarka, či dve? Nevidím dobre, mám krátke ruky. Keď si konečne nasadím okuliare, neverím. Dve čiarky. Skúmam bližšie, jedna je slabšia. Z toho nič nebude, pomyslím si, onedlho dostanem menzes a vybavené. Na oslave však piť nebudem. Pre istotu.
Môj abstinenčný zámer zneistie hostiteľku. Veľavýznamne nadvihne obočie a celú oslavu ma podozrievavo sleduje. Pri odchode mi začne byť zle, na koláče už ani len pozerať nemôžem. Gynekológia ma zrejme neminie. Sľúbim si, že pôjdem čo najskôr.
STARÁ na dieťa? VERTE si!
Čože? To je MOLA?
V ambulancii ma víta sympatický päťdesiatnik.
"Tak čo vás trápi?", pýta sa.
"Zvedavosť v kombinácii s pozitívnym tehotenským testom."
"Zaujímavá kombinácia", skonštatuje a už ma smeruje k ultrazvuku. Dlho hľadí na monitor, ja na doktora, potom on na mňa.
Konečne sa ozve:" Vyzerá to na molu, bude potrebný kyret. Pre istotu to ešte raz skontrolujeme, prídete na budúci týždeň."
"Mola?", zopakuje bezradne manžel. "Čo je to? Tehotenstvo bez embrya, to sa dá? Kyret? Ale veď si tehotná, nie?", bojí sa o mňa.
"Nehnevaj sa, musím si na chvíľu ľahnúť, potom sa porozprávame", nevládzem a nechávam ho osamote s nezodpovedanými otázkami.
Tak dieťa predsa len bude
Po týždni sa dotrepem do ambulancie a odovzdane očakávam verdikt.
"Je tam akcia", počujem.
"To znamená, že som tehotná?
Domov takmer utekám. Manžel je nadšený. Teraz to hlavne povedať šéfke. Tá vie o týchto osobných veciach skôr ako moja mama.
Reakcie nenechajú na seba dlho čakať. Volá mi kolegyňa: "Evušik, ja ťa obdivujem, si ako celebrita, tiež majú deti tak neskoro."
"Ale..."snažím sa oponovať, no nepustí ma k slovu.
"Nie. Vieš čo... si lepšia. Ony sa nechajú natrieskať estrogénmi a umelo oplodniť a ty si to dala takto, na prírodno. Len toľko som chcela. Utekám, práca nepočká." A tresla s telefónom.
Ešte v ten deň to oznámim mame. Nemá zmysel držať bobríka mlčanlivosti, v práci to už vedia takmer všetci.
Teší sa :"A zdalo sa mi, že si nejako stučnela. Cítiš sa dobre?"
„Tak poď, pomôžeš mi naložiť uhorky" a neohrozene si to s pomocou bariel šinie ku drezu. Nevadí jej, že je mesiac po operácii., sklá už má pripravené, uhorky umyté. Môžeme začať.
Druhá mama mi neverila, kým som jej neukázala fotku. Neskrývala prekvapenie: "Vy by ste sa mali pripravovať na vnúčatá, a nie mať ešte dieťa."
Zlé výsledky z testov, ktoré som odmietla. To matku už nikto nerešpektuje?
Na kontroly chodím poctivo. V priebehu pár týždňov absolvujem päť ultrazvukov. Prestáva sa mi to páčiť, je toho zbytočne veľa. Keď sa s tým zdôverím doktorovi, pozrie na mňa spoza okuliarov a vzdychne si:" Ach, vy ženské...jedna by sa ultrazvukovala každý týždeň, druhá nechce vôbec. Kto sa vo vás má vyznať? Ďalšiu kontrolu máte o mesiac, urobíme odbery."
"V poriadku, len prosím bez genetických testov."
Nekomentuje to.
Mamou v ŠTYRIDSIATKE? Má to svoje RIZIKÁ.
Tehotenstvo utešene napreduje, bruško vykuklo skoro a kilečká rýchlo nabiehajú. Ak to bude týmto tempom pokračovať, tak...radšej ani nedomyslím. Asi už mám pomalší metabolizmus.
Volá mi gynekológ, mám pozitívny skríning na Downov syndróm. Nechal mi krv otestovať, zabudol, že nechcem..
Som skľúčená, naštvaná a bojím sa. Doma už postihnuté dieťa mám. Ale dve...to bude riadna nálož...zvládnem to?
Na stretnutí sa prestávam ovládať.
Kričím, že ma nerešpektoval. On kričí, že nemôže za výsledky. Ale navrhuje ďalšie odbery krvi, prípadne choriových klkov alebo amniocentézu. Odmietam. Dieťa chcem, tak načo také martýrium?
A odmietam už všetky vyšetrenia do konca tehotenstva. Potrebujem byť v kľude. V kľude dieťa donosiť a porodiť. Ľutujem, že som tam išla.
Čo bude, bude. Jedno choré dieťa už mám, prijmem aj to druhé
Do poradne chodím už len zo zištných dôvodov, kvôli príspevku k narodeniu dieťaťa. Chvalabohu nemám žiadne ťažkosti, ani obmedzenia. Cítim sa výborne, síl mi zatiaľ neubúda.
Priznávam, v kútiku duše som s obavami očakávala minimálne vysoký krvný tlak alebo opuchy nôh, ale to sa mi úspešne vyhlo. Akurát fučím. Aj som nejaká ohnivá. Asi hormóny. Radšej si dám niečo dobré. Teraz fičím na horkom. Taká pripečená kôrka z chleba, to je dobrota! Týždne letia, pomaly sa blížime do finále. Som pripravená.
Do pôrodu zostávajú necelé tri týždne. Ani náhodou sa nenudím, mám totiž silný syndróm hniezdenia. Chystám, triedim, vyhadzujem, upratujem a na konci dňa nevládzem. Na druhý deň znova.
Okrem toho mi život spestruje aj okolie svojimi otázkami :" Kedy už porodíš? Ešte si celá? Nie si náhodou už po termíne?" Neviem, kde sa všetci tak ponáhľajú. My máme čas.
SKUTOČNÝ príbeh: Tehotná v 16 rokoch, babkou ako 36-ročná
Dcérka je úžasná a zdravá
Naše dieťa je zo všetkých najrozumnejšie. Narodí sa, ako má, v termíne. Máme dcéru, je ružová, okrúhla, zdravá. Rodí sa spontánne, takmer prirodzene, podľa predstáv jednej strelenej štyridsiatničky, jej mamy.
Dnes je z našej moly malá nezbednica, ktorá zbožňuje vlaky a lietadlá, naskakuje na roztočený kolotoč a štverá sa po plotoch. Dokonca sa stala staršou sestrou.
Keď sa pozerám na naše dievčatá, často ma napadne výrok Veroniky Žilkovej, českej herečky a viacnásobnej mamy:" Kto neriskuje, ten si tú jazdu neužije." Ja som si ju užila. So všetkým.