SKUTOČNÝ príbeh: Tehotná v 16 rokoch, babkou ako 36-ročná

Alexandra Okálová | 10. september 2019

foto: Jana Lištiaková, archív V.V.

Ona mala sladkých 16, on o tri roky viac. Deti, ktoré sa milovali. Ona odrazu „ostala v tom“. Poviete si: KONIEC. Ale to bol práve začiatok nádherného príbehu. Veronika má dnes 38, po jej boku je stále ten istý muž. Majú štyri deti a dve vnúčatá. História sa opakuje. Tak krásne opakuje...

Poznáte ten pocit, keď stretnete čistého, pravého človeka? Niekoho, komu okamžite veríte to, aký je a máte pocit, že v akejkoľvek fáze života by ste ho stretli, mali by ste sa od neho čo učiť? Ja áno. A som nesmierne hrdá na to, že je to žena!

Neuveriteľne silná žena, pre ktorú je byť matkou celoživotným poslaním. Veronika Vašková je dva roky pred štyridsiatkou štvornásobnou mamou a dvojnásobnou babkou. A hoci prežila všetko skôr ako jej rovesníčky, nikdy nestratila vnútornú slobodu a nadhľad. Ani keď jej najstaršia dcéra Ajka tesne pred maturitou oznámila, že bude babičkou.

Prečítajte si tiež:

NEUVERITEĽNÉ: Lina porodila ako päťročná. Je najmladšou matkou v histórii

Otehotnela som v 16-tich

Veronika, keď sa na teba pozriem, nehádala by som ti ani tých 38, a už vôbec nie to, že bábätko, ktoré držíš v rukách je tvoje vnúča. Stihla si už toho zažiť ozaj viac než dosť. Ako sa to celé začalo?

Svojho vyvoleného som stretla ako 16-ročná a po veľmi vášnivom a intenzívnom chodení sa nám podarilo splodiť dieťa, takže celý tretí ročník na gymnáziu som bola tehotná. V sedemnástich som sa teda stala mamou, narodila sa mi Ajka, ale gymnázium som riadne dokončila, hoci s individuálnym plánom. A potom sa to akosi spustilo a v devätnástke som porodila syna Riška. Tretí syn Rado sa mi narodil o ďalšie dva roky a potom sme si dali 6-ročnú pauzu, kým sa nám narodil štvrtý syn Ron. To bolo v roku 2008, mala som 27 rokov.

Ajka: Konečne normálny vek na porodenie dieťaťa.

Veronika: No, ale v tom čase som končila vysokú ekonomickú, nebola to sranda. Ron sa narodil 23. apríla a 12. mája som mala štátnice. 

Veľmi ma zaujíma tvoje prežívanie, keď si otehotnela taká mladučká. Človek asi musí veľmi skoro dospieť, veď dieťa predsa nemôže vychovávať dieťa.

Veronika: Myslím, že s rastúcim bruškom žena veľmi rýchlo dospeje. Však Ajka?

Ajka: Ja som bola dospelá už dávno predtým.

Veronika: Áno, ona bola. Ale aby som sa vrátila k téme. Ja som to celé prežívala veľmi dobre. Výhoda mať dieťa v mladom veku je, že človek nerieši...Všetko šlo akosi samo, bol to čistý freestyle a fungovalo nám to. Ja za najväčšie plus považujem to, že v časoch, keď som rodila prvé deti, nebol internet. Mala som len jednu knihu o materstve a všetko okolo detí som riešila viac-menej intuitívne. Žili sme zo dňa na deň, nemali sme žiadne plány, ale tým pádom ani stresy.  

Mám nadhľad nad životom. Nerobím z neho drámu 

Tvoj zdravý nadhľad väčšine dnešných mám chýba, sama si to všímam. Aj keď, trocha sa to vďaka osvete začína lepšiť...

Ajka: Myslíš? Asi záleží na tom, kde sa pohybuješ. Podľa mňa sa matky zabúdajú riadiť prirodzeným inštinktom, vlastnými pocitmi, všetko potrebujú riešiť medzi sebou. Ja svoje dieťa poznám najlepšie a nemusím sa pýtať kamarátky, či s ním mám ísť k lekárovi alebo nie. Viem, kedy mám a kedy netreba.

Veronika: Ona bola vždy racionálny typ. 

Neštandardný párik, neštandardné deti. Ale nám sú pragmatické ženy ohromne sympatické. Ale povedz, Veronika, ako vtedy pred 21 rokmi prijal tvoj, vtedy veľmi mladý partner, že budete rodičmi?

Veronika: Môj muž je neuveriteľné stvorenie a vymyká sa všetkému, čo poznám. Je to čistý anarchista, ktorý si žije podľa seba a má svoj vlastný spôsob uvažovania. Bolo úžasné, ako prijal, keď som otehotnela. Tešil sa, pretože mohol byť v tom čase so mnou viac, ako by mu bolo normálne dovolené. Už to bol raz otec nášho budúceho dieťaťa, inak sa nedalo. Vôbec nemal žiaden stres, vedel, že to všetko zvládneme. Dokonca bol aj pri pôrode Ajky, čo na tú dobu nebolo úplne štandardné. 

Dcéra otehotnela v maturitnom ročníku. História sa opakuje 

Viem si predstaviť, že v dobe, keď si otehotnela, to asi všetci neprijali s nadšením. Rodina ťa možno podržala, ale čo okolie, decká v škole, učitelia?

Veronika: Sem-tam sa stalo, že niekto v mojom okolí začal mudrovať, že si kazím život, ale pre mňa bolo podstatné to, že ma podporila moja rodina a iné ma netrápilo. Žila som si vo svojej krásnej tehotnej bubline a bola som na svoje bruško, ktoré mi mimochodom dlho nerástlo, pyšná. 

Začiatky ste asi nemali ľahké. Najmä po finančnej stránke si to neviem predstaviť. Pomáhali vám rodičia?

Veronika: Brali sme sa, keď mala Ajka rok a vtedy sme aj dostali svoj prvý vlastný byt. Dovtedy sme bývali na striedačku u mojich a Ďurových rodičov. Možno to vyzerá, že to bolo náročné, ale my sme to tak nevnímali. Rodičia nám, samozrejme, pomáhali, ale snažili sme sa všetko zvládnuť sami. Napríklad starú poschodovú posteľ pre deti sme dostali od kamaráta. Môj muž brigádoval už počas školy a keď sme k jeho príjmu prirátali príspevky od štátu, vždy sme s tým voľajako dokázali vyjsť a ešte sa mi vždy podarilo aj čosi ušetriť.

A to bolo práve obdobie, v ktorom som začala praktizovať minimalistický životný štýl. Z vecí sme mali iba nevyhnutný počet, väčšinou second hand.  Keď sa deťom premočili topánky, počkali sme, kým sa vysušia. Na druhej strane som nemala problém nás okamžite zbaliť. A nikdy sme nepoznali núdzu, pokiaľ šlo o zábavu. Od začiatku sme chodili s deťmi na výlety, na lyžovačky... Osud nám do života priniesol vždy tých správnych ľudí, ktorí nám pomohli. 

A dnes máme pocit, že deti sú finančne najnáročnejší „artikel“.

Pre mňa je to dodnes nepochopiteľné. Veď keď nemám peniaze, tak neriešim sedem kočíkov, stačí mi jeden. My sme do mojej tridsiatky žili len z jedného príjmu a deti mali všetko, čo potrebovali, neboli hladné, mali čo na seba a ešte chodili aj na krúžky. Naozaj sa to dá. Aj dnes. Všetko je to o nastavení mysle. My sme naše deti naučili, že je jedno, kde spíš, je dôležité, čo zažiješ. 

Ako si zvládala, keď boli všetky deti choré? To muselo byť čisté zúfalstvo.

Veronika: Na toto mám skvelú školu. Môjmu druhorodenému synovi v roku života skolabovala imunita, počas druhého roka mal 19-krát zápal pľúc a do toho som bola tehotná s tretím. Ťahalo sa to veľmi dlho a natrápili sme sa. Lekári mali podozrenie aj na cystickú fibrózu, ktorá sa, našťastie, nepotvrdila. Nakoniec to bola alergia na bielkovinu kravského mlieka a do dvoch rokov sa to dalo do poriadku. Dnes je Rišo zdravý. Odvtedy so mnou nejaká angína alebo soplíky nezamávajú. 

Snažím sa predstaviť si vašu rodinnú dovolenku. A tam som aj skončila. Ako ste dokázali ustrážiť toľko lietajúcich detí?

Veronika: Normálne. Oni totiž lietali všade spolu a vzájomne sa strážili. Ak sa niečo stalo, ten druhý nás bežal zavolať. Takže žiadna hystéria alebo dovolenka, ktorá vlastne dovolenkou nie je, ako to zvyknú dnešné mamy vravieť, keď idú s dieťaťom k moru, sa nekonala. No vtedy bol svet gombička. Dnes som už mierne hysterická a aj mi prebehne mráz po chrbte od hrôzy, keď pozorujem, čo niekedy robia moje vnúčatá. Vek jednoducho hrá v tomto prípade veľkú rolu.

Ale naučila som sa, že keď deti robia niečo, pri čom sa, nazvime to, ja necítim komfortne, otočím sa, aby som to nevidela. Niekedy naozaj nie je dobré zasahovať. Deti zvládajú mnohé veci samy a treba ich v tom nechať. 

Ajka, ty si profesionálna poradkyňa nosenia, čo ja z pohľadu ženy, ktorá to so šatkou vzdala hneď v úvode, veľmi obdivujem. A v poslednej dobe sa dosť rieši, či je lepšie dieťa nosiť alebo ho voziť v kočíku. Aký máš na to ty pohľad?

Ajka: Je to individuálne. Dieťaťu sa má dopriať to, čo mu vyhovuje. Ak sa cíti lepšie v kočíku a v šatke vystrája, nie je dôvod ho nosiť len preto, lebo niekto povedal, že nosenie je úžasné. Áno, je úžasné, ale nie pre každého. Ani moja dcéra sa napríklad nechce vonku nosiť a tak sa musíme kočíkovať. A to mám doma naozaj veľa šatiek a množstvo skúseností s nimi. Ale nemôžem predsa prihliadať len na moje potreby a dieťa do niečoho nútiť...

Prečítajte si tiež:

POMÓÓC, som tehotná: Vtipné momenty zo života budúcej mamy

Som babka na zábavu

Keď prišla pred dvoma rokmi Ajka s tým, že je tehotná, nemala si déja vu?