Skutočný príbeh: Pokazíš si život!
Všade sa rozkríklo, že čakám dieťa. Na chvíľu sa mi zrútil svet.
V dnešnej dobe nie je raritou stretnúť príliš mladú mamičku s kočíkom a dieťaťom na ihrisku. Mnohé z nich sa stretli s vyčítavým pohľadom okolia alebo vlastnej rodiny, keď sa rozhodli vynosiť a postarať sa o svoje dieťa. Niečo také zažila aj naša čitateľka, ktorá sa s nami podelila o svoj životný príbeh...
Skutočný príbeh: Dvakrát dvojičky? Mamy zvládnu veľa a ešte viac
Chceš si pokaziť život?
Toto bola najčastejšia otázka, keď som ako 17-ročná niekomu povedala, že pod srdcom nosím vytúžené dieťa. Bola som v treťom ročníku na strednej škole a navštevovala som obchodnú akadémiu v našom meste. To, že som tehotná, som sa dozvedela posledný augustový týždeň.
Musím sa priznať, že v tom období som nevedela, ako všetko zvládnem, či sa dokážem postarať sama o seba, o svoje dieťa, ako zvládnem posledný ročník a maturitu. Na chvíľu sa mi zrútil svet. Moje sny, vízie o vysokej škole, práci a až potom rodine sa zrútili ako domček z karát. Dnes, s odstupom času viem, že nechať si dieťa, bolo to najlepšie rozhodnutie v mojom živote.
Uštipačné poznámky som sa snažila nepočúvať
S mojím partnerom som v tom čase bola 2 a pol roka. Dnes je to môj manžel, otec našich detí a stále môj najlepší priateľ, bútľavá vŕba a hlavne rovnocenný partner, ktorý sa tomu celému pozrel do očí a nezutekal. Možno aj preto, že on bol 22-ročný mladý muž so zázemím a prácou...
Moja mama bola na nás so sestrou sama, pretože otec tragicky zomrel. So sestrou sme boli vtedy ešte deti, ale dovolím si tvrdiť, že nás mama vychovala najlepšie, ako vedela. Aj vďaka tomu som mala pocit, že celú situáciu zvládnem, mala som ten najlepší vzor v živote. Túto skutočnosť sme jej oznámili spolu s Martinom, ale nebola to prechádzka ružovou záhradou...
Prišli výčitky, nadávky, vyhrážky, otázky, ako to chcem zvládnuť, pretože sama som ešte dieťa a mnoho iných uštipačných poznámok. Slová ako: pomôžem ti, nevadí a zvládneme to – neprišli. Úprimne povedané, celé to oznámenie bolo ako letná búrka. Len som čakala, kedy skončí a znovu uvidím slnko.
Martin to bral s nadhľadom a upokojoval ma, že sa niečo také dalo čakať, časom to bude lepšie a on sa o nás postará. Keďže som ešte bývala s mamou, bála som sa, že naplní svoje vyhrážky a vyhodí ma z domu. Našťastie, k tomu nedošlo, ale viac času som začala tráviť u Martina, ktorý tiež býval s rodičmi. Tí brali situáciu inak ako moja mama. Nezazlievam jej to, veď skutočne som bola ešte dieťa a ona najlepšie vedela, aké to bolo vychovávať nás bez otca.
Začiatkom septembra som išla na prvé gynekologické vyšetrenie, kde mi gynekológ potvrdil tehotenstvo. Okrem toho som začala chodiť do posledného ročníka na strednej škole a môj tehotenský kalendár ukazoval, že som v 6. týždni.
Porodila som, keď iné mamy idú svojim deťom na stužkovú
V škole sa veľmi rýchlo rozkríklo, že čakám dieťa
Párkrát sa mi totiž stalo, že som musela počas hodiny utekať na WC a prvé týždne som bola necvičiaca. Niektoré moje spolužiačky a spolužiaci si o mne pošuškávali, učitelia krútili hlavami, že som sa nerozhodla správne, že som ešte mladá a mám si užívať život a bude lepšie, ak si to ešte premyslím.
Po prvých troch mesiacoch, keď som začala druhý trimester, moje tehotenské nevoľnosti a všetko zlé akoby zmizlo mávnutím čarovného prútika. Zrazu som mala dostatok energie. Martin hovorieval, že sa mi konečne vrátila farba, dokonca aj vzťahy s mojou mamou sa napravili. Sama videla, že to s dieťatkom myslíme vážne a pomaly kupujeme vecičky. Martin so mnou chodieval na každú kontrolu a staral sa o mňa. Našťastie, začali vianočné prázdniny, takže som mala čas pripravovať sa na maturitu a zároveň aj oddychovať.
Po Vianociach sme sa na kontrole dozvedeli, že čakáme vytúžené dievčatko, našu Melániu. Dostala meno po svojej prastarej mame, ktorá zomrela krátko pred jej narodením. Bola to pre nás, hlavne pre Martina, veľká rana. Svoju starkú nadovšetko ľúbil a veľmi si prial, aby sa naša dcéra volala po nej.
Maturity vo vysokom štádiu tehotenstva
Návratom do školy sa mi začal opäť ten istý kolotoč plný otázok, či som si istá, že to zvládnem, že som ešte mladá a ledva si dokončím maturitu, nebudem mať zamestnanie a čo ak ma opustí partner. Tieto otázky som už vedela brať s nadhľadom a sústredila som sa len na školu, na pohyby našej dcérky a na predstavu, aké krásne to všetko bude.
Na maturity sa mi učilo pomerne ľahko, veď rozumu som mala za dve. V deň maturít som sa necítila najlepšie, ale neprikladala som tomu veľkú váhu. Bola som predsa vo vysokom štádiu tehotenstva a von už bolo pomerne teplo. Dodnes sa stretávam s názorom, že tehotná študentka získa maturitu iba preto, že je tehotná a nechcú ju trápiť. Našťastie, dovolím si tvrdiť, že toto nebol môj prípad a na maturitu som sa svedomito pripravovala.
Zmaturovala som na čisté jednotky a bola to pre mňa sladká odmena, pretože som vedela, že som to dosiahla vlastným úsilím. Pár týždňov po tom ma čakal pôrod. Všetko už bolo pripravené, rodiny sa tešili a my s Martinom sme bývali spolu v podnájme na okraji mesta.
Krásny a rýchly pôrod
Martin bol celý čas pri mne a naša dcéra bola neskutočne krásna, ale čo bolo najdôležitejšie, bola zdravá. Videla som v nej starkú Melániu.
Žili sme si krásny život, Melánia rástla, ja som si užívala každý moment, všetci sme boli zdraví. Deň za dňom plynul, sfukovali sme jednu sviečku za druhou, spečatili sme našu lásku manželstvom a k Melánke pribudol súrodenec. Ježiško jej na Vianoce priniesol bračeka Adamka. Prežívala som najkrajšie obdobie života. Mala som krásnu rodinu, ale predsa mi k osobnému rozvoju niečo chýbalo. Bola to práca, ktorej by som sa dokázala venovať popri deťoch a rodine.
Na nič som však netlačila, až ma jedného dňa oslovila moja učiteľka zo strednej školy. Jej nevesta rozbiehala podnikanie a hľadala administratívnu posilu. Chvíľu som váhala, ale potom som si povedala: prečo nie? Peniaze navyše popri materskej sú vždy prínosom a mne len prospeje, ak zamestnám hlavu aj niečím iným ako otázkou, čo budem zajtra variť.
SKUTOČNÝ príbeh: Tehotná v 16 rokoch, babkou ako 36-ročná
Neľutujem
Prácu som prijala a musím uznať, že sa mi veľmi páčila. Popri tom všetkom som mala čas na deti, domácnosť aj manžela a robila som niečo, čo ma bavilo. Deti odišli do škôlky a ja som sa mohla venovať práci na plný úväzok, cestovala som každý deň do Bratislavy a poobede som sa venovala rodine a hobby. Môj život bol ideálny. Dovolím si tvrdiť, že po pracovnej a súkromnej stránke mi skutočne nič nechýbalo a ani nechýba.
Rozhodnutie nechať si napriek všetkému dieťa v tak mladom veku a zvládnuť rodičovstvo, nátlak okolia a rodiny, bolo neskutočne ťažké, ale krásne. Ak by som sa znovu ocitla v tej istej situácii, ako pred niekoľkými rokmi, rozhodnutie by bolo také isté. Aj keď prišli vnútorné otázky a boj s temnými myšlienkami, snažila som sa myslieť pozitívne na krajšiu a lepšiu budúcnosť.
A dnes? Dnes som sa svojou snahou vypracovala na miesto spolumajiteľky firmy. Okrem toho robím administratívu aj ďalším firmám a napriek všetkým rečiam a pohľadom okolia som sa so životom dokázala popasovať a uhrať to správnym smerom.