Skutočný príbeh: Dvakrát dvojičky? Mamy zvládnu veľa a ešte viac

Spracovala: Dagmar Baluchová | 7. november 2020
Dvakrát dvojičky
foto: Lucia Jancek, Jancek Photography a rodinný archív

Mama, ktorej lekár kedysi predpovedal, že nebude môcť mať deti.

Pamätám si na ten moment, keď mi test ukázal dve čiarky. Na prvý ultrazvuk sme však išli celkom neplánovane – na pohotovosť – a  pripravení na všetko. Krvácala som. Na druhé bijúce srdiečko sme však pripravení vôbec neboli. O to väčšia radosť to bola. No odvtedy sa začal kolotoč nekonečného stresu. 

Každý deň som si robila x tehotenských testov, či ešte SOM tehotná, či sa nič nestalo. Na oficiálnom ultrazvuku v 12. týždni ma gynekológ privítal vetou: „Tak poďme sa pozrieť, koľko tam TOHO ostalo...“ Do 3. mesiaca tehotenstva môže totiž slabšie z dvojčiat odísť. Doktora sme vymenili. Úprimne, ani na jedno z tehotenstiev nespomínam rada. V hlave zakorenený nekonečný strach z toho, čo všetko sa môže stať, telo úplne zdevastované. Bolelo ma všetko. 

Kritický 30. týždeň pre moje dcéry aj pre synov

V oboch tehotenstvách som začala rodiť priskoro, práve v 30. týždni. Vďaka Bohu som natrafila na skvelého gynekológa, ktorý bojoval o každý jeden deň. Robil možné aj nemožné, päť týždňov do mňa lial „zázračné“ infúzie, dvakrát denne ma chodil kontrolovať atď, aby deti vydržali v mojom brušku. Pri oboch pároch rovnaký priebeh.

Dievčatá sa narodili v 35. týždni tehotenstva a obe mali tri kilá aj nejaké drobné, chlapci sa narodili v 36. týždni a Vladuško mal dokonca 3 300 g. Rodila som v Belgicku, keďže sme tam s manželom v tom čase pracovali. Dievčatá sa narodili prirodzene, chlapci cisárskym rezom.

Keď to porovnám, prirodzený pôrod bol pre mňa neporovnateľne prijateľnejší, o polnoci som porodila a o tretej ráno som už stála a plakala od dojatia nad inkubátormi. Zato po cisárskom som prvú noc mala pocit, že mi doktor odrezal nohy a už nikdy nebudem chodiť. Tak som zas plakala od bolesti do vankúša na izbe. 

Nespala som už 6 rokov

To nehovorím zo sebaľútosti, je to fakt. Na svete boli zrazu nedonosené malé osobnosti so silným refluxom, ktoré sa s krikom budili chvíľku na to, ako zaspali. Nie raz, nie dvakrát, miliónkrát za deň, noc... Prišiel kolotoč chorôb, očkovaní, zúbkov, vyšetrení, iných chorôb, Vojtovky, vracania a nespania. A to boli na svete ešte len dievčatá! Vtedy som ani netušila, akú „pohodu“ mám a čo ma ešte čaká!

Dievčatá mali 14 mesiacov, keď som otehotnela druhý raz a takmer do polovice tehotenstva sa na ultrazvuku ukazovali ďalšie dve baby.  Zvyknem sa smiať, že manžel si tých dvoch pipíkov úpenlivo vymodlil. V tom čase mal 24 rokov, doma 4 nedonosené, chorľavé, anemické deti, jednu extrémne unavenú manželku, na hlave všetky finančné starosti a veru, nebolo ich málo! Len faktúra z nemocnice bola enormná.

dvakrát dvojičky

Nehovorím o výbave pre štyri malé deti, dva dvojičkovské kočíky, štyri autosedačky, museli sme vymeniť auto za väčšie. Každý mesiac išli neskutočné peniaze na lieky a zdravotné pomôcky. Boli to veru veľmi, veľmi ťažké roky. Ale môj manžel je silný. Vďaka Bohu. 

Jakubka zachránili na Slovensku

Neviem posúdiť, kde sa začali Jakubkove zdravotné problémy, ale predpokladám, že už v brušku. Oproti ostatným trom deťom sa narodil menší, mal len 2 850 g. Hneď prvý deň, ako sme prišli z pôrodnice domov a položili chlapcov do postieľky, mu zmodreli rúčky, nôžky, pery a prestal dýchať. Nestihli sme ani otvoriť nachystaný šampus na privítanie a opäť začal kolotoč.

Jakub prestával dýchať kedykoľvek sa mu zachcelo a ja som bola na pokraji psychického zrútenia. Dvakrát som doma od únavy odpadla. 

Okrem monitorov na plienke sme v nemocnici dostali aj skrinku, tri diódy nalepené na hrudník a takto sme fungovali takmer rok. Na fotkách mu spod pyžamka trčia káble. Každú chvíľku ma cez deň i v noci zobudil „vreštiaci“ alarm, že Jakubovi zasa nefunguje srdiečko a nedýcha. Okrem toho mal odmalička problémy s uškami, v podstate od narodenia mu z nich niečo vytekalo. Bola som s nimi u lekárov viac ako doma, od dverí ku dverám, od pediatra k pediatrovi, od ušného k ušnému. Brusel, Antverpy... 

Musím povedať, že gynekologickú starostlivosť som síce mala fantastickú, na Slovensku by som zrejme porodila už v 30. týždni, ale pediatrickú starostlivosť majú v Belgicku katastrofálnu. Banálny odber krvi deťom nerobia s odôvodnením, že je to traumatizujúce.

Synček bol vo veľmi zlom stave

Takmer osem mesiacov Jakub prežil  v horúčkach a bolestiach, z uší mu stále niečo vytekalo, nejedol, nepil, dostal extrémne silné kiahne. Z nemocnice nás prepúšťali s takmer 40-stupňovou horúčkou, bol v katastrofálnom stave a nikto mu nemal snahu pomôcť. Bolo to hrozné obdobie.

Jeden večer manžel so svokrou naložili Jakubka do auta a odišli na Slovensko. Manžel šoféroval, svokra celú cestu, malého kontrolovala, či žije. Ja som tú noc preplakala doma v garáži na zemi. Ráno ho prijímali na Kramároch. Posunuli operačný plán a okamžite ho brali na operačku, zachraňoval ho pán doktor Staník. A od toho momentu ho zachraňuje už štvrtý rok (týmto mu zo srdca ďakujem!!!).

To, čo Jakubkovi vytekalo z uší, bola silná kandida, ktorá mu postupne napadla aj vnútorné orgány a začínal rozpad vnútorného prostredia. Operovali ho vo štvrtok ráno a povedali nám, že víkend by určite neprežil. V lekárskej správe mám napísané, že matka zanedbala dieťa. Mohla som vysvetľovať... 

Kočíkovala som poloprázdny kočík

Aké to bolo? Neviem. Pamätám si to ako jeden zlý sen, keď som v Belgicku päť týždňov kočíkovala poloprázdny dvojkočík. Vnútorne som sa začala zmierovať s tým, že Jakub sa mi už nevráti. Myslím, že keby ma vtedy nezamestnávali ďalšie tri malé deti, zbláznila by som sa. Svokra s manželom strávili na Kramároch štyri týždne. Keby nebolo manželovej mamy, malý by istotne umrel. Bola tam s ním namiesto mňa a bojovali s mužom oňho dňom i nocou.

Prijala som možnosť napísať svoj príbeh tu len preto, aby som sa jej mohla za Jakuba aj takto poďakovať. Ešte podotknem, že nechala svoje vlastné školopovinné dieťa doma s otcom. Bolo to ťažké... 

Odvtedy ma vždy mykne, keď sa niekto sťažuje na slovenské zdravotníctvo. Nie, nie je to ideálne a áno, niektoré veci sú v katastrofálnom stave, ale lekárov máme svetových. Ako manželia Staníkovci. Keby pán docent vtedy Jakuba nezachránil, dnes by sme už nemali dva páry dvojičiek.

dvakrát dvojičky

Mimochodom, naša rodina rieši na Slovensku všetko, čo sa lekárov týka. Od pediatra, ORL, po hematológiu, ortopédiu, neurológiu, alergiológiu, či manžel gastro atď. Veľmi si želám, aby vybavenie našich nemocníc bolo konečne európske a hlavne, aby naši fantastickí lekári a zdravotný personál mali normálne pracovné podmienky a boli ohodnotení tak, ako si to zaslúžia! Ako sa dá ohodnotiť lekár, ktorý vám zachráni dieťa? 

Jakubko prežil a je zo všetkých detí najkrehkejší

Domov sa mi vrátili v deň svokriných narodenín. Jakub prežil, počuje, spieva, je zo všetkých štyroch najjemnejší, najkrehkejší, najviac na mňa naviazaný. Miluje zvieratká a robia mu veľmi dobre. A nás to nezložilo, ale posilnilo. Deti to naučilo nebyť stredobodom vesmíru, naučili sa čakať, byť v poradí, bola to veľká lekcia súcitu a lásky. 

V podstate sa naše deti učia byť na čakačke odjakživa. Keď boli úplne malinké, najviac bolo pre mňa ubíjajúce to, že som nemohla reagovať na toho, kto ma aktuálne potreboval. Lebo keď plačú štyri deti naraz, je to fuška. Stále riešite, kto je urgent a kto ešte vydrží. Matka príroda je však zázračná a tak to už býva, mamy na to ťažké jednoducho zabudnú. V srdci ostane len neskutočná, obrovská láska a vďačnosť. Ja si to užívam každý deň. 

Mamy na to ťažké jednoducho zabudnú. V srdci ostane len neskutočná, obrovská láska a vďačnosť.

Raz rozprestrú krídla, viem to

Teším sa, keď sú zdraví a som za to nesmierne vďačná. Teším sa, keď sa dobre vyspia a dobre najedia, keď sa šťastne hrajú a vidím u nich pokrok. V podstate je to presne o tom, tešiť sa z absolútnych banalít a maličkostí. Usporiadať si priority a uvedomiť si, že deti sú pri nás len dočasne. V hlave mi odjakživa rezonuje také príslovie, že deti sú v našich domovoch len hosťami.

Odkedy sa narodili, pripravujem sa na to, že raz odídu a snažím sa čas s nimi využiť naozaj šťastne, funkčne a vštepiť im základné, podstatné veci. Nepoznám dospelého človeka, ktorý by chodil s plienkou či cumlíkom, hovorím obrazne. Deti majú svoj čas na všetko. Nikdy som nepochopila súťaživosť typu „môj začal chodiť v 7 mesiacoch“. Popravde, ja som plakala od šťastia, keď Jakub konečne v roku a pol ako-tak začal chodiť. V kostole.

Neprikladám týmto úspechom príliš veľkú váhu, áno, sú to radostné míľniky, ale skôr je pre mňa dôležité to, či dokážu preukázať cit a súcit k iným ľuďom a čomukoľvek živému. Či dokážu uprednostniť niekoho druhého pred sebou. Podeliť sa. Pomôcť. Obetovať niečo pre iného. Rešpektovať inakosť akéhokoľvek druhu. Či sa dokážu každý večer úprimne pomodliť a poďakovať. A do dievčat odjakživa tlačím, že musia vedieť šoférovať. 

Máme takú špeciálnu dohodu

Sú štyria a aj nedele v mesiaci sú štyri. Takže keď budú dospelí a každý si už bude kráčať po svojej ceste,  jednu nedeľu v mesiaci si čas nájdu a prídu domov na obed. Aj keby boli v Azerbajdžane. Bodka.

S mužom sa smejeme, že my si začneme užívať tak o desať rokov. Budeme ešte relatívne mladí a decká už budú ako-tak vyrastené... Dôležité je naozaj si každý deň užívať, ako keby to bol posledný spoločný. Akokoľvek zlý deň či noc máte za sebou. A dôležité je tiež všetko príliš neprežívať. Ja napríklad nežehlím. Pri tej cirkulácii vecí v našej domácnosti je to proste nemožné. Zistila som, že niektoré veci treba jednoducho eliminovať a šetriť si energiu na tie dôležitejšie. 

dvakrát dvojičky

Pri deťoch oceníte aj dobrý kávovar :)

Dôležité je tiež dávať na seba pozor. Poučila som sa sama na sebe. Chlapci už boli trošku väčší a ja som veľmi zhurta chcela schudnúť. Začala som vo veľkom cvičiť a behať. Výsledok? Zlomené koleno a prasknuté obe píšťaly.

Teraz sa už na svojej sprostosti smejem, ale vtedy mi nebolo všetko jedno, keďže som na 6 týždňov ostala imobilná. Dievčatá mali tri roky a chlapci jeden! Takže, easy. S rozumom. A ešte si treba nachystať veľa lásky, trpezlivosti a dobrý kávovar.

Všetky tie neprespaté noci sa veľmi rýchlo stratia a prídu nádherné dni. Ručím za to, že mať dvojičky je fantastické. Skutočne! Za pár týždňov sú z nich najlepší parťáci, ochrancovia, kamoši, nehovorím, akú obrovskú výhodu to má v škole či škôlke.

Prežívajú všetko jeden za druhého. Napríklad v auguste sme dali vybrať mandle Johanke a doma Pavluška za ňou srdcervúco dva dni od strachu preplakala. Potom v aute domov (z Bratislavy na východ), keď náhodou Johanka zakašľala, tak sa Pavlínka rozplakala s tým, že: „Bojím sa, či Johanka neumrieeee!“ To sú také situácie hrejúce pri srdci a ja len dúfam, že takto to spolu budú ťahať vždy. 

Inak nedá mi nespomenúť jednu vec, že pri takomto tempe sa aspoň ukáže, kto je váš skutočný priateľ. Ja som už 6 rokov neodpísala na správy či blahoželania... Zdvihnutý telefón bol prvé roky u mňa nonsens. Srdečne pozdravujem všetkých, čo to so mnou doteraz vydržali, mám taký tušák, že to bude už len lepšie... 

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: