Mama trojičiek: TRI hodiny spánku nám museli stačiť
Eliška, Paulínka a Simonka sa na svet vypýtali v začatom 30. týždni tehotenstva.
Nikdy sa netreba vzdávať. Hlavne nie, ak ide o bábätko. Boj, ktorý dokáže vyhrať už v čase, keď si ešte malo spokojne hovieť v brušku mamy, vie prekvapiť aj skúsených lekárov. Tak to bolo aj v prípade trojčiat Elišky, Paulínky a Simonky, ktoré sa na svet vypýtali v začatom 30. týždni tehotenstva.
Ich príbeh pokračuje aj naďalej – ako nádej pre ženy, ktoré predčasne porodili a s neistotou čakajú na budúcnosť, pre tie, ktoré majú jedno bábätko a nič iné nestíhajú, aj pre ženy, ktoré si myslia, že mať viac detí naraz, sa im nemôže pritrafiť. Lebo môže.
SKUTOČNÝ PRÍBEH: S dvojičkami po svete
Nový život na trikrát
Akokoľvek strastiplne vyzeralo tehotenstvo „trojičkovej maminy“ Mišky Bezákovej, tak šťastne sa skončilo. Po necelých desiatich týždňoch od pôrodu boli dievčatá, ktorých pôrodná hmotnosť sa pohybovala od 880 do 1 400 gramov, pripravené na odchod domov.
„Deti boli na úrovni donosených detí. Eliška s Paulínkou mali cca 3 000 g, Simonka 2 500 g. Dokázali si udržať teplo, mali dobrý apetít a vedeli krásne vypiť mliečko. Všetky výsledky boli v poriadku. Rehabilitačná sestra ma zaučila do cvikov Vojtovej rehabilitácie. Paulínka so Simonkou potrebovali cvičiť, Eliška ešte vtedy nemusela,“ spomína mama Miška.
A nastal deň D - mohli sme si deti odviezť domov
11. decembra, presne 67 dní po narodení, si ich rodičia konečne naložili do auta, aby im ukázali nový domov. Jedným okamihom sa z nich stala päťčlenná rodina. No nebolo to také jednoduché. „Museli sme sa otočiť niekoľkokrát, keďže za 9 týždňov som sa v nemocnici zabývala. Mala som stres z toho, či som dievčatá dobre obliekla, či domov prídeme tak, aby som ich stihla nakŕmiť v čase, ako jedli na oddelení. Nechceli sme im rozbiť režim, na ktorý si v nemocnici krásne zvykli. Ale, samozrejme, nebola by som to ja, aby sa „nevykocúrila“ nejaká komplikácia,“ usmieva sa mladá mama, ktorej však vtedy do smiechu nebolo. Pochopí to každá žena, ktorá príde o to najcennejšie, čo v kabelke skrýva – odsávačku mlieka!
„Keď sme už sedeli „nalodení“ v aute pripravení vyštartovať domov, zistila som, že nemám kabelku – s peňaženkou, preukazmi poistenia detí i svojím, a hlavne s odsávačkou mlieka – to bola vtedy vec, bez ktorej by som nevedela fungovať. Keď som prehľadala celé auto a kabelku nenašla, domyslela som si, že mi ju asi vzala spolubývajúca, ktorú prepúšťali v ten istý deň a veci sme mali na izbe vedľa seba. Bola z Ružomberka. Skúsila som jej zavolať a ona, našťastie, zdvihla! Odľahlo mi.
Museli sa ale otočiť pred Ružomberkom a my sme ich čakali aj s deťmi v Martine. Hodinu sme sa zdržali, a teda hneď v prvý deň sme deťom režim narušili. Ale neprekážalo im to, celú cestu prespali a napapali sa doma,“ opisuje Miška spomienku, pri ktorej sa dnes len usmievajú.
Vitajte doma, trojčatá!
Predstavte si, aké to je, keď sa po niekoľkých mesiacoch v nemocnici dostanete domov. Za ten čas sa vaším domovom stala nemocnica a spomienka na váš domov je len hmlistou predstavou. Zrazu ste tam aj s tromi uzlíkmi a už sa nemôžete spoliehať, že vám s nimi pomôže nemocničný personál. Už sú to naozaj vaše deti, o ktoré sa musíte postarať.
„Nechcelo sa mi veriť, že tie deti sú iba moje/naše, mám ich doma a nemusím sa nikoho pýtať, či si ich môžem vziať, nakŕmiť alebo prebaliť. Bolo to celé neuveriteľné a občas stresujúce,“ pritakáva Miška. Tento stres sa podpísal pod ich zlý spánok.
10 tipov na pokojný spánok bábätiek
„Niekedy sme nevedeli rozlíšiť, či sa nám sníva, alebo je to skutočné. Raz v noci som precitla na to, ako mi priateľ vytrhol vankúš spod hlavy. Spýtala som sa ho, čo to robí, lebo ho začal upravovať v priestore medzi nami, tvoriť v ňom akoby hniezdo. Odpovedal, že Eliška plače a musí ju tam uložiť. Eliška ale pokojne spala vo svojej postieľke. A takýchto historiek máme za tašku,“ dodáva.
Odo dňa príchodu mladej rodinky sa domov z obdobia „pred deťmi“ naozaj zmenil len na spomienku. Už viac nič nebolo také ako predtým. „Kuchynskú linku zabrali ohrievačky fliaš a fľaše na mlieko. Chladnička s mrazničkou slúžili prioritne na materské mlieko. Po celom byte boli strategicky rozmiestnené plienky, vlhčené obrúsky a plienky na odgrckávanie. A hlavne! Po prvej noci nám deti obsadili spálňu a my sme sa stiahli do hosťovskej izby na rozťahovací gauč. Tú prvú noc sme totiž vôbec nespali. Striehli sme na každý ich pohyb, sledovali sme svetielka na monitoroch dychu – raz sa nám zdalo, že blikajú príliš rýchlo, potom zas pomaly.
Ráno sme sa zhodli na tom, že takto to ďalej nejde. Musíme byť na sto percent k dispozícii trom novorodencom, musíme byť vyspatí (aspoň podľa možností). Preto sme sa na druhý deň „odsťahovali“ do hosťovskej – hneď vedľa spálne, kde spali deti. Spoľahli sme sa na monitory dychu, a aspoň tri hodiny nepretržite sme sa mohli vyspať – keďže u nás fungoval spomínaný trojhodinový režim. Na gauči sme spali rok,“ opisuje mladá mama.
Hoci dni s deťmi boli krásne aj namáhavé, tie prvé boli najnáročnejšie. „Najťažšie bolo zvyknúť si – pre všetkých. Aj pre deti bol náš domov novým prostredím. Museli sme si nájsť režim, ktorý nám všetkým vyhovoval. Odložiť svoje zvyky a potreby a v prvom rade plniť potreby detí. Vo dne, v noci.“
Prvý rok bol najdôležitejší
Opis prvých dní trojičiek v domácom prostredí znie z Miškiných úst takmer idylicky, no až jednoduché to nebolo. Rodičia predčasne narodených detí si z nemocnice odnášajú aj otázky, na ktoré im lekári nevedia dať odpoveď – v akej miere sa priskoré narodenie prejaví na zdraví. „Nepamätám si, že by neonatológovia vyslovovali nejaké prognózy. To je asi ťažko povedať. Dievčatá sa mali dobre, prosperovali, všetky výsledky boli v poriadku.
Dostali sme ale siahodlhý zoznam ambulancií, v ktorých museli byť ako predčasniatka kontrolované prvý rok. Prvý rok bol najdôležitejší. Našťastie, vo všetkých ambulanciách boli – v niektorých ešte stále sú pozorované viac-menej preventívne,“ hovorí hrdá mama.
Napriek tomu medzi jej každodenné rituály patrilo cvičenie Vojtovou metódou. „Od začiatku som tieto cviky cvičila s Paulínkou a Simonkou. Asi po dvoch mesiacoch sa k sestrám pridala i Eliška. Bolo to náročné. Každé tri hodiny som cvičila s prvou, po odcvičení dostala mliečko a išla spať. Kým sa prvá kŕmila, cvičila som s druhou a potom s treťou. Celé to trvalo asi hodinu, čiže z troch hodín nám zostali dve.
VOJTOVA METÓDA - s mojimi trojičkami urobila zázraky
Ďalšiu hodinu mi zabralo odsávanie mlieka, tak som už na ostatné činnosti mala iba hodinu. Bol to masaker. Cvičila som s nimi 3- až 4-krát denne, pred každým kŕmením,“ spomína.
Áno, starostlivosť o tri rovnako staré deti je náročná a „trojičkové maminy“ si preto môžu dopriať luxus v podobe opatrovateľky, ktorú im zabezpečí samospráva. Aj to len v prípade, ak má na to kapacity. Nie je to však zadarmo a pomocné ruky opatrovateľky môžu využívať len počas presne stanovených hodín v pracovné dni.
„Prvý mesiac sme sa snažili byť sami s našou Dominikou – opatrovateľkou, ktorú sme dostali od mesta, aby sme si všetci na seba zvykli. Zároveň sme v nemocnici dostali odporúčanie prvý mesiac eliminovať návštevy, nakoľko deti nemali imunitu, aj obyčajná nádcha im mohla spôsobiť obrovské komplikácie. Potom neskôr nám už prišla na pomoc aj rodina.
Ocko zvládal starostlivosť o trojičky úplne ukážkovo
Mohol ma dokonale zastúpiť vo všetkom. Na starostlivosti o deti sme sa podieľali rovným dielom a môžem povedať, že doteraz to tak je. Poňali sme ju sčasti športovo. Prebaľuje ten, kto prehrá kameň, papier, nožnice. A také kúpanie a strihanie nechtov je len ockovou výsadou,“ chváli svojho partnera mladá mamička.
Keď sa chce, všetko sa dá...
... aj vyprodukovať dostatok materského mlieka pre tri deti. Miška Bezáková je toho dôkazom. „Mala som veľmi veľa mlieka. Už na neonatológii mi vyhradili zásuvku v mrazničke, kde som mala mlieko iba ja, lebo moje deti ho nestíhali vypiť. Prvé tri mesiace od narodenia boli výhradne na mojom mliečku, potom som im to začala kombinovať s umelým, pretože sa rozpapali a už som nestíhala pokryť ich potrebu. Môj recept je jednoduchý. Treba si veriť.
Ja som sa dozvedela o inej „trojmamine“, ktorá pre svoje trojičky odsávala 2 litre mlieka denne a tak som si povedala „čo som ja horšia? Keď to zvládla ona, prečo by som ja nemala?“ Jednoducho som vedela, že to mlieko mať budem, nepripúšťala som si inú možnosť. Vedela som, že je to to najlepšie, čo im môžem dať. V nemocnici som už tým množstvom odsatého mlieka bola známa. Myslím, že doteraz si moje spolubývajúce spomínajú na zvuk mojej odsávačky a prelievania mlieka z fľašiek,“ smeje sa Miška.
Hovorí sa, že pre bábätko je dôležitý režim. A pri trojičkách táto pravda platí trojnásobne. Akékoľvek vybočenie môže znamenať nabúranie zabehnutých stereotypov, ktoré majú za následok mrzuté a uplakané deti.
„Bez režimu by sme sa asi zbláznili. Keď chce človek fungovať, naplánovať si len obyčajný nákup, varenie, návštevu lekára, musí vedieť, kedy deti potrebujú kŕmiť a kedy spať. A vtedy jesť a spať musia, bez výnimky a naraz. Neonatológia nám v tomto veľmi pomohla, pretože tam im ten režim vytvorili a my sme ho doma iba podporili, neskôr upravili. Doteraz dievčatá chodia spať naraz a vždy v tú istú hodinu cez obed aj večer,“ zdôrazňuje mama.
Trojičkovský paradox
Hovorí sa, že pri bábätku sú najťažšie prvé tri mesiace a potom sa to začne zlepšovať. Pri trojičkách sa tento čas poriadne predlžuje.
„Omnoho ľahšie to začalo byť približne po roku. Vtedy už nebolo potrebné s nimi cvičiť a ja som si vtedy prestala odsávať mlieko – splnila som si cieľ a mlieko sa prestávalo tvoriť – aj to je dôkaz toho, že psychické nastavenie fakt funguje. Dievčatá začali byť samostatnejšie, dokázali sa po troške spolu prehrať, skúšali samy jesť. Starostlivosť o ne bola úplne iná,“ uzatvára Miška. S Eliškou, Paulínkou a Simonkou sú dnes zohratou ženskou štvorkou.
Vzácne chvíle, ktoré trojnásobná mamina s deťmi prežíva, zachytáva aj vo svojom blogu s priliehavým názvom Mamou Rovno Trojmo.