SKUTOČNÝ PRÍBEH: S dvojičkami po svete
Milujem inšpiratívnych ľudí. Nemyslím slávne osobnosti, ale ľudí, ktorí si svoju jedinečnosť ani neuvedomujú. Oceňujem ich spôsob fungovania, keď dokážu vybočiť z monotónnosti života väčšiny a ten svoj žijú inak. Obzvlášť, keď majú dvojičky.
Keď som sa pred časom dala cez sociálnu sieť do reči s Ingrid Dvorožňákovou, hneď som vedela, že táto mamička šesťročných chalanov je výnimočná. Rola matky jej nezabránila cestovať a svetobežníkmi sú dnes aj jej synovia. Aj keď rodina a kamaráti sú ďaleko...
Čo zbaliť na cesty s dieťatkom? Rady pre mamičky!
Začiatky ako z filmu
S manželom sa zoznámila netradične. Po návrate z dovolenky ju doma čakala pozvánka na konkurz na post televíznej redaktorky. A osud, či náhoda, to zariadili tak, že na tom konkurze stretla budúceho manžela a otca svojich detí.
„Od prvej chvíle sme mali veľa spoločného. Okrem iného aj túžbu cestovať a spoznávať nové krajiny, ľudí a zvyky. Cesta okolo sveta bol môj detský sen – kým iné dievčatá si do denníkov písali mená chlapcov, ktorí sa im páčia, ja som si do svojho zapisovala krajiny, ktoré by som raz chcela navštíviť.
Verila som, že sa mi to splní. Môj manžel od útleho detstva veľmi rád čítal – mal rád cestopisy a jeho vzorom bol Marco Polo. Vtedy sme ani netušili, že sa nám raz naše sny môžu splniť,“ spomína Ingrid. A hoci v konkurze nepostúpil do ďalšieho kola ani jeden z nich, obaja v ten deň vyhrali. Našli jeden druhého.
Ťažká cesta k dieťatku
Nájsť vo svojom partnerovi spriaznenú dušu sa nepodarí každému. O Dvorožňákovcoch to však neplatí. Od začiatku si užívali ich spoločnú vášeň – cestovanie. Turecko, Grécko, Belgicko, Thajsko, Španielsko, Amerika či Rusko – to sú len niektoré krajiny, ktoré stihli navštíviť, kým nezatúžili po dieťatku. No to akosi neprichádzalo...
„Na preventívnej gynekologickej prehliadke som mala zlé výsledky z cytológie a musela som podstúpiť konizáciu. Bolo to pre mňa ťažké obdobie. O to ťažšie, že manžel pracoval v zahraničí a ja som bola so svojou bolesťou a obavami na Slovensku sama.
Moji blízki boli tiež vzdialení stovky kilometrov. No vedela som, že sa nepoddám. Zvládnem to, vyliečim sa a budem mať dieťa. Bola som o tom presvedčená. Po troch dňoch na onkológii som odchádzala domov s prepúšťacou správou, kde bolo napísané, že mi odstránili to, čo mohli… A na konci bola veta: „Odporúčame vybrať maternicu.“
Má právo na dieťa aj žena s celým radom diagnóz?
Slzy mi tiekli po tvári a moja prvá myšlienka bola, že už nikdy nebudem môcť mať deti,“ opisuje neľahké obdobie Ingrid, ktorá sa však rozhodla, že maternicu si vybrať nenechá. K tehotenstvu jej pomohlo umelé oplodnenie.
„S manželom sme išli na Vianoce za rodičmi, keď mi zazvonil telefón. Volali mi z kliniky, že som tehotná… Manžel hneď na prvej odbočke zabrzdil auto, objali sme sa a rozplakali od šťastia. Náš sen sa začal stávať skutočnosťou,“ hovorí mama dnes už šesťročných chalanov.
Pôrod v Nemecku? Na jednotku
Veľké prekvapenie čakalo nastávajúcich rodičov o pár dní neskôr. Správa od lekára ich odrovnala. „Na ultrazvuku mi lekár tehotenstvo potvrdil a keď sa na mňa pozrel, vedela som, čo ide povedať… „A čakáte dvojičky.“
Manžel netrpezlivo postával v čakárni. Videla som, že je napätý, tak som ho uistila, že tehotná som. Bol veľmi šťastný – no keď som mu povedala, že čakáme dve bábätká, trochu zbledol. Možno si viac ako ja uvedomoval, čo všetko to bude znamenať, ktovie.
Ani počet detí však budúcich rodičov neodradil od života v zahraničí. Deti sa im narodili v Nemecku. Predčasne, v 34. týždni. „Ležala som v nemocnici a celý čas som prosila o to, aby boli zdravé. Dva dni po odtečení plodovej vody prišiel deň, kedy som mala uvidieť svoje vysnívané detičky. Všetko bolo pripravené.
Chcem pôrod v Čechách
Manžel už bol oblečený v plášti, pichli mi epidurál, no nakoniec to osud zariadil úplne inak. Anestézia v mojom prípade nezaúčinkovala a ja som cítila ostrú bolesť, ktorú spôsobil skalpel. A potom už len zhon. Museli ma rýchlo uspať, a keď som sa prebrala, bol pri mne len manžel. Našich synov videl ako prvý a jedného si na chvíľu dokonca mohol aj podržať v náručí,“ opisuje dramatické momenty dvojmamina.
Chvíle prežité v nemocnici v Nemecku jej na vlastnej koži ukázali rozdiel medzi zdravotnou starostlivosťou u nás a tou v zahraničí. Rovnako ako v prístupe k deťom.
Malí otužilci
„Deti sa tu odmala otužujú, aj keď je +6 °C, tak sú vonku často len v tenkej bunde, bez čiapky či šálu a v teniskách. Keď boli chlapci škôlkari, v škôlke mali v skrinkách pripravené pršiplášte, nepremokavé oblečenie a gumáky. Von chodili za každého počasia.
Keď má dieťa v Nemecku nádchu či kašeľ, nie je to dôvod, aby zostalo doma. Všetky lieky predpísané lekárom sú tam pre deti zadarmo. Takisto aj tehotenská starostlivosť. Popôrodnú starostlivosť v domácom prostredí prepláca zdravotná poisťovňa. Sú tu aj služby navyše, najmä pre mamičky dvojčiat a viacerčiat,“ vymenúva Ingrid, ktorú prekvapili ďalšie výhody, ako pomoc s upratovaním, nákupmi či starostlivosťou o deti.
„Po pôrode k vám príde domov pôrodná asistentka – Hebamme, ktorá pomáha žene s dojčením, kúpaním detí, s cvikmi na spevnenie brušného svalstva, vyberie stehy po cisárskom reze a keď vám je „ťažko“ či clivo, tak vás povzbudí i pohladká.
Nemocnica, v ktorej som rodila, už zvonka pôsobila skôr ako hotel, a takisto aj interiér. Hygiena bola na vysokej úrovni, rovnako ako aj nemocničná strava. Každý deň mi ráno priniesli jedálny lístok – v ponuke boli tri teplé jedlá na večeru i na obed. A boli fakt chutné. Na chodbách boli k dispozícii perlivá i neperlivá voda, káva a čaj,“ vymenúva Ingrid.
Facka menom Čína
Rok mamičkovských radostí a starostí a už to mladú rodinku opäť ťahalo do neznámych diaľok... „Prvá krajina, ktorú sme navštívili spolu s deťmi bola španielska Mallorca. Drobci mali presne 1 rok a 1 deň a po prvýkrát leteli lietadlom. Vtedy som ani netušila, že o rok budeme letieť tiež. No nie na dva týždne, ale na dva roky. Manžela totiž vyslali pracovne do Číny.
Bolo to zložité – mali sme dve maličké deti a mali sme odísť do Ázie. Do destinácie, ktorá bola síce tiež medzi mojimi cestovateľskými túžbami… No je rozdiel niekde „dovolenkovať“ a vrátiť sa späť domov, a žiť v danej krajine dva roky. V odlišnej kultúre a k tomu s dvojičkami,“ spomína.
„Pred odchodom do Číny sme navštevovali interkultulárny tréning. Išlo o prípravu na život v odlišnej krajine. Myslím si, že každý človek má nejaké očakávania a predstavy, no veľakrát sa nezhodujú s realitou. Naším domovom sa stalo, na Čínu malé, subprovinčné, vyše desaťmiliónové mesto Ningbo (v preklade „Kľudné vlny“). Nič tam však nebolo pokojné. Všade plno ľudí, chaos a zmätok, o premávke ani nehovoriac,“ spomína Ingrid, ktorú v cudzej krajine prekvapilo od začiatku mnoho vecí.
„Chlapcov sme vtedy ešte „plienkovali“, ale čínske deti mali miesto plienok oblečené nohavice s „dierou v rozkroku“ – predávali ich v obchodoch. Boli praktické – keď deti potrebovali ísť na potrebu tak ju jednoducho vykonali – na ulici, v parku či dokonca aj v nákupnom centre.
Za celý čas som tam pri takom množstve ľudí i detí videla hádam tri detské kočíky. Bábätká vozili na mopedoch, uviazané v šatkách. Tak si viete predstaviť ten „úžas“ Číňanov, keď som šla na prechádzku s dvojkočíkom, v ktorom boli dvojčatá s bledou pokožkou a jedno z nich dokonca modrooký blondiačik.
Pri každej prechádzke nás obkľúčil dav ľudí. Rovnako často sme sa museli predierať, aby sme mohli prejsť. Fotili si nás, natáčali, „strkali“ hlavy do kočíka, chceli z neho vyberať deti, hladkať ich,“ opisuje často až nevhodné správanie domácich.
Skúsenosť z nemocnice
„Jeden z chlapcov si porezal bruško prsta na rúčke a krvácanie som nevedela zastaviť ani ja, ani hotelová lekárka. Všade bola krv, on celý krvavý, obidvaja plakali. Manžel bol v práci, cesta domov mu trvala vyše hodiny. Ja zúfalá... Zakrvácaná, s oboma uvrieskanými deťmi a hlavne na konci so silami, som nasadla do taxíka a s recepčnou z hotela, ktorá vedela po anglicky, som letela do najbližšej nemocnice,“ spomína.
V tej chvíli ešte Ingrid ani netušila, že to najhoršie len príde. Tentoraz však nešlo o davy ľudí, na ktoré bola zvyknutá, ale o slimačie tempo čínskeho nemocničného systému. Kým sa dostali do správnej ambulancie, prešli dvomi inými, kde museli najprv zaplatiť.
Fakt, že nikto zo zdravotníckych pracovníkov neovládal okrem čínštiny žiaden iný jazyk, Ingrid naozaj dorazil. „Konečne sme sa dostali do ordinácie č. 3, ktorá bola síce väčšia ako predchádzajúce, no bolo tam oveľa viac ľudí s deťmi. Podali nám nejaký roztok, v ktorom si malo dvojročné dieťa, ktoré kričalo, trhalo sa a zúrilo, 20 minút držať ruku. Ak to nevydrží, musia mu to zašiť… Hrozná predstava. Najmä, keď som videla „hygienu“ v nemocnici.
Syna som držala v silnom objatí a snažila som sa mu ten boľavý prštek držať v tekutine. On protestoval, kričal, vzpieral sa a druhé dvojča ma držalo za nohu a plakalo.
Zvyknúť sa dá na všetko...
Pre nás Slovákov je Čína možno až exotickou krajinou s úplne odlišnou kultúrou. Rozdiely sa dajú nájsť vo všetkom. Dokonca aj vo vzduchu. „V Číne je často smog a nezdravá kvalita ovzdušia. Upozornenia, že netreba vychádzať von najmä s deťmi či osobami s dýchacími problémami, ktoré reagujú na smog „citlivejšie“, sú opodstatnené.
V prvých mesiacoch nášho pobytu sme si mysleli, že je to hmla alebo opar. Veľa ľudí tam preto nosí na tvárach rúška. Kúpili sme ich aj našim deťom, no boli ešte maličké a strhávali si ich. Chodili do škôlky, a keď bolo znečistenie vysoké, nechali sme ich radšej doma. Celé dni sme preto často trávili v hoteli,“ vysvetľuje Ingrid.
PRE či PROTI: Odchod do zahraničia – kde končia sny a začína realita?
„Dedičná“ vášeň
Hoci s príchodom detí veľakrát ustúpia záľuby rodičov do úzadia, v tejto rodine to rozhodne neplatí. Vášeň pre cestovanie je v nej totiž dedičná. „Manžel pracoval od rána do večera, takže sme spolu trávili prakticky iba víkendy. Keď ale sa dalo, tak sme cestovali. Navštívili sme Japonsko, Singapur, boli sme na Filipínach, Fiji i Maledivách. Naše deti za šesť rokov precestovali toľko krajín, čo veľa ľudí nestihne za celý život.
Boli sme spolu aj v Holandsku, Taliansku, Rakúsku, Čechách a, samozrejme, na Slovensku. Sú to malí svetobežníci. Napriek tomu, koľko majú rokov, pamätajú si útržky z našich ciest,“ vymenúva mama dvojičiek, ktoré dlho považovali Čínu za svoj domov. „Po návrate z Číny do Nemecka sa nás ešte dlho obaja pýtali, kedy sa vrátime domov. Domov pre nich znamenal hotel a Čína. Tam, kde býva Budha. V Číne navštevovali medzinárodnú čínsko-anglickú škôlku a dodnes si pamätajú pár čínskych slov,“ smeje sa Ingrid.
Slovensko... Možno raz?
Momentálne žijú Dvorožňákovci v Nemecku. Návrat na Slovensko nevylučujú, no zatiaľ je len hudbou ďalekej budúcnosti. „Ani jeden z nás netuší, či nás okolnosti neprinútia opäť odísť niekde inde. Nie je to však zďaleka také úžasné, ako to vyzerá. Už toľkokrát sme sa sťahovali, boli na rôznych miestach, v rôznych bytoch. Niekedy si pripadám ako kočovníčka.
Putujem životom a vlastne nikde nemám ten ozajstný domov, tú skutočnú istotu, zázemie. Každá minca má však rub i líce. Náš život je obohacujúci a pestrý, určite nie jednotvárny a nudný. Nežijeme podľa „linajok“,“ uvažuje vytrvalá cestovateľka, ktorá však nesie ťažšie život bez pomoci rodiny a priateľov. „Niekedy je to náročné a vyčerpávajúce. Manžel je často pracovne odcestovaný a o celý chod domácnosti sa musím postarať sama.
Ťažké je to najmä vo chvíľach, keď deti ochorejú, alebo ochorie len jedno a druhé je zdravé. Sama musím zabezpečiť, aby jedno dieťa išlo do školy a druhé zostalo doma… Občas rozmýšľam o tom, aké by bolo fajn mať nablízku rodinu, ktorá by mi aspoň na chvíľu pomohla. Nemáme tu však nikoho, takže si musíme pomôcť sami.
Na jednej strane je pekné, že veci robíme spoločne a chodíme takmer všade spolu, podržíme sa v ťažkých chvíľach, no na strane druhej, každý potrebuje aj priestor pre seba. A takisto spoločne strávené chvíle vo dvojici sú pre nás skôr výnimkou,“ uvažuje.
Napriek všetkým negatívam však vidí v rozhodnutí žiť v zahraničí hlavne pozitíva. Dôležitý je uhol pohľadu a schopnosť vždy nájsť v danej situácii to pozitívne. Aj preto stále sníva o novej destinácii pre život. Taliansko, Grécko či Španielsko... Je to vo hviezdach.
„Život v zahraničí je obohacujúci najmä tým, že človek získa väčší obzor či rozhľad. Stáva sa tolerantnejším a veľkorysejším voči ľuďom aj kultúram. Musí sa však prispôsobiť, vedieť „prekročiť“ svoj tieň a naučiť sa a byť otvorený novým veciam. Život v cudzine často znamená aj osamelosť a pocit strádania či smútku za domovom, obzvlášť pri výnimočných príležitostiach, ako sú Vianoce či narodeniny. Náš život nie je jednoduchý, najmä nie s malými deťmi. Ale krásny – to určite áno.
A čo vy?
Viete si predstaviť život v inej krajine? Bez blízkych a priateľov? Len vy, váš partner a deti. Nechať sa unášať životom a každý deň čakať, čo vám prinesie zajtrajšok... To najdôležitejšie je však rodina. Ak ste spolu, je úplne jedno, kde sa práve nachádzate. Nech už je to Čína, Nemecko, či Amerika, ak máte pri sebe svojho partnera a deti, máte všetko, na čom v živote záleží.
Mama v zahraničí: Milujeme zimu
Fotogaléria
