PRE či PROTI: Odchod do zahraničia – kde končia sny a začína realita?
Milióny ľudí každoročne opúšťajú svoje rodné krajiny, s túžbou nájsť lepší život kdesi inde... Ani Slováci nie sú výnimkou.
Život plný rozlúčok: Keď je ocko pracovne vyťažený...
Nahráva im aj súčasná nelichotivá ekonomická situácia. Je však skutočne život v zahraničí ľahší a lepší? Oplatí sa nechať všetko a všetkých a ísť za vidinou šťastia, ktoré napokon môže byť iba mydlovou bublinou? Opýtali sme sa viacerých, ktorí zo Slovenska odišli, no niektorí sa po čase vrátili späť.
Dobrovoľné vysťahovalectvo
Je Slovensko naozaj na tom až tak zle, že sa dobrovoľné vysťahovanie stane riešením najmä ekonomických problémov mladých...? Samotné slovo migrácia môžeme preložiť ako nútené či dobrovoľné vysťahovanie sa z vlasti, vysťahovalectvo. Ak hovoríme o prisťahovaní sa, ide o imigráciu, ak o vysťahovaní, ide o emigráciu.
História jasne dokazuje, že ľudia migrovali vždy. Archeologické vykopávky, staré tisícky rokov, to jasne dokazujú. Medzi najväčšie historické míľniky posledných storočí patria roky 1800 až 1930, kedy odišlo viac ako 40 miliónov Európanov, a to prevažne do Ameriky, menej do Ázie a Afriky.
Kritickým obdobím bolo povojnové obdobie, kedy boom prisťahovalcov najmä z východnej Európy, Ázie a Afriky zažívala najmä Amerika, Francúzsko a Veľká Británia. Vznik a rozširovanie Európskej únie bolo zatiaľ posledným dôležitým medzníkom, ktorý pôsobí na migráciu obyvateľov.
V posledných desaťročiach opustilo svoje krajiny viac ako 200 miliónov ľudí.
Najviac migrantov žije v Európe.
Každý 10. človek žijúci v rozvinutých štátoch je migrant.
Prečo ľudia odchádzajú do zahraničia?
Dôvody, pre ktoré ľudia opúšťajú svoje domovy, sú rôzne – vojnové konflikty, prírodné katastrofy, prenasledovanie... Pre našincov sú primárne ekonomické príčiny.
Presťahovať sa do inej krajiny však nie je ľahké. Jazykové, kultúrne, sociálne bariéry, zvýšené náklady na nový život, možné právne komplikácie (žiadosť o pobyt, víza... ap.), to je len kvapka v mori, čo život „vonku“ obnáša.
Sociálne a zdravotné systémy fungujú všade inak a pre neznalých môžu znamenať množstvo komplikácií. Rovnako je to aj v prípade legálnej a nelegálnej práce.
Je tiež rozdiel, či do zahraničia odchádza človek sám, alebo so svojou rodinou. Ako postupovať vtedy? A napokon, aké pozitíva a negatíva prináša „nový“ život?
Aj tieto otázky sme položili našim čitateľkám, ktoré majú okrem Slovenska v srdci ešte inú krajinu. (Jednotlivé názory sú subjektívne, vyjadrujú konkrétny pohľad na život v danej krajine, ktorý môže byť u iných respondentov odlišný – pozn. red.)
Výskumy zistili: Kedy je vhodný čas na cudzí jazyk?
Boli sme v zahraničí, vrátili sme sa, a chceme odísť znova...
Konštatuje Jana, ktorá s manželom žila 10 rokov v Španielsku a narodili sa im tam aj dvaja synovia. Pred 4 rokmi sa však rozhodli vrátiť sa späť na Slovensko... Prečo?
„Je to naša rodná krajina, ťahalo nás to sem, hlavne za babkami, potrebovali sme psychicky podporiť. Spúšťačom bola náhla smrť manželovej mamky. Deti zvládli zmenu výborne a navyše sa nám po návrate narodil tretí syn.“
Keď má Jana zhrnúť pozitíva zo života v Španielsku, za veľké plus pokladá financie. „Hoci som bola na materskej, mohli sme si dovoliť žiť viac-menej bez starostí. Ďalším kladom bola mentalita ľudí, ktorí sú tam veľmi usmievaví, nápomocní a láskaví.
To platilo aj v nemocniciach, v pôrodnici, kde som sa nemusela báť osloviť sestričku aj stokrát, nikdy neprišla namrzená.“ More, teplé počasie, ihriská a celkovo podmienky pre deti boli ďalšími dôvodmi, pre ktoré sa im Španielsko opúšťalo ťažko.
Teraz, keď sú štyri roky na Slovensku, však zvažujú odchod znovu. Tentoraz už ale bližšie. „Rozhodovanie je ťažké, lebo do Španielska sme šli mladší, bez detí.
Teraz robíme rozhodnutia aj za nich, najstarší už má 9 rokov a veľmi váhame. Ale ťažko sa nám žije na Slovensku, neboli sme zvyknutí doslova na existenčné problémy. Uvidíme...“
Prečítajte si: Ako rodina formuje vývin dieťaťa?
Dieťa v zahraničí zažíva to, čo by doma nezažilo...
O živote v zahraničí by Katarína, mama 3,5-ročného Alberta, mohla napísať knihu. S manželom žili v Bulharsku, doma sú v Portugalsku a momentálne sú už druhý rok v Afrike, konkrétne v Senegale.
Na margo našej témy Katka konštatuje: „Nedá sa porovnávať život napr. v Portugalsku a v Senegale. Ale keby som to chcela zovšeobecniť, tak za PLUSY pokladám prirodzenú viacjazyčnosť u ľudí.
Dieťa vychovávané v zahraničí je často rozhľadenejšie, lebo sa stretlo s rozličnými ľuďmi a situáciami, ktoré by asi doma nemalo. Celá rodina musí držať oveľa viac spolu, lebo je hlavne na začiatku odkázaná len na seba.
V zahraničí sú veľkou výhodou väčšinou lepšie finančné podmienky. Za MÍNUSY pokladám vzdialenosť od rodiny, pri neustálom sťahovaní sa (ako my) nutnosť prispôsobovať sa novej krajine a učiť sa stále nový jazyk. Nie každý dobre znáša stratu kamarátov, horšia môže byť možnosť zamestnania sa, chýbajú starí rodičia, ktorí by mohli pomôcť s deťmi...“
V Senegale jej veľmi chýbajú tiež väčšie možnosti pre dieťa. Žiaden park, kino... „Chýbajú bezpečné detské ihriská, obchody, zdravotná starostlivosť je slabá a za lepšiu je potrebné draho zaplatiť, školy sú veľmi drahé.
Ďalším negatívom je boj s hmyzom, komáre prenášajúce maláriu, šváby... Je potrebné absolvovať veľa špeciálnych očkovaní, cesta domov je veľmi nákladná...“
Tieto negatíva im nahrádza to, že v Senegale je celý rok teplo, môžu sa stále kúpať, sú tam exotické zvieratá, ľahko dostupné tropické ovocie, kvalitné mäso a ryby.
„Partner má úžasnú pracovnú dobu, sme tu spolu viac ako v Portugalsku. Má to aj finančné výhody, možnosť mať upratovačku za veľmi lacný peniaz, čo naozaj uľahčuje moju vyťaženosť a môžem sa venovať viac rodine.“
Čína je iný svet
Až tak ďaleko od Slovenska zavial osud Veroniku s manželom a 5-mesačnou dcérkou Karolínkou. „Aké to tam je?“ pýtajú sa ich mnohí našinci. Veronika už vie, že iná Čína je v centre miest, ale tá „pravá“ je v ich okrajových častiach...
„Je to tu úplne iné ako na Slovensku. Za najväčšie klady považujem, že sa tu zoznámime s mnohými novými ľuďmi, spoznáme novú kultúru a krajinu. Žijeme na juhu Číny a skoro celý rok je tu teplo, čo nám vyhovuje.
Teraz je obdobie dažďov a je veľmi vlhko, ako v saune. Bývame v centre 3. najväčšieho mesta v Číne a je tu dosť Európanov, ktorí majú bábätká, naša dcérka tak bude mať aj kamarátov vo svojom veku a veríme, že neskôr sa naučí nové jazyky. Je tu nádherné prostredie, veľa zelene.“
Veronika priznáva, že na tamojší život si už zvykli, ale predsa sú veci, ktoré jej stále prekážajú. Tak napríklad postoj k deťom, pričom krajina je známa nútenou „politikou jedného dieťaťa v rodine,“ hoci to platí iba vo veľkých mestách:
„Číňania bežne strkajú hlavy do kočíkov a obdivujú zahraničné bábätká. Keď stojíme na prechode, či sme v nákupnom centre, každú chvíľu na malú robí veľa ľudí naraz grimasy, čo ju občas rozplače. Veľmi som sa tešila, že budeme chodiť na plávanie....
V Pekingu taká možnosť je, ale bábätko musí mať okolo krku nafukovací nákrčník, aby malo hlavu stále nad vodou, a tak ho hodia do studenej vody, nech sa učí samé. To sa mi ale nepozdáva.“
Napriek expanzii cudzincov mnoho Číňanov neovláda angličtinu, takže aj Veronika s manželom sú nútení učiť sa čínštinu, ktorú hodnotia ako zaujímavú, ale náročnú.
Ďalšou „neznámou“ sú pre nich potraviny. Ísť do obchodu a raz-dva nakúpiť pre nich nie je ľahké. „Na Slovensku som rada chodila do čínskej reštaurácie, ale tu je pravá čína dosť pikantná,“ hovorí.
To, že sa takmer všetko vyrába v Číne, pociťujú ako výhodu. Lacno nakúpia oblečenie, hoci veľkosť 42 a viac by ste hľadali ťažko. Výhodné sú nákupy na trhoch, no cudzincom sa všetko ponúka oveľa drahšie ako domácim.
Veronika priznáva, že je im s manželom ľúto, že ich dcéra vyrastá bez svojich starých rodičov a celej rodiny. „Ale sme radi aspoň za to, že nás s manželom nedelí diaľka a spolu s dcérkou si užívame každú voľnú chvíľu. Zatiaľ máme v pláne ostať tu dva roky.”
Iný zdravotný systém, nie však horší
Anglicko za svoj druhý domov už vyše 5 rokov považujú aj Zuzana s Petrom. Ako mnohí, prišli tam kvôli tomu, aby sa naučili jazyk.
Aj vďaka tomu, že v Británii pracujú v rovnakých profesiách, ako tomu bolo doma, bol ich začiatok ľahší. „Na naše prekvapenie, aj ľudia v našom okolí a najmä v zamestnaní sú viac ako kolegovia, sú to kamaráti a to nám na začiatku veľmi pomohlo, najmä kvôli jazykovej bariére.“
Zuzana si veľmi pochvaľuje starostlivosť počas tehotenstva, aj samotný pôrod. „Pôrodné asistentky sú vyškolené na vysokej úrovni, pôrod prebieha často v réžii rodičky a personál je veľmi ústretový... Starostlivosť o mňa ako rodičku bola fantastická a neporovnateľná s nemocnicou na Slovensku, kde som pracovala.“
Na rozdiel od nášho zdravotníctva jej však veľmi nevyhovujú dve veci: „A to, že počas celého tehotenstva, ak je žena v poriadku, s gynekológom sa vôbec nestretne, a to ani pri pôrode.
Všetko je v réžii zdravotných sestier a pôrodných asistentiek. Negatívom je pre mňa aj to, že o deti sa nestarajú pediatri, tí ich iba obhliadnu v pôrodniciach alebo pôsobia v nemocniciach na špecializovaných oddeleniach.
O celé rodiny sa starajú bežní obvodní lekári. Dodnes s tým nie som vysporiadaná, hoci zatiaľ sme s našou Elkou všetko v pohode preskákali.“
Zuzana pracuje na čiastočný úväzok a dcérka je v jasliach. Tie sú pre rodiny finančne dosť náročné, ale na druhej strane si Zuzana pochvaľuje ich úroveň.
Taktiež celkovo sa na rodiny s malými deťmi myslí. „Väčšina organizácii a zamestnávateľov pomáha s detskou starostlivosťou.
V našom meste máme viacero aktivít pre rodiny, rôzne skupiny, napr. pre dojčiace mamičky, rôzne podporné skupiny pre deti. Existujú materská centrá, množstvo ihrísk. Práve aj kvôli týmto „PRE“ by som v Británii raz chcela porodiť aj ďalšie dieťa.“
Prečítajte si: Bezpečná vzťahová väzba –dar na celý život
Človek sa, chce či nechce, musí v zahraničí prispôsobiť...
Ak by ste si mali vybrať krajinu podľa toho, ako sa jej obyvatelia správajú k deťom, favoritom by mohlo byť Taliansko. Ako hovorí naša čitateľka Ľubka, mama 25-mesačnej Lindy, Taliani majú prístup k deťom ukážkový.
„Ešte som sa nestretla s tým, že by niekoho obťažoval ich krik, pobehovanie ap. Všetci sa usmievajú, dieťaťu sa prihovoria... V nemocnici máte spravidla prednosť, ak máte dieťa.“
K Taliansku neodmysliteľne patrí dobré jedlo. Ich „stolová kultúra” je ďalším plusom. „Ľudia sa schádzajú hlavne pri jedle. Nie je ničím výnimočným objednať si v reštaurácii stôl pre 10 – 20 ľudí, aj s deťmi. Počas týždňa je večera referenčným bodom pre väčšinu talianskych rodín.“
Prímorská klíma a množstvo prírodných krás, ktoré sú sprístupnené aj pre cyklistov či deti, taktiež pridávajú Taliansku v pozitívach. Na druhej strane však Ľubka, ale aj iné slovenské ženy, ktoré pokladajú túto krajinu za svoj nový domov, konštatujú, že kratšia materská dovolenka, ale i finančná situácia sú výraznými negatívami.
Ľubka vysvetľuje: „Štát okrem 5-mesačnej materskej dovolenky inak rodinám finančne neprispieva. Takže veľa mamičiek ide pracovať pomerne skoro. Pre matky je zákonom stanovený plný pracovný úväzok skrátený na 6 hodín denne do ukončeného 1. roku dieťaťa. Existuje však možnosť predĺžiť si neplatenú materskú dovolenku.“
To má aj iný efekt, deti sa veľmi skoro umiestňujú do jaslí a škôlok, ktoré sú drahé. Ak je dieťa choré, rodič nemá možnosť vziať si OČR-ku. Zdravotná starostlivosť je pritom drahá. „Všeobecný a detský lekár je zdarma (ak nie je súkromný).
Inak sa platí za každú službu (odber krvi ap.., aj keď ide o bábätko). Ceny sú rozdelené do skupín podľa ročného príjmu rodiny. Iba v tehotenstve sú všetky vyšetrenia v štátnych zariadeniach zdarma.“
Ľubke nevyhovuje aj to, že kvôli sieste trvá obedná prestávka aj tri hodiny a pracovný čas tak končí o cca 18.00 – 20.00 hod.
„Deti vo veku 2 – 3 rokov chodia spať až okolo o 22.00 hodiny. Najskôr som proti tomu bojovala a dcérka mala slovenský režim.
Ale zistila som, že ju tým separujem a Linda nemá možnosť byť s inými deťmi a my zas s rodinou a známymi. Pochopila som, že ak človek chce zapadnúť, musí sa prispôsobiť väčšine, inak sa izoluje...“
JASLE: naozaj TRAUMATIZUJÚ dieťa?
