Silná spoveď jednej z nás: Osud mi nič nedaroval
Hoci si človek myslí, že pozbieral nešťastie viacerých životov, nezostáva mu nič iné, len ísť ďalej. Tak sme išli.
Takmer každá žena už od malého dievčatka sníva o dlhých bielych svadobných šatách, v ktorých prejde uličkou a povie „ÁNO“ svojmu vyvolenému.
Aj ja som z kategórie tých romantických duší, ktoré si ako dieťa navliekali na hlavu mamine šatky a hrali sa, že je to svadobný závoj. A o pár rokov prišiel deň „D“, keď som si za manžela vzala svojho životného partnera, najlepšieho priateľa, kedy sme boli jeden druhému oporou i spriaznenou dušou, delili sme sa o radosti, ktoré sa spolu znásobovali i starosti, ktoré sa vo dvojici stávali polovičnými. Túžili sme po rodine, aj keď načasovanie bolo trúfalé.
Náročné, ale úžasné zamestnanie bolo v mojom prípade kariérne pomerne vysoko, napriek tomu prišla najúžasnejšia správa – som tehotná a najchcenejšie bábätko na svete vo mne začalo rásť.
SKUTOČNÝ PRÍBEH EVY: Kamarátka mi vynosila dieťa
Užívala som si prvé pohyby
Celé tehotenstvo prebiehalo bezproblémovo, absolvovala som pravidelne povinné aj nepovinné prehliadky, moja knižnica sa rozrástla pomaly o každú knihu o tehotenstve, materstve, aká bola v našich kníhkupectvách dostupná, neunikla mi žiadna relácia o témach týkajúcich sa tohto významného životného obdobia ženy.
Poznajú to isto aj iné nastávajúce mamičky, celé tehotenstvo som bola zodpovednou, dodržiavala všetky rady lekárov, stravovala sa a žila podľa predpísaných tabuliek. Do nášho albumu nemohla chýbať každý mesiac fotka stále viac zaguľateného bruška. V zrkadle som obdivovala moje, pod očami sa meniace tehotenské telo, so zatajeným dychom sme s manželom pozorovali a užívali si prvé pohyby, nevedeli sa vynadívať na tú čiernobielu machuľku na každom ultrazvuku a počúvali tlkot srdiečka toho malilinkého stvorenia, ktoré vo mne rástlo...
Celá rodina sa tešila na naše prvé bábätko, nášho vytúženého chlapčeka, keďže to malo byť zároveň prvé vnúča z oboch strán. Svedomito sme sa chystali na jeho príchod s najväčšou láskou, akú môžu rodičia svojmu ešte nenarodenému dieťaťu dať.
Až do jedného večera na začiatku siedmeho mesiaca, keď na prvý pohľad zanedbateľná bolesť v krížoch vyústila o pár hodín do predčasného pôrodu a boja o život – môjho dieťatka i mňa samotnej. Pre človeka je to neuveriteľný šok, nie ste pripravený na nič z toho, čo prežíva, nie to na to, čo ho čaká.
Mamičky predčasniatok vedia, o čom sú tieto riadky
Ostatný svet, okolie, známi sú doslova mimo – veď čo také sa deje, koľko ľudí chodí po svete, čo prišlo na svet skôr. Áno, ale je rozdiel porodiť dieťa v 28. a 34. týždni – veď v konečnom dôsledku sú obe predčasne narodené, avšak s absolútne rozdielnymi prognózami a vyhliadkami na život.
Náš chlapček svoj statočný boj so svojím skorým príchodom na svet, žiaľ, prehral. Nebol pripravený popasovať sa s nástrahami toho, čo ho čakalo a tak, dieťatko z najväčšej lásky stvorené, bolo v jednej chvíli už navždy Bohom chránené.
Prečo ja?
Kde sa stala chyba, keď ma videlo viacero lekárov a po každej prehliadke odchádzate s úsmevom, že všetko je v poriadku? Nie ste pripravená na to, že je zrazu všetko inak a vám tento scenár ani v tom najhoršom sne nenapadol. A možno stačilo byť krok vpred, ak by vás niekto na nejaké riziko vôbec upozornil. Medicínske veci však šli v tej chvíli bokom.
Zrazu je všade tma – tma vo vašej duši, vo vašom srdci, v očiach vašich najbližších, žiaľ, zármutok, nešťastie, zúfalstvo, prázdno, temno. Z vašich predstáv o novom členovi vašej rodiny zostávajú už len oči pre plač. Vraciate sa domov zronená viac ako najväčšia troska, akú ste kedy videli vo filme – v skutočnom živote sú takéto tváre skryté. Ukrutná bolesť vami preniká z každej strany. Vo vašom byte je hlasné ticho, neprestávate plakať – neprestávate ani ráno, keď vstanete a zistíte, že to nebol zlý sen, ale že táto nočná mora sa stala práve vám.
Mama v nádeji: Tri potraty, jedno umelé oplodnenie...
Neprestávate ani počas dňa, keď sa pomaly „zbavujete“ detskej výbavičky, ktorá zrazu nie je ničia a neprestávate ani večer, pretože zaspávate v tichu, bez detského plaču, bez radosti, že vaše dieťatko zaspáva vedľa vás.
Zrazu je váš telefón plný zmeškaných hovorov a SMS „múdrostí“ typu, aké ste mladé, že to chce iba čas, všetko bude dobré. Rady a prázdne vety, o ktoré nestojíte. Chcete pobudnúť sama nad svojou stratou, so svojou bolesťou a svojimi najbližšími, ktorí bez slov povedia viac ako ktokoľvek iný. Pretože neexistuje žiadna útecha pre ženu, ktorá odchádza z nemocnice s prázdnotou v rukách i v duši a namiesto kočíka, s ktorým by sa o pár dní hrdo prechádzala po ulici so svojím novorodeniatkom, je nútená zaobstarať truhličku a hrobové miesto pre to malinké bezbranné stvorenie, ktoré nebolo pripravené sa ešte narodiť.
Dve operácie, dve prekonané tragédie
Dni, týždne a mesiace plynuli, bolesť sa nevytrácala, ale najbližšia rodina bola oporou, ktorá mi pomohla postaviť sa znovu na nohy a poznačená všetkým, čo sa stalo, som nabehla do života, ktorý šiel kontinuálne ďalej bez ohľadu na to, čo sa udialo.
Po roku sa takmer ten istý scenár zopakoval, avšak s maličkým dievčatkom sme to dokázali potiahnuť len do šiesteho mesiaca. Je toto fér?! Pýtate sa už zúfalá, doráňaná po dvoch operáciách na tele, po dvoch prekonaných tragédiách na duši. Čo mám robiť, aby som dosiahla niečo, čo je pre ostatné ženy absolútne prirodzenou vecou, a dokonca aj pre tie, ktoré o to ani nestoja! Ako mám ísť ďalej a nepozerať na tehotné vysmiate ženy na ulici, či dokonalé vykreslené budúce mamičky s bruškami na titulkách časopisov a televízii bez sĺz, výčitiek a obviňovania samej seba?!
Dala si sa na boj, dievča, musíš ísť ďalej... Na chvíľku si „oddýchnem“, vravím si, lebo ďalšie sklamanie v tak krátkej dobe by som už nezvládla. A tak, opäť scenár návratu do života, ktorý sa opäť nijako nemení, len vy sa vraciate opäť o čosi iná. Preriedite zoznam „priateľov“ , selektujete informácie pre váš život skutočne dôležité a ešte viac sa obklopíte vašimi milovanými. Nič iné vám totiž nezostáva – len bolesť v srdciach – avšak svet nekončí.
Nachádzate ešte väčšiu radosť v práci, zamestnaní, koníčkoch, pomoci iným. Trávite všetok voľný čas s rodinou, ktorá je to najdôležitejšie v živote. S partnerom žijete jeden pre druhého a nachádzate dôvody aj v maličkostiach, za čo byť vďačný a prečo byť šťastný aj za tak ťažkých okolností...
Mama? Prečo?
Deň sa s dňom míňal a mesiace vystriedalo pár rokov. Človek si povie, že najhoršie je za ním, avšak v mojom prípade to najhoršie nás ešte len čakalo. Krutá správa o závažnom ochorení mojej milovanej maminy, ktorá bola mladá a odhodlaná poraziť celý svet – kvôli nám, jej deťom. Pasovali sme sa s jej ochorením všetci, no najstatočnejšie ona sama a keď už svitalo na lepšie časy a všetko naberalo smer úspešnej liečby, odhodlali sme sa s manželom opäť podstúpiť všetky riziká, prešli špecialistov, rôzne konzultácie a vyšetrenia a pokúsili o dieťatko do tretice.
Počítanie dní, každodenné injekcie, podporné lieky a vitamíny, nakúpené tehotenské testy rôznych značiek, s rôznou citlivosťou, len aby sme výsledok vedeli čo najskôr, v podvedomí nič iné len to, či sa to tentoraz podarí. Nebyť tohto sledovania, ani by som nezistila, že sa to tentoraz podarilo – no len na pár dní. Ak by som si neurobila test tak skoro, jednoducho by som si len do kalendárika poznačila, že cyklus prišiel veľmi neskoro.
A že vám osud nič nedaruje? Zvrat nastal aj v mamkinom ochorení a zrazu zo správy o príchode domov, na ktorú čakáte dlhé a ťažké mesiace, vás lekári pripravujú na to najhoršie, čo príde do niekoľkých hodín. Mama?! Veď tá tu bola pre mňa celý život, bola jedinou istotou v mojom živote, najlepším a najmúdrejším človekom, akého som kedy poznala, mojím životným vzorom, najlepšou priateľkou i najbližšou a najmilovanejšou osobou, ktorá pomáhala celý život zo svojej povahy a dobroty od kosti, ale aj skrz jej povolania a vo veku 53 rokov sa s ňou, držiac jej už bezmocnú ruku, lúčite. Už ani nemáte síl zamýšľať sa nad otázkami „PREČO?“
Dvaja najväčší bojovníci
Bola som stratená, život sa mi zrútil už totálne a navyše som v tom čase už vedela správu – som tehotná a čakám dvojičky. Od začiatku to bolo veľmi rizikové a neskutočne náročné. Od prvých chvíľ doma na posteli, nešťastná zo strany milovanej a milujúcej maminy, strachom poznačená z predošlých tehotenstiev. Avšak odhodlaná to tentoraz dobojovať aj zavesená dolu hlavou z desiateho poschodia. Vyšetrenia sa striedali jedno za druhým, komplikácie však len pribúdali a mňa čakala hospitalizácia jedna za druhou. Od 18. týždňa som strávila po nemocniciach – najskôr jedna, potom po pár týždňoch presun do ďalšej a po mesiaci následne prevoz do tretej.
Vedela som, že to nedobojujeme do konca tehotenstva, ale bola som odhodlaná ťahať to najďalej, ako sa len dá, verila som sebe aj mojim chlapčekom. Zahltená strachom, infúziami, bolesťami, no aj povzbudením a odhodlaním s neskutočnou podporou a obetou môjho manžela, ktorý ku mne do nemocnice dochádzal každý deň, nevynechal ani raz. Bolo to ťažké, keďže sme lavírovali stále na tenkej hranici, najskôr potratu, potom predčasného pôrodu na hranici životaschopnosti mojich detí.
Nemocničný personál sa stal našimi priateľmi, lekári jedinou nádejou odniesť si domov naše bábätká, nemocničná izba mojím domovom, ihlami dopichané žily už rutinou. A povzbudenia typu: „veď aj ja som mala ťažké tehotenstvo“ v prípade, keď je človeku nevoľno, či si odskakuje na infúzie, nie sú, žiaľ, namieste.
27. týždeň a prišlo to – moje telo už bolo na sklonku vysilenia a chlapci odhodlaní prísť na tento svet. Boli to najväčší bojovníci, ktorých život a zdravie bolo v rukách odborných lekárov, sestier a nich samotných – strach o ich udržanie v brušku sa v okamihu ich príchodu na svet zmenil na strach o ich život. Každý deň prinášal nové informácie, nové zvraty, nikto vám v tak krehkom stave nedá žiadnu záruku. Nádejali sme sa, že po tom všetkom to všetci zvládneme, nech to bude akokoľvek ťažké... Žiaľ, nezvládli sme – jeden synček po dvoch statočných týždňoch a neskutočnom napredovaní podľahol infekcii. Scenár, ktorý nasledoval, bol srdcervúci. Opäť my?
Veď na svet prišli detičky skôr, s rôznymi komplikáciami a dnes sú z nich úžasní malí človiečikovia bez následkov. Prečo práve opäť naše dieťatko? Nikto nehovorí, že mal zomrieť niekto iný, také veci by sa nemali stávať – nie deťom. Ale náš drobček tu mal zostať s nami.
Po troch mesiacoch v nemocnici s bruškom sme tak museli bojovať ďalšie takmer tri mesiace v nemocnici s naším jediným synčekom. Pozeráte sa na neho cez sklá inkubátorov a nemôžete si ho vziať do náručia ako väčšina mamičiek, pre ktoré je privinutie svojho bábätka tak prirodzené. Každodenný rutinný režim mamičiek na tomto špecializovanom pracovisku nás zbližoval čoraz viac – s lekármi, sestričkami, mamkami prežívajúcimi rovnaké pocity strachu, neistoty a nádeje.
Zrazu si rozumiete bez slov, máte rovnaké myšlienkové pochody, zdieľate obdobné názory – miesta vašich dlhoročných „priateľov“, ktorí vám zasielajú gratulačné SMS k narodeniu synčeka, že máte aspoň jeho, postupne nahradzujú tieto, doteraz úplne cudzie a neznáme ženy.
ĎAKUJEM za každý deň s ním
Bolo to neskutočne ťažké, neprejde jediný deň, aby sa mi v okamihu nepremietli v hlave spomienky na toto obdobie. Je to rok, čo sme si po dlhom a ťažkom boji, operáciách, hospitalizáciách priniesli domov malilinké bábätko, nášho jediného synčeka.
Z kilového dieťatka je dnes, po množstve kontrol u špecialistov, kvantách rehabilitácií, nekompromisných cvičeniach už takmer desaťkilový zbojník, ktorý už na vlastných nohách objavuje krásy tohto sveta. Páči sa mu tu, je to usmievavé, zvedavé, čulé, šťastné a životaschopné dieťa a s manželom robíme všetko pre to, aby to tak bolo stále. S láskou a vďačnosťou, že ho máme.
Neprejde však deň, aby som myšlienkami nespomínala na všetko, čo sa nám v živote udialo, jeho dvojča, aké by to bolo, keby boli dvaja, aké by to bolo s mojou maminou, ktorá sa vnúčatka nedožila a v duchu by som jej nepoďakovala za všetko, čo pre mňa urobila – chcem byť môjmu synovi takou mamou, akou bola ona mne.
Pri pohľade na môjho malého syna ďakujem za každý deň s ním, uvedomujem si zmysel života, aj keď som o ňom nikdy nemala pochybnosti. Viem, čo je v živote dôležité. Je to zdravie a rodina.
A hoci si človek myslí, že pozbieral nešťastie viacerých životov, nezostáva mu nič iné, len ísť ďalej. Nepomôžu slová útechy, rady, ani čas, ktorý vás maximálne naučí žiť s tým, čo sa stalo. Preto neberme všetko ako samozrejmosť, pretože nie každý má svoju životnú cestu ustlanú na ružiach.
Prajme si však navzájom zdravie, šťastie, porozumenie, lásku a nádej, že aj keď nie je všetko „zadarmo“, za šťastie v živote sa oplatí bojovať.