Mama v nádeji: Tri potraty, jedno umelé oplodnenie...
Keď túžime a bojujeme. Keď je život nášho dieťaťa na vlásku...
„Koľkýkrát to skúšate?“
„Tri potraty, jedno umelé oplodnenie. Teraz je to piaty pokus. Zatiaľ som najďalej, šestnásty týždeň. A vy?“
„Tretíkrát. Stále rovnaký scenár. Krvácanie, lieky, ležanie... Ešte som neprekročila kritický dvanásty týždeň. Ale tiež dúfam, že ...“
Skutočný príbeh: Skôr či neskôr sa to podarí!
Keď žena chce byť matkou
Ležať v nemocnici s komplikáciami v tehotenstve je desivé a upokojujúce zároveň. Počúvať príbehy o nekonečných pokusoch a zlyhaniach(?), o zložitých (a niekedy aj podivných) praktikách, ako sa „dopracovať“ k dvom čiarkam na tehotenskom teste. O nádeji, ktorá niekedy hraničí s posadnutosťou... Ticho plakať so spolubývajúcou, ktorej v noci odtečie plodová voda a musia jej dvadsaťtýždňové tehotenstvo ukončiť.
„Príroda je múdra, rozhodla. Nebojte sa, ešte budete mama,“ povedia milosrdné sestričky, keď vás pripravujú na čistenie po potrate. Keď zistia, že je to už piaty raz za posledné štyri roky, trochu zahanbene odvrátia zrak.
Tiež k nim patríte? K ženám s nedokonalým telom, ktoré (možno) nie je stvorené na materstvo?
My, rizikové čakateľky na veľký zázrak, rátame tehotenstvo na dni, nie na mesiace či týždne. Bojíme sa kýchnuť, zakašlať, navariť, umyť si vlasy. Len aby sa opäť nevytvoril hematóm, nepraskli cievky, nedostali sme infekciu, nechytili vírus. Paranoidné? Nie, opatrné, vychádzajúce zo skúseností...
Tehotenstvo nie je choroba. Čítame titulok ženy, ktorá vo ôsmom mesiaci behá niekoľko kilometrov a posilňuje, zatiaľ čo my ležíme a snažíme sa o zázrak. Otázky, či je alebo nie je príroda spravodlivá, či je alebo nie je fér, že sa na Slovensku denne, z nie medicínskych dôvodov, vykoná približne dvadsať potratov a tisícky žien by aj dušu vypľuli za fazuľku v brušku, sú potlačené nádejou, že tentoraz sa bábätko narodí aj vám. Pozeráte sa na čiernobielu snímku z ultrazvuku a vidíte v machuľke svoje dieťa. Vydrž!
Bábätko....vydrž!
Na deväť mesiacov sa akoby stratíte zo života. Nechodíte do práce, nenakupujete, nekávičkujete, neoslavujete ani nevýletujete s rodinou. „Ako ti je dobre, aspoň si oddýchneš,“ vravia kolegovia z práce a vy máte chuť im vykričať, že NEODDYCHUJETE, že bojujete o život, ktorý visí na vlásku.
A nevnímate to ako obetu, ale ako fakt. Uzavreli ste s bábätkom v brušku pakt o vzájomnej pomoci, lebo teraz je ono jediné, kto vás môže podržať, a naopak. Nekupujete kočík, ani postieľku, ani malé topánočky, len mu rozprávate o tom, aké to bude krásne, keď sa narodí. Naliehavosť pri termíne jeho príchodu na svet sa ani nesnažíte zakryť, lebo viete obaja, že musí vydržať.
Možno to tie malé bábätká v bruškách žien s „nedokonalými telami“ nemajú ľahké, ale aj to bezmocné stvorenie si vraj vyberá, komu sa narodí... A tie naše drobné machuľky riskujú deväť mesiacov, lebo práve nám chcú povedať MAMA. A my máme stále nádej...
