SKUTOČNÝ PRÍBEH EVY: Kamarátka mi vynosila dieťa
Pamätá si chvíľu, keď jej najbližšia kamarátka vyslovila tú vetu. „Ja vám dieťatko vynosím!“ Začala plakať. Po ôsmich rokoch snaženia sa o potomka to bolo ako zázrak. Bolo také logické povedať áno. Ale niečo v jej vnútri ju nečakane brzdilo. Áno, čakala zázrak, ale ten, že napriek všetkej nepravdepodobnosti otehotnie. Lekári totiž niekoľkopercentnú šancu Eve Laurinovej dali.
Pripúšťam, že som sa na tú maličkú nádej upla. Už som totiž tehotná bola. Moje telo to už raz dokázalo! A bolo také ťažké zmieriť sa s tým, že už tú šancu nedostanem, len preto, že sa to vtedy pokazilo.
Nepodarené "čistenie" maternice
Bola som ešte len v siedmom týždni, keď sa embryo prestalo vyvíjať. Bežná situácia, ktorú lekár aj bežne vyriešil. Revíziou maternice. Dnes viem, že išlo o úplne zbytočný zákrok. V takom skorom štádiu tehotenstva by to moje telo zvládlo aj samo silnejšou menštruáciou. Ale v tej chvíli som jednoducho poslúchla a podstúpila tú „banálnu operáciu“. Nikto mi nepovedal, že sa nemusí vydariť. Že môžem kvôli poškodeniu maternice skončiť na operačnom stole znova a znova. A aj napriek tomu to môže mať zlý koniec a výsledkom bude len lekárovo „bohužiaľ“.
Po pokazenej revízii a ďalších operáciách zrastov mi už totiž dostatočne nedorastala sliznica maternice, na čo súčasná medicína nemá riešenie. Len zázrak. Výnimočne sa totiž oplodnené vajíčko dokáže v nej zahniezdiť aj tak.
SKUTOČNÝ príbeh: Tehotná v 16 rokoch, babkou ako 36-ročná
Zlyhala som ako žena...
Ja som tou výnimkou, bohužiaľ, nebola. Mala som za sebou množstvo nepodarených pokusov o umelé oplodnenie a medzi nimi som oslávila 41. narodeniny. Kým na začiatku čakania som aspoň vedela, že pod poškodenou maternicou moje vaječníky produkujú zdravé vajíčka, ktoré sa úspešne spájali s manželovými spermiami, s pribúdajúci rokmi celkom prirodzene aj toto nemuselo platiť.
A potom Radka, úžasná a chápajúca aj bez slov, povedala tú nečakanú a krásnu vetu, že nám naše dieťatko vynosí. Rozum kričal, že nemám váhať ani sekundu, ale nádej, ktorú som si v sebe celých tých päť rokov v sebe tak starostlivo opatrovala, sa nechcela vzdať. Prečo by sa predsa len ten zázrak nemohol ešte stať? O možnosti náhradného materstva sme s mužom rozprávali už dávno predtým, ale... Po Radkinej ponuke som si uvedomila, že žiadne z tých „ale“ nie je dôvodom, aby som nevykríkla: „Áno, áno, áno… Tisíckrát áno!“
Samozrejme, že sme to urobili. A hlboko vnútri som sa naozaj tešila. No nebolo to ľahké, zápasila som s pocitom, že som zlyhala, že nie som dosť dobrá. Musela som naozaj hodnú chvíľu bojovať so svojím egom. Aj keď som vedela, že som spravila najlepšie rozhodnutie svojho života!
Môžem dojčiť bez pôrodu?
Radka otehotnela na prvý pokus. Dokonca z môjho vajíčka odobratého z normálneho cyklu, teda bez hormonálnej stimulácie. A aj celé tehotenstvo prebiehalo úplne bez komplikácií. Náš chlapček sa krásne vyvíjal, skrátka všetko bolo, ako malo byť, len ja nie. Bola to pre mňa náročná a boľavá etapa života. Moje vlastné dieťa rástlo mimo môjho tela...
Aj preto bola informácia o tom, že by som ho napriek tomu mohla dojčiť, ako svetlo v tuneli, ktorým som prechádzala. Spomenula mi to kamarátka, aj terapeutka, dokonca môj gynekológ. Lenže nikto z nich mi nedokázal povedať viac. Chytila som sa tej informácie ako nitky, ktorá ma k tomu svetlu môže priviesť, aj keď bola tenučká, zúfalo mi totiž chýbali informácie.
Ako mám začať? Aká je šanca, že sa mi to podarí? Je niečo, čo mi v tom pomôže? Väčšina mojich otázok sa bežne stretávala skôr s pochybovaním alebo rovno výsmechom. Dojčiť bez pôrodu...? Koľkokrát som cítila, ako ľudia za mojím chrbtom dvíhajú obočie. A ja som sa cítila, ako by som sa dostala z blata akurát do kaluže. Napriek tomu mi to malé svetlo, ktoré sa predo mnou zrazu objavilo, za to stálo. Aj keby si celý svet klepal po čele, pre mňa bolo najdôležitejšie, že dvaja ľudia pri mne stáli. Manžel a kamarátka, ktorá sama práve dojčila...
Dojčenie mi pomohlo odpustiť. Sebe aj svojmu telu
Začala som bylinkami, hoci knihy, ktoré som si našla najmä v zahraničí, spomínali viacero možností od pravidelného odsávania, až po lieky a umelé hormóny. Snažila som však, aby to všetko bolo čo najprirodzenejšie. Prvá bola jastrabina lekárska, a potom postupne senovka grécka a benedikt lekársky. A už po troch týždňoch som naozaj cítila tlak v prsiach. Moje nádeje rástli.
Asi tri a pol mesiaca pred plánovaným narodením nášho syna, ktorému sme vybrali meno Hynek, som si začala skúšať mlieko odsávať. Najskôr trikrát denne a postupne aj osem, kedykoľvek som mala čas. Na záhrade, na výlete, dokonca aj pod kabátom v diaľkovom autobuse, čo bolo celkom vydarené dobrodružstvo... A každá vydolovaná kvapka bola víťazstvo, aj keď boli chvíle, keď sa mi zdalo, že Pyrrhovo.
Odsávala som od rána do noci a vo fľaške bolo celé dni za sebou len pár kvapiek. Padala som na dno a dvíhala sa s tým, že keď to dokázali iné, prečo by som to nemala ja? Robila som to predsa pre svoje dieťa.
Takto som s ním bola spojená, aj napriek tomu, že nebolo pod mojím srdcom. Moje telo ale preň pracovalo. Odsávala som mu mlieko a ukladala ho do mrazničky. Konečne som si pripadala užitočná a dôležitá. Keď sa začali uvoľňovať laktačné hormóny, dostávala som sa do stavov čistej radosti. Bolo to úžasné. Bol to môj spôsob tehotenstva.
Skutočný príbeh: Lekári vraveli, že deti mať nebudem. V hre je endometrióza.
Keď sa syn prisal, akoby ma liečil
Bolo mi jasné, že materské mlieko je pre moje dieťa tá najlepšia strava v celom vesmíre a že to všetko robím preň. Ale nenapadlo mi, ako veľa tým robím i pre seba. Po rokoch neúspešnej liečby neplodnosti akoby som totiž prestala svojmu telu veriť. Hoci bola spôsobená nepodarenou gynekologickou operáciou, niekde vnútri som mu to, že nedokáže vynosiť dieťa, vyčítala. A zrazu mi ukázalo, že zvládlo niečo výnimočné a tak úžasne materské.
Hynek prišiel nakoniec na svet o niečo skôr, na začiatku tridsiateho piateho týždňa, ale s úžasným apetítom a sacím reflexom. Prisal sa hneď na prvý pokus, a tak to už zostalo. A bol to nádherný zážitok, ktorý ma doslova liečil a obnovoval moju dôveru k vlastnému telu.
Tri dni po jeho narodení mi po intenzívnom kontakte a neustálom prikladaní išlo mlieko prúdom. Prsia praskali. A Hynečkovo prisatie ma doslova liečilo. Tak veľmi som si svoje telo vážila a tak veľmi som mu bola vďačná za to, koľko mlieka dokázalo vytvoriť.
Prvých šesť mesiacov bol syn takmer plne dojčený. A verím, že aj jemu tie úžasné intímne chvíle pomohli zvládnuť a zahojiť jeho neštandardný a krkolomný príchod na svet. Vďaka tej blízkosti pri dojčení sme totiž mohli dohnať čas, keď sme nemohli byť spolu...
Vďačnosť a bolesť zároveň
Dojčenie mi dalo nádherný pocit normálnosti. Konečne som aj ja mohla byť ako ostatné matky a zažívať niečo tak (ne)obyčajne materské. Navyše som sa stala silnejšou, odvážnejšou a sebavedomejšou. V podstate mi dalo krídla. Keď som dokázala toto, nejaké „nedá sa to“ alebo „to sa nemôže podariť“ už pre mňa neplatí. Mám totiž hlboko vtlačenú vlastnú skúsenosť, aké veľké veci človek dokáže, keď naozaj chce.
Navyše, keď sa obzriem späť, tá zložitá cesta k materstvu ma naučila nezaoberať sa zbytočnosťami. Nikdy som neriešila, či mám také alebo onaké plienky, alebo či už malý ovláda to, čo Janko odvedľa, či je blonďavý alebo tmavovlasý. Som šťastná, že ho máme. Spokojného, zdravého a nášho.
Naša cesta síce nebola lemovaná ružami, ale poriadne som na nej vyrástla.
Naučila som sa cítiť vďačnosť zároveň s bolesťou. Neviem... Keby naša cesta k bábätku bola priamočiarejšia, možno by som bola šťastnejšia, ale určite by som mala v sebe menej pokory a empatie.