Popôrodná depresia: Viktorka bola náročné bábätko a ja som to nezvládala
Bolo to neúspešnými tehotenstvami? Mojou neschopnosťou zvládnuť náročné obdobie? Keď som sa s dcérkou zamkla v spálni s tými najhoršími myšlienkami, manžel mi zavolal záchranku.
S priateľom sme sa stretli v práci, kedy mi síce z počiatku nebol veľmi sympatický, ale potom sme začali spoločne športovať a získané sympatie postupne prechádzali v niečo viac. Boli sme zamilovaní až po uši a užívali sme si život. Toto užívanie nám však prerušila správa o nečakanom tehotenstve po ešte len mesiac a pol starom vzťahu.
Mama prosí o radu: Popôrodná depresia mi ničí život
Prvé tehotenstvo nás prekvapilo
Najskôr sme boli obaja veľmi zaskočení , ale keď sme správu vstrebali, boli sme nakoniec veľmi šťastní a rozhodli sme si dieťa nechať. Začali sme hľadať spoločné bývanie a nakoniec padlo rozhodnutie na kúpu domčeka na okraji mesta.
To bol vždy môj sen - dom a rodina, hovorila som si. Tehotenstvo som si veľmi užívala a bola skrátka šťastná. Nepripúšťala som si, že by sa mohlo čokoľvek stať, neodopieral som si takmer žiadne aktivity, a pretože sme veľmi aktívny pár, absolvovali sme niekoľko športových dovoleniek, pri vode aj pod stanom.
Dievčatku prestalo biť srdiečko
Tehotenstvo nebolo nijako problematické. A tak som v 36. týždni išla na klasickú kontrolu k svojej gynekologičke. Nasledoval bežný ultrazvuk, kde som predpokladala, bude všetko v poriadku, tak ako doteraz. Doktorka mi však po dlhej odmlke s hrôzou oznámila, že bábätku nebije srdiečko. V tej chvíli by sa vo mne krvi nedorezal.
Boli sme obe úplne v šoku. V nemocnici mi potom diagnózu potvrdili a oznámili, že mi budú vyvolávať pôrod. Boli to neskutočne ťažké tri dni, keď sa mi snažili pôrod vyvolať. Ako by moje telo odmietlo dieťa vydať svetu.
Celý čas bol so mnou partner, ktorý mi veľmi psychicky pomáhal, aj keď sám bol na dne. Po troch dňoch som porodila mŕtvu dievčatko menom Ellenka. Jediné objatie, jediný bozk a potom mi ju vzali a už nikdy som ju nevidela. Bolo to pre nás šialene smutné a ja som vedela, že jediné čo mi pomôže, aby som sa nezrútila, bude skorý návrat do práce a do "normálneho" života.
Vtedy sme nevyhľadali žiadnu odbornú pomoc. Po dvoch mesiacoch od tejto udalosti sa nám podarilo znovu otehotnieť. V 9. týždni som však prekonala zamĺknutý potrat. Moje predstavy o "lepších zajtrajškoch " sa začali pomaly vytrácať.
Mama v nádeji: Tri potraty, jedno umelé oplodnenie...
Skúsili sme to do tretice
S otehotnením sme problém nemali, a tak sme si povedali - do tretice všetko dobré. Otehotnela som opäť hladko a tehotenstvo tentoraz prebiehalo v poriadku. Teda zatiaľ. Celé toto tehotenstvo bol jeden veľký stres, hoci som vedela, že to pre bábätko nie je dobré, nešlo inak. Koniec tehotenstvo bol navyše ešte viac stresový z dôvodu sťahovania do domčeka a tiež kvôli diagnóze tehotenskej žltačky. Bola som hospitalizovaná v nemocnici z dôvodu sledovania a v prípade zhoršenia stavu na vyvolanie pôrodu.
Pôrod mi nakoniec vyvolávali v 37. týždni a narodila sa nám zdravé a krásne dievčatko, ktorú sme pomenovali Viktorka. Pre nás i celú rodinu veľké víťazstvo. Týmto happyendom by sa zdalo, že môj príbeh končí, ale všetko len začína.
Viktorka bola náročné bábätko a ja som nezvládala
Viktorka, ako sa dalo predpokladať z môjho tehotenstva, nebola vôbec pokojné bábätko. Preplakala dni i noci a dve hodiny spánku denne pre mňa bol úplný štandard. Navyše dojčenie, hoci som veľmi chcela, nám tiež úplne hladko nešlo. Trvalo väčšinou hodinu, než sa malá najedla, potom hodina revu a potom zase dojčenie.
Tak to šlo stále dokola a ja sa cítila vyčerpanejšie a vyčerpanejšie. Došlo to až do štádia, kedy som len mechanicky dojčila a odkladala svoje dieťa bez akéhokoľvek záujmu, ku všetkému som pristupovala úplne negativisticky. Jedného dňa som volala partnerovi do práce, že sa so mnou niečo deje, že nie som schopná akejkoľvek činnosti, len sedieť a pozerať. Po tomto telefonáte sme vyhľadali psychiatrickú pomoc.
Antidepresíva mi nezabrali, bola som zúfalá
Predpísali mi antidepresíva a ja musela ukončiť dojčenie. Antidepresíva, ako je známe, nezaberajú ihneď, a tak sa môj stav stále zhoršoval. Prišla nám na pomoc moja "macocha", ktorá u nás strávila týždeň. Ja som však nebola ráno schopná vstať z postele a starať sa o svoje dieťa. A tak sa starali ostatní.
Len som ležala, sedela a nebola schopná ničoho. Nedbala som dokonca ani o svoj zovňajšok. Túžila som nebyť, chcela som sa zniesť zo sveta, premýšľala som len ako to urobiť. Moji blízki mi dali ešte týždeň a po 14 dňoch v tomto stave, ktorý sa ani trochu nezlepšoval, mi partner zavolal záchranku.
Odmietala som s ním totiž ísť dobrovoľne do nemocnice a po incidente, kedy som sa s dcérkou zamkla do spálne a priateľ musel vyraziť dvere, uznal, že je naozaj potrebná hospitalizácia.
Skončila som na psychiatrii a môj život sa pomaly dáva dokopy
A tak ma teda hospitalizovali na Psychiatrickej klinike. Všetko sa odohralo v polovici decembra, a tak som prvé Viktorkine Vianoce strávila v nemocnici. Veľa vecí si ani nepamätám. Neviem, či to prisudzovať stavu, v ktorom som bola, alebo liekom. Bol to nesmierne dlhý mesiac môjho života, ale musím povedať, že mi tu naozaj pomohli, nasadili správnu liečbu a ja sa mohla vrátiť za svojou rodinou. Už zase skoro ako ja - veselá a energická žena.
Samozrejme má liečba nie je u konca a skoro po hospitalizácii sa dostavovali dni, kedy mi nebolo najlepšie, ale moje myšlienky už nesmerovali k samovražde. Teraz čoraz navštevujem psychiatra a pomaly mi opäť začína baviť žiť. Veď mám pre koho!
- vaša čitateľka Lucia-
