Nechajte deti robiť chyby a zlyhávať: Neuroveda vysvetľuje, prečo je to pre ne to najlepšie
Ruku na srdce – kto z nás nikdy nepocítil pokušenie zasiahnuť a vyriešiť všetko za svoje dieťa, keď videl, že si nevie poradiť? Mnohí to robíme s dobrým úmyslom: chceme ušetriť čas, chrániť dieťa pred sklamaním či dokonca pred pocitom neúspechu. Avšak práve tento dobre myslený „záskok“ môže brzdiť ich rozvoj.
Novšie výskumy totiž poukazujú na to, že keď „preberáme opraty“ pri bežných úlohách – napríklad obliekaní či nalievaní mlieka – oberáme deti o kľúčové príležitosti učiť sa. Navyše, vedome či nevedome im vysielame signál: „Myslím si, že to nezvládneš sám/sama.“ A to sa môže neskôr prejaviť na ich sebavedomí, motivácii a schopnosti zvládať výzvy, či už v škole, alebo v živote.
Kedy deťom ustúpiť – povedať áno s rozumom a nie s istotou?
Prečo „overparenting“ deťom škodí
V jednej z relevantných štúdií zaznelo, že tzv. overparenting (čiže prehnané zasahovanie do života dieťaťa, ext. zdroj štúdia)) potláča detskú samostatnosť a motiváciu. Čo je však zaujímavé a povzbudivé – ak sa rodičom podarí zmeniť pohľad na každodenné situácie a začnú ich vnímať ako príležitosti na učenie, ich potreba zasahovať a „opravovať“ dieťa výrazne klesne. Neuroveda upozorňuje, že ak dieťa samo skúša, robí chyby a následne sa z nich učí, v mozgu sa posilňujú dôležité spojenia. Týka sa to najmä exekutívnych funkcií, ktoré zodpovedajú za schopnosť plánovať, riešiť problémy, regulovať emócie a zvládať prekážky. Tento mozgový „tréning“ sa nedeje iba pri nejakých sofistikovaných úlohách – pre štvor- či päťročné dieťa je aj zapínanie bundy alebo obúvanie správnej topánky hotová výzva.
Keď sa do toho ako rodič vložíme a spravíme to za ne, mozog dieťaťa jednoducho nedostáva príležitosť vybudovať si tie správne zručnosti a spojenia. Z dlhodobého hľadiska môžeme dokonca oslabovať ich vieru vo vlastné schopnosti a schopnosť prebrať zodpovednosť, čo je jeden z kľúčových faktorov zdravého sebaobrazu.
Malé momenty, veľké učenie
Pri výchove detí sa (žiaľ či našťastie) nevyhneme rutinným situáciám:
- Obliekanie, keď sa zips zasekol už asi po dvadsiaty raz.
- Desaťminútová snaha dostať nohu do topánky (dokonca aj správnej).
- Upratovanie, keď váš malý umelec porozsýpal všetky puzzle po izbe, len aby vám ukázal „nové vzory“.
Namiesto toho, aby sme ich brali ako nekonečnú reťaz frustrácií, môžeme sa pokúsiť pozrieť na ne inak:
- Dieťa si prehlbuje praktické zručnosti, učí sa logicky uvažovať (napr. kam čo patrí) a skúša, čo funguje a čo nie.
- Buduje si trpezlivosť a vytrvalosť – a tie budú v živote nesmierne potrebné.
- Každý úspech, aj keď malý, mu dáva pocit hrdosti: „Aha, zvládol som to!“
Vďaka takémuto prístupu my rodičia nemusíme byť neustále „záchranným kolesom“. Áno, spočiatku to chce pevné nervy a veľa času. No dlhodobo sa to vráti v podobe dieťaťa, ktoré si verí, teší sa z učenia a necíti sa bezmocné.
Dovoliť chyby znamená povzbudiť odvahu
Mnoho rodičov v rozhovoroch priznáva, že zlyhanie je to, čoho sa boja najviac. „Nechcem, aby moje dieťa zažilo neúspech, lebo ho to môže demotivovať.“ Avšak v realite je to práve skúšanie a zlyhanie, čo dáva dieťaťu cennú životnú skúsenosť. Učí sa, že zlyhanie nie je koniec sveta a že ho dokáže prekonať. Spoznáva, že nie vždy to ide hneď na prvý raz (a to je v poriadku). Tiež začne vnímať, že dôležitá je cesta a hľadanie riešení, nie len „hotový výsledok“. Keď pomáhame deťom prekonať drobné každodenné zlyhania (napríklad rozliate mlieko alebo nesprávne obuté topánky) s pokojom a podporou, dávame im aj lekciu, že neúspech je prirodzenou súčasťou učenia. A to je presne to, čo im v budúcnosti pomôže pri náročnejších úlohách.
Päť typických scenárov a ako ich zvládnuť „s nadhľadom“
- Obliekanie
Často trvá večnosť, kým sa dieťa oblečie. Dajte mu priestor, ukážte mu postup a potom ho nechajte, nech skúša. Ak mu to nejde, povzbuďte ho: „Ak to hneď nevyšlo, skúsiš to ešte raz, určite na to prídeš.“ Trénuje jemnú motoriku aj logiku (ktorá nohavica je vpredu, kde je diera na hlavu). - Upratovanie hračiek
Odrazu musíte hračky zbierať vy, lebo drobec sa tvári, že „nevie“ alebo nemá čas. Pomôžte mu len v tom, aby sa nezaseklo pri prvom pokuse. Napríklad: „Odnes tri kocky, ja odnesiem ďalšie tri, striedame sa.“ Dieťa si uvedomí, že ide o jeho veci a jeho zodpovednosť. Učí sa triediť, organizovať a dokončiť začaté. - Nasypanie cereálií alebo nalievanie nápoja
Rozliate mlieko, cereálie po zemi, chaos na stole. Najskôr ukážte techniku (nakloň škatuľu pomaly, sleduj, koľko sa nasype) a nechajte ho skúšať. Pripravte si handričku dopredu, aby ste spolu upratali neporiadok. Rozvíja jemné motorické schopnosti a učí sa, že aj keď niečo vyleje, život ide ďalej. Uprace sa a skúsi to nabudúce inak. - Zapínanie bundy
Ráno sa ponáhľate, zips sa zasekáva a vy máte sto chutí to rýchlo urobiť. Ukážte, kde začať, a ak sa im to nepodarí, skúste ich motivovať: „Ukáž, čo ti nejde? Podržím ti kúsok látky, zvyšok zvládneš.“ Je to detail, ale detail, ktorý trénuje sústredenie, vytrvalosť a precvičuje koordináciu rúk. - Obúvanie topánok
Ktorá topánka je ľavá a ktorá pravá? Dovoľte dieťaťu prísť na to samo. Ak stále robí chybu, môžete mu na topánky nalepiť nálepky (napr. polovicu obrázka do jednej topánky a druhú polovicu do druhej), aby pochopilo, čo s čím patrí. Precvičuje priestorové vnímanie a pamäť („takto to bolo minule, tak to skúsim opäť“).
Niektoré výskumy spájajú pokles detskej samostatnosti s horšími duševnými výsledkami v dospelosti. Deťom chýba istota, cítia sa pasívne v rozhodovaní a môžu mať pocit, že nič nezvládnu samy. Naopak, keď im dovolíme prevziať kontrolu (adekvátnu ich veku) a rozhodovať o maličkostiach, rozvíjajú si sebadôveru a majú zdravší postoj k neúspechu. Jednoducho, naučia sa, že chyba je súčasť cesty, nie dôvod vzdať sa.
Malý krok pre dieťa, veľký krok pre rodičov
Zásadným momentom pre každého z nás je uvedomiť si, že nie sme „zlí rodičia“ len preto, že občas necháme dieťa potrápiť sa. Naopak, je to prejav dôvery v jeho schopnosti. Často to môže byť náročné: počúvať mrnčanie, vidieť ich nervozitu, prípadne čeliť zmätku v kuchyni. Ale z dlhodobého hľadiska dieťaťu dávame to najcennejšie: vieru v seba samého. Takže keď sa nabudúce ocitnete v situácii, že vaše dieťa už po piaty raz skúša bezvýsledne zapnúť zips, skúste sa zhlboka nadýchnuť a v duchu si povedať: „Toto je v poriadku. Učí sa. Ja som tu, aby som ho podporil/podporila, nie aby som to spravil/a zaň.“ Neznamená to, že máme deti hodiť do vody a „nechať plávať“. Ide skôr o správne vyvažovanie pomoci a povzbudenia, aby si dieťa osvojilo, že vďaka trpezlivosti a snahe mnohé zvládne aj samo. V konečnom dôsledku to prospieva všetkým – deťom dáva pocit istoty a kompetencie, a nám rodičom uľahčí život, keď už nebudeme musieť robiť každý krok za ne.
Zdroj: www.mother.ly
